Aj na krátke básne potrebujete celý život

Stretli sme sa v predvečer jej 80. narodenín, navrhnuté miesto neznelo veľmi poeticky: nákupné centrum Eurovea. Rýchlo sa však ukázalo, že v skutočnosti ide o možnosť rozprávať sa na pobreží Dunaja. Mila Haugová nemá rada, keď sa o nej hovorí ako o plodnej autorke. Redukovať jej poetickú tvorbu na počet básnických zbierok naozaj nie je namieste. Čo sa z bohatosti jej diela vyčítať dá, je zjavná dôležitosť písania v jej živote.

Kedy ste naposledy niečo napísali?

Cestou sem som si niečo poznačila v zošite a urobila som korektúry starších záznamov, čiže v električke asi pred hodinou. Považujem za veľmi šťastný každý deň, keď napíšem hoci aj jednu vetu. Ale toto bolo len také „električkové“.

Na čom práve pracujete?

Dokončujem ďalšiu autobiografickú knihu Sylwa rerum – Les vecí. Sú to prozaické texty o mne, rodine, literatúre, písaní mojom i kolegov spisovateľov, žijúcich aj tých, čo tu už nie sú, sny, denníkové zápisy, budú tam aj fotografie. Včera som pri prechádzaní textov niektoré vyhodila a napísala nejaké nové. Nezvyknem opravovať to, čo napíšem, radšej vyhadzujem. Keď začnem niečo meniť, môžu sa vety pokaziť. Milujem počítače, pretože majú klávesu delete. Dá sa bez problémov vymazať, nie ako pri písacom stroji, keď bolo treba opravovať bielou farbou aj kópie. Keď píšem rukou, preškrtávam alebo aj vytrhnem celú stranu.

A vaša posledná báseň vznikla kedy?

Približne pred tromi týždňami. Teraz na jar a už aj minulý rok na jeseň som mala takú pauzu v písaní. Neviem si povedať, že „Mila, dnes napíšeš báseň“. Pri prekladaní poézie je to iné, tam si viem prikázať, a urobím dve, tri či päť básní, podľa toho, ako mi to ide. Ale na vlastnú báseň, aj s rizikom, že nepríde už nikdy, si musím počkať.

Vo vašej poslednej zbierke Z rastlinstva sú aj tieto verše: „Píšem, teda ešte som“, „Proti smrti len písanie“. Cítiť z nich, že písanie je pre vás veľmi dôležité.

Áno, je veľmi podstatné. Keď nemôžem z nejakého dôvodu viac dní písať, pociťujem istú úzkosť. Cez písanie viem prijať prejavy a okolnosti života a dokážem s nimi žiť. Písanie je zvláštna ľudská činnosť. Posadnutosť ním súvisí so skúšaním prekračovať hranice, je skúmaním, čo sa ešte dá písaním vyjadriť. Zároveň sa usilujem spojiť môj básnický život s bežným ľudským, ženským, materinským či staromamovským tak, aby to súznelo s písaním. Nie je to ľahké. Dnešní básnici a poetky totiž nežijú v slonovinovej veži, ako tomu bolo v minulosti, keď sa básnik pokladal za niekoho, kto žije kdesi mimo. Ako poetka musím okrem písania robiť aj úplne praktické veci. Napríklad, keď treba opraviť v dome kachle alebo nastaviť anténu, pretože stromy rušia signál. Okrem toho mám dcéru a dve vnúčatá, s ktorými v Bratislave žijem v jednej domácnosti. Denný poriadok teda nie je celkom prispôsobený môjmu písaniu.

V staršom veku môže byť nejaká činnosť pre človeka bytostne dôležitá. Keď zanikne, často sa stratí aj záujem o život. Je v tomto písanie výnimočné? Napríklad v porovnaní s nejakými banálnejšími činnosťami?

Ja by som žiadnu činnosť nenazvala banálnou. Môj starý otec z maminej strany zomrel ako 79-ročný pri okopávaní kukurice. Pre neho táto činnosť znamenala niečo podobné, ako pre mňa písanie. Aj keď súhlasím, že v písaní je niečo, čo ho odlišuje od iných činností. Po ňom ostáva čosi viac. Niečo, čo chcem dávať ďalej. Rilke má krásny list mladému básnikovi. Ten sa ho pýta, či píše dobre a či je to tak v poriadku. Rilke mu odpovedá: „V noci zhasnite svetlo, potichu seďte a pýtajte sa sám seba, či musíte písať. Ak príde odpoveď, že áno, tak píšte.“

Vo vašej autobiografickej knihe Zrkadlo dovnútra, som našiel aj toto: „Už nechcem byť spisovateľka, nechcem žiť ďalej svoj premrhaný život len napísaný a na papieri.“Je to náznak pochybností?

Tú knihu som písala v čase, keď zomrela moja mama. Bolo to pre mňa zlomové obdobie, pretože sme mali veľmi blízky vzťah. Po jej smrti som tri mesiace nenapísala nič. Básne pre ňu vznikli až následne, do knihy Miznutie anjelov. Za maminho života som jej nenapísala básne, hoci by si to tajne želala. Bola by som to rada urobila, ale nevedela som, ako na to. To citované zvolanie pravdepodobne súviselo práve s tým – ako je možné, že najbližšiemu človeku nedokážem napísať vtedy, keď je to potrebné, ale až po jeho smrti? A mám teda vlastne písať? Bez pochybností však niet istoty. Také občasné pochybnosti prichádzajú medzi štvrtou a piatou hodinou rannou. Vtedy sa môže objaviť pochybnosť o živote a s ňou aj pochybnosť o písaní. Od rodičov som však zdedila takú vlastnosť, že vždy treba vstať a začať znova.

Zažili ste niekedy zásadnejšiu krízu v písaní?

Nie. Môže sa dostaviť akési zabrzdenie alebo pocit prázdnoty vtedy, keď dokončím knihu či väčší cyklus alebo keď mám bohaté tvorivé obdobie a potom prídu voľné dni. Tie som však často vypĺňala prekladaním, čo bol vynikajúci spôsob, ako sa udržať pri písaní. Vždy však v hĺbke srdca dúfam, že sa písanie vráti. Vtedy si sama sebe hovorím: „Vráť sa do toho, teraz sa nesprávaš ako poetka.“Viem, že do môjho vlastného rytmu sa musím vrátiť práve cez písanie. To je spôsob, ako sa opäť zosúladím sama so sebou aj s ostatným svetom. Začnem si robiť také hniezdo, pozerať si staré denníky, zápisníky, fotografie, otvárať zásuvky, v ktorých mám ukryté veci, vyvolávajúce spomienky. A cez toto hniezdenie sa postupne dostanem k písaniu. Možno to bude znieť kacírsky, ale zdá sa mi, že my ženy to máme v tomto ľahšie.

V akom zmysle?

Že vieme byť sústredené na písanie i na život okolo. A že si vieme vyplniť prázdnotu drobnými činnosťami. Do naladenia na báseň ma dokáže prinavrátiť napríklad to, že sa mi podarí v záhrade krásne ostrihať krík. Alebo keď do bielizníka poukladám mamine čipky a obrusy. Sú to drobné veci, v ktorých dokážem nájsť kontinuitu a zakorenenosť. Keď som čakala dcéru, tak som nepísala, ale háčkovala. Bola to tiež tvorivá činnosť, alebo príprava na niečo dôležité. V tých činnostiach mimo písania totiž chýba to duchovné zachytenie. To je to „navyše“. Môžem pre muža upliesť sveter, ale nemôžem upliesť sveter pre päťsto mojich čitateľov.

Opäť vás zacitujem: „Ako ľahko sme na jeseň blízko zúfalstva, musíme použiť všetky sily duše a tela, aby sme sa nevzdali priskoro.“Ako vnímate starnutie?

Vnímam to tak, ako keby som neustále, až doteraz, kultivovala dušu štrnásťročnej. Je tu síce to ťažké, že čím je človek bližšie k svojej jeseni a zimnému srieňu, tým viac zlyháva to hmotné, čiže naše telo. Môže byť veľmi bolestivé to prijať. Alebo sa rozlúčiť s erotickou láskou, či inými vecami, ktoré už nikdy nebudem môcť urobiť. Napríklad, že už nikdy nesmiem utekať za električkou. Ale: ak je duša vycvičená v tom, že prijíma život so všetkým tým, čo bolo v detstve, dospievaní i zrelom veku, tak sa to možno dá trochu viac regulovať. Každý deň si povedať, že ráno musím vstať, pekne sa obliecť, raňajkovať na bielom obruse obvyklú kávu v maminej šálke. Tieto zvyky a rituály sú veľmi dôležité. A ešte jedna vec – vždy každému všetko odpustiť. Nedržať v sebe nenávisť a hnev. To človeku uberá veľa životnej energie a niekoho môže aj zničiť. Nemusí to mať vplyv na dĺžku života, ale určite na kvalitu. Viac pohody je vtedy, keď človek spracováva svoje hnevy a venuje sa aj sebareflexii. Aby sme nezomreli takí istí, ako sme sa narodili. Aby som nebola také isté dievča, ako keď som mala dvadsať. Ale aby som počas života niečo prijala a naučila sa. To mi pomáha. A, samozrejme, rodina. To je zásadná vec, ktorá ma drží. Teda okrem písania, ktoré mi dáva pocit, že tu možno po mne niečo zostane.

Ako podľa vás dnešná spoločnosť vníma starobu a starnutie?

Vnímam to cez seba a mám pocit, že dostávam toľko úcty a prijatia, koľko mi prináleží. Možno je to preto, lebo sa veľmi zaujímam o život mladých ľudí. Ak majú ľudia v mojom veku pocit, že sú neprijatí alebo zanedbávaní, tak to môže byť aj preto, že nemajú dobrý vzťah k novým veciam. Nie všetko, čo je nové, je zlé a nie všetko, čo je staré, je dobré. Mám rada princíp zlatého rezu, kalokagatie, jin-jangu, čiže dopĺňania. Som za harmonické prechádzanie od jedného životného obdobia k inému. A za dobrý vzťah medzi mladými a staršími. Osemročná vnučka mi minule povedala krásnu vec: „Ja nechcem byť dospelá. Lebo vtedy ty zomrieš a ja tu bez teba nechcem žiť.“Takéto vyznanie som od nikoho nikdy nedostala. A takto si predstavujem vzťah medzi generáciami. Keď

Akoby som v záhrade nikdy nebola Akoby bolo vždy všetko v poriadku (odlupovanie bridlíc chodníka štiepenie kamenných schodov vrstvenie serpentínu) Akoby bolo vždy všetko červené Pás krvi na asfalte Akoby všetko bol sen Akoby som nikdy nevidela oči sŕn z tunelov lístia Sexagesimálne čísla

Deti sa blížia rozprávajú sa medzi sebou Majú svoju reč sú Zjavenie extáza Niekto nás miluje všetkých (nadovšetko)

...čo je bez lásky je bez opory... Dokonalá krajina básne so stopami rastlinozvierat Zrkadlo nebo kde sa duše neustále očisťujú... Večnosť postavená z nevyčerpanej lásky...

(24. jún, 2022)

mladší vníma, že ja raz odídem, a ja sa zase usilujem dávať zo seba, toľko, koľko sa dá.

Pri pohľade späť zvykneme považovať skoršie obdobia života za tie lepšie, zaujímavejšie a vzrušujúcejšie. Aj u vás sa dá čítať: „Chcela by som byť bezdôvodne šťastná ako kedysi v mladosti, nekompromisne a bezvýhradne.“Ako to teda vnímate?

Celý môj život je veľmi pulzujúci, zaujímavý a vzrušujúci. Určite boli obdobia, keď som bola ešte mladá, ale už dosť rozumná, napríklad okolo štyridsiatky, a vtedy som svet prežívala absolútne voľne a v plnej nádhere. A čo sa týka toho „bezdôvodného šťastia“– to nie je o tom, že napíšem peknú báseň a potom sa teším. Bezdôvodné šťastie síce tiež má svoj dôvod, ale nemusí byť taký zjavný. Napríklad, keď cestujem vlakom medzi Bratislavou a Levicami a dostaneme sa za Podhájskou smerom k Jesenskému údoliu do starých záhrad, pahorkatín a krásnych polí – tak vtedy som bezdôvodne šťastná. Je to stále to isté, ten istý kus krajiny, ale vždy dokáže navodiť túto náladu. V jeseni života už telo zaostáva, ale duša je živá a stále môžete vnímať a prijímať nové veci, čítať či počúvať hudbu rovnako ako v mladosti. Stále som vášnivá čitateľka, aj keď som sa roky profesionálne venovala redakcii textov. Viem mať obrovskú radosť z hudby, či už je to Schubert, Wynton Marsalis, Grigorij Sokolov, či Rolling Stones. Treba len vedieť prijať, že v nekonečnom vesmíre je náš život konečný.

Vo svojej autobiografii píšete aj o tom, ako vám okolie nedokázalo odpustiť vašu cestu tvorivosti a to, že ste sa oslobodzovali od konvencií. Môžete to priblížiť?

To bolo v období, keď som prestala učiť na škole, rozviedla som sa a úplne som sa začala venovať literárnej činnosti. Niežeby bolo moje manželstvo nešťastné, ale stále som mala pocit, že by som chcela ešte niečo iné. S manželom sme sa rozišli v pokoji a doteraz sme priatelia. Pri tom spolužití som však mala pocit, akoby som príliš veľa času venovala písaniu. Teda, všetci okolo mňa mali tento pocit. Ja som sa usilovala to riešiť, preto som aj odišla zo školstva, hoci som celkom rada učila. Ale škola, rodina a písanie sa nedali zladiť. Potom v literárnom časopise Romboid to bolo trochu ľahšie a mala som aj užší kontakt s literatúrou. A kto mi ten život neodpustil? Bola to aj moja najdrahšia mama, ktorá si prečítala všetko, čo som napísala. V dome na Zajačej doline mi raz zaklopala na dvere izby, kde som písala, vošla a hovorí: „Milunka, čo tu tak dlho píšeš tie tvoje krátke básne?“A o tom to je – ja tie básne viem napísať rýchlo, ide však o ten čas okolo. Vyzerá to, akoby som nič nerobila, ale ide o celé to chystanie, rozmýšľanie, nastavovanie sa, vnímanie a kladenie všetkých vrstiev na seba. A nakoniec je z toho u mňa aj tak skôr kratšia báseň ako dlhá.

Museli ste sa kvôli písaniu niečoho zásadného vzdať?

Určite finančných možností. Vzťahov nie. Všetky vzťahy, ktoré sa dali prežiť radostne, som si tak aj prežila. A vytrpela som si tie, ktoré bolo treba vytrpieť. Finančne som na tom mohla byť inak, osobného života sa to však netýkalo.

Tvrdíte, že je vám blízky pátos. Pre niekoho ide o zbytočne prehnanú emóciu. Čo znamená pre vás?

Pátos vnímam v starom gréckom význame – je to vášeň a zároveň bolesť. V pátose vždy bolo aj niečo idealistické, nejaká duchovná myšlienka, niečo, čo nie je ľahko viditeľné a preto sa môže zdať nerealistické. Pátos akoby stál trochu bokom od realizmu, ale to je škoda. Je alternatívou k humoru. Hovorí sa, že s humorom je život ľahší. Možno pre niekoho. Myslím, že všetky tie nádherné diela minulosti boli vytvorené s pátosom. Zoberte si len úžasné antické stavby, grécku drámu alebo romantické básne 19. storočia. Pátos je aj vznešenosť, prudký stav mysle, dojatie, slávnostnosť. Myslím, že má v živote, hudbe, literatúre či divadle svoje miesto.

Povedali by ste, že niektoré veci z vášho života, ktoré boli negatívne, sa neskôr prejavili pozitívne?

Nie. Neznášam tú vetu, že čo ťa nezabije, to ťa posilní. Alebo že všetko zlé je na niečo dobré. Sú veci, ktoré sa nedajú napraviť. Treba ich v sebe spracovať, odložiť, či odrezať. A ísť ďalej. Nie, nič zlé sa u mňa nepremenilo na dobré.

Pýtam sa z konkrétneho dôvodu. Nie v súvislosti s väznením vášho otca či represiami voči vašej rodine za totality. Keďže ste z kádrových dôvodov nemohli študovať jazyky, dostali ste sa na Vysokú školu poľnohospodársku v Nitre a neskôr ste pracovali ako agronómka. Napadlo mi, či sa v tom dá čítať súvis s prírodou, ktorá má vo vašej tvorbe také silné zastúpenie.

To štúdium súviselo so zamestnaním môjho otca, ktorý bol tiež inžinier agronóm. Pochádzal z Vrábeľ, ktoré po roku 1938 spolu s južnou časťou Slovenska pripadli Maďarsku.

je poetka a prekladateľka. Vyštudovala Vysokú školu poľnohospodársku v Nitre, pôsobila ako agronómka, neskôr ako učiteľka. Jej otec bol v 50. rokoch väznený z politických dôvodov. Po okupácii Československa v roku 1968 emigrovala do Kanady, po roku sa však vrátila. V rokoch 1986 – 1996 bola redaktorkou literárneho časopisu Romboid. Prvé texty začala publikovať v 70. rokoch, jej debutová básnická zbierka Hrdzavá hlina vyšla v roku 1980. Napísala takmer tri desiatky básnických zbierok a niekoľko autobiograficky ladených kníh. Žije striedavo v Bratislave a v Zajačej doline.

V Miškovci stretol moju mamu a vzal si ju za manželku, potom sa presťahovali do Budapešti, kde som sa narodila. Bolo to veľké mesto, ale rýchlo sa z neho zase presťahovali a potom sme už boli na vidieku. Toto prírodné, rastlinné a zvieracie prostredie bolo súčasťou môjho skorého rodinného detského života. A štúdium v Nitre vyplynulo z toho, že otec sa mohol obrátiť len tam, kde mal aké-také kontakty. Jedno pozitívum predsa len bolo, že som sa v Nitre zoznámila s Edgarom, budúcim manželom a otcom mojej dcéry.

Vo vašich textoch je možné nájsť veľa odkazov na súvis medzi rastlinami a písaním. Hovoríte o „rastlinnom písme“. Alebo: „Text je niečo ako rastlina, o ktorú sa treba starať, okopávať, pristrihnúť, poliať, a čakať či zakvitne alebo prinesie ovocie“. Ako ste k tomuto súvisu rastlín a písania dospeli?

Vznikalo to cez obrazy. Mám veľmi rada výtvarné umenie a odtiaľ pramenila podobnosť medzi popínavými rastlinami a ťahaním ruky pri písaní. Alebo motív spájania a ukladania slov vedľa seba, z ktorých môže niečo vyrásť. Písmo je podobný fraktál ako konár. Dostávala som sa do toho takto prirodzene a neskôr som si k tomu začala vyhľadávať aj literatúru. Moja blízkosť k prírode nebola len taká, že by som si sadla a obdivovala ju. Rukami som sa rýpala v zemi, presádzala som kvety a pozorovala som korienky, byle, listy. To, ako sa to v našom mozgu spája a čo prijmeme ako spôsob našej činnosti alebo existencie, patrí medzi najzaujímavejšie veci neuropsychológie. A že sa to u mňa spojilo s rastlinami, určite súvisí s tým, že som väčšinu života strávila v záhrade. Moja záhrada je veľmi zaujímavá. Keby som sa o ňu nestarala, o chvíľu by sa spojila s malým agátovým lesom, ktorý je v susedstve. Keď dlhšie nie som v záhrade, mám podobný pocit ako pri absencii písania. A jediné, čo ma vie odtiahnuť od písania, je práve dotyk s prírodou a s mojou rodinou. Záhrada je kúsok strateného raja. Je to niečo, čo sme stratili, niečo archetypálne, magické a tajuplné.

Povedali ste, že záhrada je kúsok strateného raja. Považujete tú vašu za model pre možnú ideálnu budúcnosť alebo je to len dočasné útočisko, kde sa dá oddychovať a potom zase odísť do mesta?

To, či moja záhrada ostane súkromným zázemím, závisí od mojich vnúčat. Jedna vnučka povedala, že chce mať minimalistický čiernobiely byt v Bratislave na desiatom poschodí. Druhá hovorí, že Zajačia dolina bude jej, vníma ju ako to správne miesto. Je to veľmi individuálne. Keby sa to dalo nastaviť tak, že polovica ľudstva by žila v záhradách na vidieku a druhá v mestách, to by mohol byť ten ideálny stav prežitia.

FOTO N – TOMÁŠ BENEDIKOVIČ