Celý život vysvetľujem, ako sa cítim
Snažili ste sa im vysvetliť, ako sa cítite?
Celý život. Už v detstve som začala tajne skúmať svoje hranice, obliekla som si ženské šaty, dala som si mejkap. Hovorila som si, že možno každý má nutkanie niečo takéto skúsiť a vcítiť sa aj do iného rodu. Potom som však zistila, že iní chalani to nerobia, tak som začala zatĺkať. Myslela som si, že je to možno len nejaký fetiš, a ja ho predsa nebudem robiť, veď nie som chorá. Ten pocit inakosti vo mne však zostával.
Viera mi vtedy trocha pomáhala. Človek vlastne odovzdá svoj problém Bohu a prosí ho o uľahčenie kríža, ktorý si nesie. A každý má nejaké trápenie. Snažila som sa navonok vmestiť do noriem a ďalej sa tým nezaoberať.
V koľkých rokoch ste odišli z domu?
V šestnástich som odišla na gymnázium do Revúcej, kde som žila na chlapčenskom internáte. To bolo zaujímavé obdobie, lebo sa mi páčili aj chlapci, no nemala som veľmi priestor na spoznávanie sa. Aj tam som totiž žila v kresťanskej komunite, s ktorou sme chodili denne do kostola. Veľmi som sa teda z toho vplyvu rodiny nevymanila.
Na vysokej škole to už bolo iné?
Študovala som matfyz a večernú školu IT, ale obe školy som vzdala, lebo pre mňa vždy mala väčšiu váhu kariéra. Mojím prvým zamestnaním bol Dell. Rýchlo som sa dostala k plnému úväzku, z človeka v call centre som zrazu bola koučom a manažérom.
Vďaka tomu som sa mohla asi v roku 2006, keď som mala 21 rokov, odsťahovať z internátu do podnájmu. Mala som zrazu svoju vlastnú izbu a súkromie. Začala som preto skúmať svoju identitu. Kúpila som si ženské džínsy, ktoré mi dokonca sedeli viac, lebo mám úzky pás. Izbu som si zariadila trocha dievčenskejšie.
Takže už v prvom zamestnaní ste začali prechádzať tranzíciou?
Vtedy som ešte len začala skúšať, čo musím urobiť, aby som sa cítila sama sebou. Boli to prvé pokusy, keď som na verejnosť vyšla v ženskom oblečení, s mejkapom, dala som si urobiť melír a piercingy. Vymanila som sa z prísneho konzervatívneho rodinného prostredia. V tom čase som si cez internet zohnala aj hormóny.
Z inej krajiny?
Áno, myslím, že to bolo z Thajska. Vďaka internetu som si vedela zistiť viac informácií o transrodových ľuďoch. Čítala som si ich fóra, a keď som mala asi 22 rokov, stretla som prvú transrodovú osobu. V Bratislave som prvý raz navštívila gej bar. Zaviedol nás tam kolega, ktorý oslavoval narodeniny. Bol to pre mňa kultúrny šok.
Mama žije na Orave so svojím partnerom a mám zákaz prísť tam v dámskom oblečení. Bojí sa, čo povedia v dedine, čo povie rodina.
V práci ste oznámili, že ste transrodová?
Nie. A neoznámila som to ani v ďalšej práci. Pre komplikované vzťahy v Delle som v 25 rokoch odišla pracovať do Írska do IBM. Tam som sa spoznala aj so svo
jou budúcou manželkou. V Írsku sa nás stretlo viacero Slovákov, ktorí odišli z korporátov zo Slovenska, mali sme tam partiu, chodili sme spolu na výlety.
Vaša manželka vtedy tušila, že ste transrodová?
Netušila. Vtedy som si hovorila, že partnerka pre mňa možno bude vyslobodením z mojej situácie a ukáže mi, čo znamená byť mužom a čo ženou. Snažila som sa teda správať podľa nejakej schémy. Bála som sa, že odíde, keď jej poviem, že som transrodová.
Ako ste sa dostali do Rakúska?
V Írsku sme s partnerkou začali žiť a bývať spoločne. Až jedného dňa povedala, že už má Írska plné zuby, lebo keď chce niekam ísť, stále musí plánovať lety a ešte aj počasie je tam príšerné. Chcela byť bližšie k Slovensku, lebo je veľmi rodinne založená. Začali sme hľadať miesto, kde by sa nám dobre žilo. Ja som vo svojej hlave premýšľala aj nad tým, že by malo ísť o miesto tolerantné k LGBTI ľuďom. V Dubline som videla, ako nádherne môže fungovať totálne multikultúrne mesto, kde žijú ľudia od Nového Zélandu cez celú Afriku až po USA. Keď som potom prišla domov a videla, aký máme problém už len s Rómami vo vedľajšej dedine a s LGBTI ľuďmi, nechcela som sa vrátiť.
Nakoniec ste sa rozhodli pre Rakúsko. Nemčina pre vás nebola problémom?
Od piatich rokov hovorím plynule nemecky. Naučila som sa to z televízie. Takže nie. Navyše
vtedy v IBM vo Viedni otvárali rovnakú pozíciu, na akej som pracovala v Írsku, tak som sa tam len dala preradiť.
Vtedy sme si s partnerkou povedali, že spolu chceme zostať a v Hainburgu sme začali stavať dom. Zosobášili sme sa a narodili sa nám dve deti. Časovo to bolo ťažké obdobie. Cez deň som bola v práci, po večeroch som na stavbe kontrolovala majstrov, potom prišli deti. Nemala som veľmi čas premýšľať nad sebou.
Kedy sa to zmenilo?
Keď som mala 30 rokov, dom už stál, bol zariadený, mala som stabilnú prácu od deviatej do piatej a deti rástli. Zrazu ma to veľmi silno zasiahlo. Začalo sa to tak, že som si do svojho bytu v Bratislave išla po nejaké krabice. Byt bol v podnájme, ale mala som tam odložené nejaké veci. V tých škatuliach bola celá moja história, oblečenie, fotografie. Všetko sa mi začalo spätne vynárať a búšiť vo mne. Vedela som, že niečo nie je v poriadku, mala som temné myšlienky a dostala som sa do bludného kruhu depresií. Vedela som, že s tým musím niečo urobiť.
Čo ste urobili?
Šla som za psychologičkou do poradne pre LGBTI ľudí. Tam som sa snažila zistiť, kto som, kde sa nachádzam a ako chcem žiť. Po pár mesiacoch som sa dostala do štádia, keď som sa rozhodla povedať o svojej identite aj manželke.
Bola prvým blízkym, komu ste sa zverili?
Áno.
Ako reagovala?
Bolo to komplikované. Mesiace
sme viedli dlhé ťažké rozhovory s veľa plačom. Snažila som sa jej vysvetliť, prečo jej to hovorím až teraz. Hovorila som jej, že som bola veľmi ovplyvnená prostredím, v ktorom som vyrastala, a veľmi som sa bála. Dohodli sme sa, že spolu budeme pokračovať ďalej. Mám šťastie, že manželka je veľmi otvorená a empatická osoba, ktorá je presvedčená, že človek by mal mať slobodu žiť svoj vlastný život. Ja sa jej takisto snažím nechávať dostatok priestoru na jej život a záujmy. Či už chce robiť kariéru, cvičiť, alebo potrebuje voľný čas. Snažím sa ju podporovať, ako sa len dá.
Takže ste zostali spolu.
Áno. V tom čase sa nám stala ešte jedna nepríjemná vec. Keď som začala skúšať vystupovať trocha ženskejšie, naša štvorročná dcéra ochorela na leukémiu. Pol roka sme strávili v nemocnici, ďalšieho pol roka to boli skoro denné návštevy vo Viedni kvôli chemoterapii. To nám v podstate ukázalo, že kým žijeme a sme zdraví, všetko prekonáme. Zomklo nás to, veľmi sme sa podporovali. Týždeň som bola s dcérou v nemocnici ja, týždeň ona, a do toho sme sa doma museli starať o druhú dcéru.
Pokračovali ste v tranzícii?
Manželke som povedala, že jej dám s touto témou na chvíľu pokoj. Našla som si vo Viedni psychoterapeuta, lebo som chcela vedieť, ako tranzícia prebieha v Rakúsku. Zisťovala som, ako to funguje právne, ale dostala som sa aj do komunity queer ľudí. Našla som skupinku, ktorá robila cross dressing. To znamená, že skupina mužov sa raz za čas oblečie ako ženy, vyrazia si von, a zvyšok času žijú ako muži. Skúsila som to, či mi to nebude stačiť.
Ale nestačilo.
Nie.
Keď sa dcéra vyliečila, rozhodli ste sa povedať o vašej tranzícii aj deťom?
Áno. V tom čase boli dosť malé, mali 3 a 5 rokov. Mladšia dcéra si ma v podstate inak ani nepamätá. A tá staršia sa na mňa pozrela, pomyslela si, že nevie, o čom hovorím, a hrala sa ďalej. Dlhšie jej trvalo, kým ma začala oslovovať v správnom rode.
Ako vás volajú deti?
Die Papa.
Takže „tá otec“?
Áno. Je to vtipné najmä v obchodoch, keď sa na mňa v obchode pozrú predavačky s výrazom, že nerozumejú, o čom malá hovorí.
Ako ste o transrodovosti povedali svojej mame?
Mala som na sebe neutrálne oblečenie, nie priamo ženské. Mama najprv nechápala, o čo ide. Zostala zarazená a šokovaná. Veľa toho nepovedala, ale ona celkovo nevie veľmi komunikovať. Veľa vecí si necháva v sebe a potom sa ich snaží spracovať.
Ako to spracovala?
Povedala to mojej krstnej, lebo sa potrebovala niekomu vyrozprávať. Tej nenapadlo nič lepšie, len za mňa dať odslúžiť omšu v kostole a zapojiť online modlitebné krúžky do môjho obrátenia a vyzdravenia. Mama s otcom sú rozvedení. Mama teraz žije na Orave so svojím partnerom a mám zákaz prísť tam v dámskom oblečení. Bojí sa, čo povedia v dedine, čo povie rodina.