Matej Drlička (46) Ľudia sa v politike zbláznia
o horné jednotky. Predstavte si, že od detstva do dospelého veku máte ten istý pocit fyzickej istoty opretia o zuby a zrazu je preč a je tam disproporcia. Málokto si to vie predstaviť, ale prirovnávam to ku kamienku v topánke. Viete chodiť, behať, ísť na túru, ale v jednej chvíli z neho zošaliete a musíte sa vyzuť a vybrať ho.
Študoval hru na klarinete na konzervatóriu v Bratislave, počas VŠMU začal pôsobiť v orchestroch SND a Slovenského rozhlasu. Študoval aj v Nice a vyhral prvú cenu festivalu súčasnej hudby v Ríme. V Bratislave založil festival Viva musica! Od januára 2021 je riaditeľom SND. Žije v Bratislave, jeho partnerkou je operná speváčka Adriana Kučerová.
To sa nedá nejak spraviť do pôvodnej podoby, keď je to len milimeter?
Keby som mal odliatok pôvodného chrupu, tak áno. Hneď prvý stomatológ mi povedal, že to odporúčajú všetkým profesionálnym hráčom. Ten odliatok som nemal, nenapadlo mi to. Išiel som za zubárom do Paríža, ktorý rieši špičkových dychárov z parížskych orchestrov, dorábali mi to. Ale zas to bolo iné, zbrusovali a stále to bolo iné. Rok som sa trápil, chodil po zubároch a dával som si rôzne plastové násady. No, ušetrím vás rozprávania, lebo je to úplná hlúposť, ale po roku trápenia boli môj vnútorný pocit a pohoda už natoľko narušené, že sa to prejavovalo na mojej psychike, bol som často destabilizovaný. A tak som v jednej chvíli klarinet rozložil, dal som ho do puzdra a basta. A pritom ľudia, ktorí ma počúvali hrať, hovorili, že som znel úplne rovnako a nič sa nezmenilo.
Zub mohol byť nalomený preto, že ste hrali na klarinete?
Mohlo to s tým súvisieť, ťažko povedať. Bola to veľká zmena, pre ktorú som sa v jednej chvíli rozhodol opustiť Francúzsko, lebo som vedel, že sa už neuplatním v tej lige, v ktorej som sa uplatniť chcel. Mohol som zostať v orchestri, nikto nepočul rozdiel, ale vedel som, že sa zo mňa stane nešťastný, frustrovaný, morózny klarinetista. Tak som
to zabalil a vrátili sme sa s mojou vtedy ešte manželkou na moju rodnú hrudu a tu sa náš rozchod definitívne zavŕšil.
Začali ste riešiť festival Viva Musica! Prečo sa z neho stal úspešný festival? Čo bolo kľúčové?
Podľa mňa je za tým môj absolútny fanatizmus a viera vo festival. Chcel som preniesť pocit z Azúrového pobrežia, na ktoré stále rád spomínam, do Bratislavy. Pre Azúrové pobrežie je typické, že nielen mestá, ale aj dedinky, či už je to Nice, Monaco alebo Cannes, ale aj Éze a Antibes, všetky majú malé letné festivaly klasickej hudby. Často sú to insitné veci, malé pódium, sláčikové kvartetá, dychové triá, ľudia sedia na krásnych stoličkách, popíjajú pastis, predtým dohrali petang, nad nimi sú platany a oni počúvajú Ravela, Beethovena, Haydna. Zažíval som to ako orchestrálny hráč a fascinovalo ma to. Bol to úplne iný vnem klasickej hudby. Pamätal som si vnem zo Slovenska, z USA, ale Francúzsko bolo niečo úžasné. A tento pocit som chcel preniesť do Bratislavy. Nie zhovaďovať klasickú hudbu, nie zľahčovať ju, ale vniesť to do kontextu, ktorý ľuďom otvorí nové prijímače.
Prvý ročník sa ešte volal Hudobné záhrady Bratislavy, robili sme ho na nádvorí Starej radnice.
Hudobné záhrady Bratislavy?
No, nefunguje to, aj vy sa smejete. Hneď prvý ročník krásne zafungoval, mal som tam priateľov zo všetkých možných európskych orchestrov a druhý ročník som už premenoval na Viva musica! Ale zažil som aj drsné pády, hneď druhý ročník som zažil svoj prvý bankrot, lebo som príliš uveril v prvý ročník festivalu a naložil som príliš veľa programu. Myslel som si, že na vstupenkách a na partneroch zarobím viac, ako som v skutočnosti zarobil. Bol som neskúsený a v živote som nepodnikal. V tom čase som netušil, čo je DPH a podobné veci. Prerobil som nejakých 30-tisíc eur, čo boli v tom čase pre mňa šialené peniaze. Musel som si požičať a dlho som to splácal. Ale je dobré, že som to zažil, lebo ako hovorí americké príslovie, každý milionár musí najprv aspoň trikrát zbankrotovať. Nemyslím si, že budem milionár, ale ten bankrot bol pre mňa veľmi dobrá vec. Potom som bol konzervatívnejší v plánovaní a pochopil som, ako to funguje. Od začiatku nebolo cieľom festivalu zarobiť, ale urobiť atmosféru, keď by ľudia milovali klasickú hudbu v inom kontexte, a tým, že som tým žil, tak si myslím, že to je ten úspech. Vidíme, čo robí Mišo Kaščák alebo chalani z festivalu Grape, že tým žijú. Neporovnávam sa s veľkými pop-rockovými festivalmi vo výtlaku divákov, ale za každým úspešným festivalom je človek, ktorý v tom nechá srdce.
Akú úlohu zohrávali granty? Museli ste byť zadobre s politikmi?
Granty s politikmi podľa mňa nesúvisia, alebo minimálne, odkedy je Fond pre podporu umenia. Toto sa Maďaričovi výborne podarilo, že odstrihol fond od ministerstva. Jožo Kovalčik to vedie totálne apoliticky. Festival nebol nikdy závislý od grantov. Na to som si dával vždy pozor. Pomer som sa vždy snažil mať tretina, maximálne polovica, aby boli granty. Závislosť je nebezpečná, to sú projekty, ktoré voláme grantonauti, ľudia, ktorí vyslovene fungujú z grantových schém. A keď grantová schéma vyschne, často sú tam limity, že môžete žiadať len tri roky po sebe a podobne, tak zrazu tie festivaly vyrastú a ocitnú sa na plytčine a potom nevedia, čo s tým. Ja som ten koktail mal tak, že tretina granty, tretina sponzori a tretina vstupenky. Ale nemyslím si, že politici ovplyvňujú granty. Možno komunálni tie mestské granty, ale to sú také malé peniaze, že sa vieme uchádzať o 2 až 3-tisíc eur. Matúš Vallo teraz rozbehol na magistráte mestský grant, to sú väčšie peniaze, ale je tam nezávislá komisia a nemám informáciu, že by tam vôbec boli politici.
Sme kultúrny národ?
Záleží, ako definujeme kultúrnosť. V mojom vesmíre mám svoju definíciu, podľa ktorej nie sme kultúrny národ.
Prečo?
Je to geopoliticky a historicky dané. Keď si zoberieme okolité krajiny, tak Poľsko, Česko, alebo Maďarsko boli v nejakej fáze kráľovstvá, monarchie a pre tento systém usporiadania bola príznačná podpora kultúry. Či už to boli aristokratické rody alebo kráľovské, nemusíme ísť ďaleko po príklady, architektonické skvosty, hudobné, výtvarné diela, vznikali primárne s podporou kráľovských a aristokratických rodín. Slovensko nikdy nebolo kráľovstvom, aristokracia tu nikdy neexistovala, alebo iba v zastúpení iných národov. Teraz, ak počúvajú hejslováci, tak prepínajú a nesúhlasia, lebo však sme mali Svätopluka, ale jednoducho boli sme z toho vylúčení. Sme v strede geopolitického bloku, ale nemali sme tento zástup. My nemáme Smetanu, Dvořáka, Chopina, nemáme národnú operu z 19. storočia. Nemáme barokovú operu zo 16. storočia. Písali sa na našom území, ale neboli úplne slovenské. Keď do Poľska, Česka, Maďarska prišli komunisti, tak na chvíľu odrezali prirodzený rozvoj kultúry, nevymizlo to z nich. Akonáhle komunisti zmizli, rieka sa opäť vrátila do koryta a tá kultúrnosť v nich je, oni to cítia. Národ sobě, České národné divadlo, to tam proste je. Môžeme si o českej móde a výrokoch myslieť,
Stransrodovou ženou MARTINOU BEDNÁR sme sa stretli v Petržalke, kam priviezla svoju dcéru na tanečnú. Sedemročné dievča v ružových šatách k nám na konci rozhovoru pribehlo a spokojne jej sedelo na kolenách. „Mladšia dcéra si ma v podstate inak ani nepamätá,“hovorí Bednár.
Už niekoľko rokov býva so svojou manželkou a s dvoma dcérami (7 a 9 rokov). Mama jej zakázala navštevovať ju v dámskom oblečení a pri návrate na Slovensko jej v ceste stoja aj zákony.
Žijete aj pracujete v Rakúsku. Ako často sa vraciate na Slovensko?
Bývame v Hainburgu, čo je kúsok za hranicou, takže na väčšie nákupy chodíme do Bratislavy. Mladšia dcéra zasa chodí do Petržalky na tanečnú a staršia na maľovanie, takže sme na Bratislavu dosť naviazaní. V Hainburgu veľa aktivít nie je, dcéra tam chodí akurát na klavír.
Chodíte na Slovensko aj za rodinou?
Áno aj nie. Moja rodina je zo Spišskej Belej, čo je ďaleko, asi štyri hodiny autom. Návštevy rodiny sa snažím obmedziť, a nie je to len pre vzdialenosť.
A prečo?
Nemáme najlepšie vzťahy, najmä po mojej tranzícii (zmene rodu - pozn. red.).
Vyrastali ste v katolíckej rodine a niekoľko vašich príbuzných sa dokonca stalo kňazmi. Ovplyvňuje to, ako vás rodina prijíma?
Jednoznačne. Moja babka z maminej strany sa nás odmala snažila dostať do kostola každý deň, čo sa veľmi nedalo, ale šli sme tam vždy, keď to šlo. V nedeľu bol kostol, samozrejme, povinný. Babka si vynútila aj to, že jeden z jej synov sa musel stať farárom. Aj z otcovej strany je jeden ujo farárom, ale tam to bolo dobrovoľnejšie. Celé detstvo a dospievanie som patrila do partií, ktoré boli spirituálne založené. Chodila som aj miništrovať.
V tom čase ste ešte netušili, že ste transrodová?
Niečo som cítila, ale nevyznala som sa v sebe tak jasne. Keďže som vyrastala v silne veriacej rodine, snažila som sa to zakrývať. Vedela som, čo si o tom myslí moja rodina, čo o tom kázal pán farár, čo o LGBTI ľuďoch hovoria moji rovesníci. Aj keď vtedy sa ešte táto skratka nepoužívala, hovorilo sa len o homosexuáloch, ktorí sú zvrátení a chodia v koženom oblečení. Nikoho z tejto komunity sme vtedy nepoznali osobne.
Pre tranzíciu ste sa preto rozhodli, až keď ste odišli z domu?
Až v neskorej dospelosti. Prostredie, v ktorom som vyrastala, vo mne zanechalo dosť hlbokú stopu. Tým, že som sa stále stretávala s negativitou voči LGBTI ľuďom, s komentármi, že sú chorí, v hlave to nemajú v poriadku a majú sa liečiť a že z muža sa nemôže stať žena, lebo potom sa môžu stať aj psom alebo škrečkom, zvnútornila som si to.
Ako často sa stretávate?
Málo, ani nie raz za rok.
Ako to prijal otec?
V pohode, s otcom sa aj oveľa častejšie navštevujeme. Rešpektuje ma a oslovuje ako ženu. Od otca sa to dozvedeli aj jeho bratia a sestry a vzali to dobre. Hovorila som aj s otcovým bratom – mojím krstným, ktorý je rehoľníkom. Je síce takisto silne katolícky založený, ale cítila som uňho prijatie. Nerozumel tomu, ale povedal, že mi dôveruje a že dôveruje aj Bohu, že vie, čo robí. Kto som ja, aby som ťa súdil, povedal mi.
Telefonovala som aj s ujom, ktorý je farár. Dozvedel sa o mne a chcel sa k tomu nejako vyjadriť. Navrhol mi, či by pre mňa nebolo lepšie rozviesť sa a nájsť si partnera, ak sa cítim ako žena. A nech si manželka rieši svoj vlastný život. Argumentoval tým, že deti budú v takejto rodine stigmatizované a šikanované. Nahnevalo ma to. Tak nie, aby sme zmenili spoločnosť, aby nešikanovala, ale ja sa mám odstrániť z ich života?
Takže mu viac prekážalo, že žijete so ženou, než že ste transrodová?
Áno. Diskutovali sme o tom niekoľkokrát a už sa to trocha upokojilo. Tento jeho postoj mi však znechutil rímskokatolícku cirkev. Oveľa citlivejšie som začala vnímať homofóbiu v cirkvi a organizáciách, ktoré sú jej blízke, ako je Aliancia za rodinu.
Kde ste sa s manželkou zosobášili?
V gréckokatolíckom kostole v Prešove.
Ak človek na Slovensku prejde tranzíciou, musí sa rozviesť. Ako to, že ste stále zosobášené?
Práve preto som si zmenila občianstvo na rakúske. Nebolo to veľmi lacné, stálo ma to asi štyritisíc eur, veľkú časť som zaplatila na rôznych poplatkoch. Najskôr som si preniesla svoj rodný list do Rakúska. Tam som zmenila svoj rod z muža na ženu a vystavili mi rakúsky rodný list. Potom sme si na rakúskej matrike dali zapísať náš sobášny list. A tento rakúsky sobášny list sa prepísal na manželstvo osôb rovnakého pohlavia.
Čo všetko ste museli v Rakúsku splniť, aby ste si mohli zmeniť rod?
Podľa nariadenia som musela mať tri posudky – od psychológa, psychoterapeuta a klinického psychológa. Každý stojí asi dvesto eur. Psychoterapeut takéto potvrdenie nevystaví len tak zo dňa na deň. Vyžaduje, aby vás nejaký čas poznal. Aj preto som k nemu začala chodiť už skôr. Psychoterapeut mi teda po roku a pol terapie dal kladný posudok a odporučil mi klinického psychológa. Ten si so mnou prešiel nejaký dotazník na počítači, vystavil mi papier a spolu s ďalším potvrdením od psychológa mi vystavili oficiálnu diagnózu F64. Potom som už mala právo brať legálne hormóny alebo ísť na operácie. Tie zatiaľ nemám žiadne.
V Rakúsku teda pri prepise rodu nevyžadujú znefunkčnenie pohlavných orgánov, ako je to na Slovensku?
Nie.
Kedy ste zmenu rodu oznámili v práci?
Pomerne nedávno, v auguste 2020.
To už bola pandémia.
Áno, a vyhovovalo mi to. Nebola som kolegom stále na očiach. Najprv som sa skontaktovala s našou zamestnaneckou skupinou Pride at SAP (v preklade Pride vo firme SAP). Celosvetovo má firma asi 100-tisíc zamestnancov a v tejto skupine nás je asi 8-tisíc. Skontaktovala som sa s ľuďmi z tejto skupinky v našej viedenskej pobočke, lebo som chcela vedieť, či sa stretli s homofóbiou alebo transfóbiou. Všetci mi povedali, že nie a že je to v pohode. Ubezpečili ma, že ak chcem ísť do toho, nech to urobím. Šla som teda na oddelenie ľudských zdrojov, kde som sa s nimi poradila, ako a kedy to oznámiť, aby to bolo v súlade s usmerneniami. Dnes už rakúsku skupinu Pride at SAP vediem.
Zamestnancom to oznámilo vedenie firmy?
Nie, komunikovala som to sama. Manažérka ľudských zdrojov mi povedala: Vieš čo, Martina, ber to, akoby si sa šla vydať a zmeniť si meno. Je to úplne normálna vec a nikoho do toho nič nie je. Nerob z toho drámu. Mala som z toho totiž strach. Ale bolo to presne tak, ako mi povedala. Ponúkla mi, že ak chcem, môže mi skontrolovať mail, ktorý chcem ľuďom poslať, ale že to zvládnem. V tom čase som v SAP pracovala takmer päť rokov a lietala som od Moskvy až po Londýn, takže ma poznali na mnohých pobočkách a musela som rozšíriť okruh ľudí, ktorým som o tom povedala. Najskôr som o plánovanej zmene rodu informovala svoj lokálny tím. Ich reakcia ma šokovala, lebo to boli samé srdiečka a podporné správy. Keď som počas videohovoru sledovala čet, skoro mi zabehlo a vyhŕkli mi slzy.
Rešpektujú vás ako ženu všetci kolegovia?
Asi po roku od tranzície som mala online stretnutie s kolegom, ktorého som dlhšie nevidela, a ten mi trikrát povedal Martin a oslovoval ma v nesprávnom rode. Cez súkromný čet som mu potom napísala, že to od neho nie je pekné. Ospravedlnil sa mi a povedal, že si to neuvedomil. Rozumiem, že ľudia si na to potrebujú zvyknúť. Aj môj otec robí dodnes chyby, ale viem, že to nie je zámerné a snaží sa.
Viete si predstaviť, že by ste sa vrátili žiť na Slovensko?
Momentálne by mi na Slovensku nedali ani prechodné bydlisko.
Prečo?
Lebo moje manželstvo je na Slovensku neplatné. Kdesi na východe Slovenska máme zapísaný sobášny list s mojím pôvodným menom, ale aj ten už je asi neplatný. Musela by som sa rozviesť a až potom nejako právne žiadať o občianstvo.
Takže na Slovensko sa nechystáte?
Muselo by sa viac vecí zmeniť. Ani politická situácia tu nie je taká, že by ma to lákalo.
Pracuje vo Viedni v korporáte a angažuje sa v LGBTI skupinách. Vo firme SAP vedie skupinu Pride. Tiež je aktívna v rakúskej liberálnej strane NEOS aj v slovenskom OZ Dúhové rodiny. Je veriaca, má manželku a dve deti.