Ideálny partner neexistuje

Párový terapeut LUCIAN KANTOR vyvracia najčastejšie mýty o partnerských vzťahoch. Na partnerskom vzťahu je potrebné vždy pracovať, no nemusí to byť hneď niečo zaťažujúce. „Už len to, že ráno povieme svojej milovanej osobe, že ju máme radi, je práca na vzťahu,“vraví.

Keď sa milujeme, mali by sme si rozumieť aj bez slov. Lenže potom zisťujeme, že to nefunguje. Stretávate sa s týmto mýtom a jeho dôsledkami vo svojej praxi?

To, že si partneri rozumejú bez slov, je typické pre fázu zamilovanosti. Dvaja cudzí ľudia chodia okolo seba, pričuchnú k sebe – lebo zamilovanosť súvisí s feromónmi – a zrazu zistia, že k sebe patria. Zamilovaná dvojica sa potom do seba zakliesni a uzavrie. Úplne sa odstrihnú od okolia – obmedzia kontakt s rodinou a s kamarátmi. Všetok čas trávia len spolu. V istom období sa ani nemusia spolu rozprávať. Plávajú vtedy na vlne intoxikácie a sú stále spolu. A keď sú do seba takto pevne zakliesnení, nevojde sa medzi nich nič. Ani dieťa. Pár preto musí postupne dospieť k láske a vytvoriť ochranný priestor pre dieťa.

Častým mýtom je, že zamilovanosť trvá večne. V skutočnosti trvá pol roka a potom by mala pomaly prejsť do lásky. Kým zamilovanosť je stav organizmu, láska je vzťah. Na to, aby existovala láska, je potrebné vytvoriť si spoločný priestor.

Často sa hovorí, že ženy si vyberajú partnera podľa toho, akého mali otca, a muži si vyberajú partnerku podobnú svojej matke. Do akej miery to podľa vás platí?

Ak sa v ochrannom priestore pôvodnej rodiny udeje všetko relatívne dobre, potom sú pre nás naši rodičia vzorom. Väčšinou si vyberáme partnerov, ktorí nám pomôžu vytvoriť model, s ktorým sme vyrástli. Napríklad dcéra má otca, ktorý je športovo založený, a ju takisto baví šport, tak si asi tiež bude vyberať partnera, ktorý sa rád hýbe a nie je s ním nuda. Ak je niekto skôr hĺbavý typ a chodí po kaviarňach, bude mať tendenciu vyberať si niekoho, kto má podobný životný štýl. Lebo ho pozná, je mu to blízke. No vždy to platí len čiastočne. Môžu tam byť len niektoré rysy, ktoré sú spoločné.

Niektorí sú presvedčení, že pravá láska musí byť láska na prvý pohľad – ak na začiatku „nepreskočí iskra“, taký vzťah akoby ani nemohol mať dlhé trvanie. Čo je na tom pravdy?

Pamätám si, že keď pred mnohými rokmi Miroslav Plzák hovoril v rádiu, že to tak vôbec nemusí byť, mal som chuť ho ukameňovať alebo ukrižovať. Bol som práve vo veku, keď človek potrebuje mať tú romantickú lásku. A pritom romantická láska nie je láska, ale zamilovanosť – to je práve ten mýtus.

V skutočnosti však na dlhodobý vzťah nepotrebujete zamilovanosť. Existujú partnerské vzťahy, ktoré vznikli na základe hlbokého priateľstva – tí ľudia spolu zažili množstvo krásnych vecí a boli takí blízki priatelia, že to prerástlo v lásku. No nebola tam tá pudovosť, zamilovanosť, keď človek nie je schopný myslieť na nič iné než na toho druhého.

Môže láska vzniknúť aj bez fázy zamilovanosti?

Jasné. Ani láske nechýba erotika. No ak s niekým prežívate hlbokú lásku, tak si nepotrebujete svojho partnera uzurpovať. Naopak, keď je človek zamilovaný, tak je neskutočne žiarlivý. Keď ste vo fáze zamilovanosti a objekt vášho záujmu sa pri niekom na chvíľu pristaví, hneď ste plní neistoty. No keď je to láska, už je tam väčšia dôvera.

Zaľúbený pár žije neustále v budúcnosti. Aj keď sú spolu, už sú čiastočne nešťastní, že o chvíľu spolu nebudú. A keď spolu nie sú, tak sa tešia na to, že spolu budú. Majú zúžený komunikačný rámec, aj preto majú pocit, akoby si dokonale rozumeli. Rozumejú si preto, pretože neriešia nič iné len to, kedy budú spolu.

Takže aj predstava o tom, že by partneri mali byť od seba čiastočne závislí, platí skôr o fáze zamilovanosti? Pre vzťah to už neplatí?

Myslím si, že keď je vo vzťahu závislosť, stráca sa tam priestor pre dynamiku a dobrý vzťah by mal byť vždy v pohybe. Keď sme k sebe blízko a pozeráme sa z očí do očí, zrazu prestávame vnímať kontext. Potrebujeme trochu poodstúpiť a pozrieť sa na to z iného uhla. Nadýchnuť sa a potom sa znova k sebe priblížiť.

Je dôležité, aby do spoločného priestoru v rámci páru tiekli informácie tak, aby človek, ktorý sa potrebuje vzdialiť, si to mohol dovoliť. Aby ho druhá strana nechala to urobiť. Ak by ho všade nasledovala, dostali by sa do bludného kruhu. Ja to zvyknem opisovať ako dve postavičky – jedna v sukni, druhá v nohaviciach – ktoré behajú v kruhu po planéte. Jedna kričí: „Ja bežím, lebo sa mi stále vzďaľuješ.“A druhá: „Ja bežím, lebo ťa mám stále za chrbtom.“

„Jedno telo, jedna duša“je teda prežitok? Predstava o tom, že partneri by mali robiť všetko spolu, by asi sedela skôr na tú závislosť...

Jedna duša – to nie je až také nemožné. Môžete predsa robiť nejakú svoju súkromnú aktivitu, ale byť pritom prestúpená láskou k partnerovi aj preto, že si to môžete dovoliť. Nie je to úžasné? Partnera môžete mať neustále v sebe. Predstavte si, že sama leziete niekde po Tatrách, sadnete si niekde na vrchole a hovoríte si: „Je to skvelé, že si môžem takto oddýchnuť.“Zrazu sa aj na svojho partnera pozeráte trochu inak. A on vám to dovolí.

Keď sa dvaja zase vrátia k sebe, je to úžasné. Každý pár potrebuje mať nejaké zážitky spoločné, no tiež potrebuje, aby každý z nich prinášal ďalšie zážitky zvonku. Inak by sa ten vzťah nikam neposunul.

Spomenuli ste žiarlivosť, tak poďme na populárne tvrdenie „Kto žiarli, ten miluje“. Vieme pritom, že žiarlivosť plodí aj partnerské násilie. Môže byť žiarlivosť vôbec „zdravá“?

Mám rád jedlo a korenie, tak použijem analógiu s jedlom. Žiarlivosť môže byť korením vzťahu, ale záleží na forme a intenzite. Predstavme si, keď jeden z partnerov vidí toho druhého v situácii, ktorá by mohla byť preňho ohrozujúcou. Napríklad muž stretne svoju partnerku na obede s iným mužom a vidí, ako sa spolu dobre bavia. Keďže nevedel, že žena má ísť na obed s niekým iným, zaskočí ho to. Ak by sa ho to vôbec nedotklo, ak by ani na okamih nezapochyboval, znamenalo by to, že mu na nej nezáleží. Rozhodujúce však je, ako zareaguje. Ak povie „Ty si s niekým na obede a ja o tom neviem. Dotklo sa ma to,“znamená to, že si chce ten vzťah chrániť. No ak by v takej situácii bez akéhokoľvek vysvetlenia vyrobil žiarlivostnú scénu, to už je problém.

Mal som aj páry, v ktorých došlo k nevere preto, lebo partner, ktorý bol neverný, mal predtým pocit nezáujmu – nech robil čokoľvek, druhá strana zostávala chladná. No mal som aj páry, kde človek, ktorý bol neverný, bol do toho dotlačený žiarlivosťou toho druhého. Tak dlho bol osočovaný z toho, že robí niečo nekalé, až si povedal: „Tak si to aspoň užijem.“

Vráťme sa ešte k príkladu s obedom. Prečo partnerka nepovedala svojmu mužovi, že pôjde na obed s niekým iným? Nie je logické, že to jej muža raní? Už z toho cítiť nejaké zatajovanie...

Jasné, práve preto by jej mal muž povedať „ranilo ma to“a počkať na vysvetlenie. A pritom to vysvetlenie môže byť úplne banálne: „Bol to taký a taký kolega z nejakej firmy, narazili sme tu na seba, tak sme išli spolu na obed. Pripadalo mi zbytočné ti to hneď oznamovať, povedala by som ti to večer.“Ale môže tam byť aj to, čo ste spomenuli vy – zatajovanie. Niekedy to človek nepovie svojmu partnerovi/partnerke aj preto, lebo si myslí, že by mu to neprešlo.

Ten problém však vždy vytvárajú obaja. Keď je tam nedôvera z jednej strany, tak je aj z druhej. Keď za mnou príde nejaký muž a povie „Mám pocit, že sa mi moja žena vzďaľuje“, ja mu vždy odpoviem: „Poďme sa zamyslieť nad tým, v akej rovine sa vy vzďaľujete svojej manželke.“

Čo môže byť za tým?

Muž si napríklad všimne, že ho manželka ráno nechce pobozkať. Preto má pocit, že sa mu vzďaľuje, niečo sa tam deje. Potom sa však ukáže, že on má teraz ťažšie obdobie v práci, a tak keď mu manželka chce večer niečo povedať, nemá na to priestor, lebo pracuje.

Niekedy pomôže už len to, že

Psychoterapeut, kouč a vzťahový poradca. Vedie Manželskú a rodinnú poradňu Praha a psychoterapeutickú prax Psychoterapie Praha. Najčastejšie sa venuje riešeniu krízy vo vzťahu, nevery a partnerských problémov. Vyštudoval Pražskú psychoterapeutickú fakultu, v minulosti pôsobil ako vedúci terapeutického strediska, školský psychológ, stredoškolský učiteľ psychológie aj ako pracovník krízovej linky. V Českej televízii sa podieľal na programoch 13. komnata, Experiment, Nevzdávej to! a ďalších.

spolu pomerne dlhý čas, môžu mať dokonca aj deti, ale ešte nevytvorili rodinu. A ani o tom nevedia. Rodinu vytvoríte vtedy, keď začnete vytvárať svoj partnerský vzťah, keď sa tam objaví to „my“. Mnoho párov však prichádza v mode „ja“– „ty“. „Ja si niečo myslím, ty si niečo myslíš a poďme hľadať kompromisy.“To je to, čo prináša do vzťahu zlú dynamiku. Keď už je tam to „my“, vtedy nemôžem toho druhého osočovať. Môžem ho len informovať o tom, že keď sa v našom vzťahu deje nejaká vec, vyvoláva to vo mne také a také pocity. No tým, že mu budem niečo vyčítať a dávať mu nejaké nálepky, nepomôžem ani sebe, ani jemu.

Obaja z páru si prinášajú niečo zo svojej pôvodnej rodiny, ale ak to dobre funguje, začnú sa zaoberať skôr tým, čo chcú vytvoriť spolu. No ak príde nejaký problém, môžu začať tomu druhému vyčítať „Si presne ako tvoja mama!“alebo „Ty si ako tvoj otec!“A to už je začiatok hlbokej krízy. Pretože vtedy sa ľudia navzájom hodnotia. Tým, že dáte niekomu akúkoľvek nálepku alebo ho akokoľvek ohodnotíte, predisponujete ho k tomu, aby sa tak aj správal. Napríklad ak si muž bude hovoriť, že jeho žena je hádavá a začne k nej tak aj pristupovať, tak žena naozaj začne byť hádavá.

Čiže sám to ovplyvňuje?

Samozrejme, ako hovorím, problém párov je vždy niekde uprostred. Keď muž povie žene, že je hysterka, tak nemôže čakať, že žena prestane byť v afekte.

Ako by teda mal zareagovať?

Mohol by povedať: „Keď na mňa takto kričíš, mám chuť sa zodvihnúť a odísť. Čo sa to s nami stalo? Poďme s tým niečo robiť.“

To znamená nehovoriť o tom druhom, ale o sebe, o tom, čo prežívam a čo by sme s tým mohli spolu robiť?

Áno, lebo keď hovorí o tom druhom, tak sa ten vzťah ešte ani nezačal.

Ako teda vytvoriť to „my“?

To je ťažké. Je to dlhodobý proces. Musíte predovšetkým rezignovať na to „ja“. Najlepšie sa „my“tvorí v jazyku, teda keď začnete používať to slovo. Mnohí sú však zo svojej pôvodnej rodiny naučení sa pubertálne vymedzovať – „je pekne, ja sa chcem ísť bicyklovať“. Namiesto toho, aby povedali: „Je pekne, čo keby sme sa išli bicyklovať?“Tým dávate druhému možnosť podieľať sa na rozhodnutí. Hovoríte príbeh, nie riešenie, lebo rozhodovací proces by sa mal vždy odohrávať v páre.

Ja to rád demonštrujem na jednej metafore – idem po ulici a vidím plagát na nový film, hlavou mi preletí, že som už dlho nebol so svojou ženou niekde vonku. Väčšina mojich klientov by prišla domov v rozpoložení: „Dávajú nový film, ideme do kina!“Tá žena je vo svojej bubline, nie je na to pripravená, muž na ňu zrazu narazí a je zaskočený, že nepochodil. Aký je výsledok? Žena je nevrlá, muž je nevrlý.

Predstavme si, že by prišiel domov a povedal príbeh: „Išiel som po ulici, spomenul som si na teba...“A už ani nemusí povedať nič viac. To je ten základ, ktorý tá druhá strana potrebovala počuť.

Je tam to „my“. To je ten pocit, že aj keď je muž niekde sám, tak je stále so svojou partnerkou – myslí na ňu.

Prejavuje sa aj vo vzťahoch tlak na výkon?

Jasné, ľudia sú často zneistení, lebo si niekde prečítajú rozhovor s akýmsi odborníkom, ktorý povie nejaké číslo – napríklad ako často by mal pár spolu spať – a oni to začnú brať ako fakt. A pritom tí dvaja môžu práve prežívať obdobie, keď sa im tam sex jednoducho nevojde – a už z toho môže vzniknúť konflikt.

Všetko je dnes o výkone. Aj ženy dnes majú často veľa načítaného o tom, ako majú byť výborné matky, výborné manažérky a zároveň výborné milenky. Ja takým klientkam hovorím: „Predstavte si, že máte jednu jahodu. Môžete ju zobrať, ozdobiť šľahačkou a ponúknuť deťom – vtedy budete výborná mama. Alebo ju zoberiete, rozpučíte a urobíte z nej pleťovú masku – budete sa o seba pekne starať. Alebo ju hodíte do šampanského a urobíte si pekný večer s partnerom... Lenže vždy máte iba jednu jahodu.“

Vždy si musíte vybrať. A neľutovať to. Lebo vo chvíli, keď ste výborná mama, tak ste výborná mama, ale už nemáte čas byť niekým iným.

Rozprávky a romantické filmy nás učia, že pravá láska je len jedna a niekde po svete chodí naša jediná polovička. Nie sme potom pod tlakom, že možno s partnerom nie sme pre seba stvorení, lebo si nerozumieme úplne vo všetkom?

Jasné. Žiadny ideálny partner neexistuje. Existujú však nevhodní partneri, preto je dôležité vedieť, že nie s každým môžeme vytvoriť pár. To však vôbec neznamená, že tá druhá strana je dobrá alebo zlá – len je s nami nekompatibilná. Ale ak je nejaký partner pre nás vhodný, potom je veľká škála možností, ako s ním viesť spokojný život.

Ak sa človek upne na to, že nájde „toho pravého“či „tú pravú“, je to obrovská pasca. Potrebujete nájsť skôr niekoho, s kým vytvoríte spoločnú víziu. A mali by sme rátať s tým, že ten človek sa bude meniť. Čo je to ideálny partner? A kedy by mal byť ideálny? Na začiatku vzťahu, alebo keď sa budeme spolu lúčiť na sklonku života? Podľa mňa platí, že keď dvaja ľudia spolu fungujú, tak sa vždy k niečomu približujú. V mojom svete nie je nikdy nič dokonalé. Lebo ak by bolo, už by ste s tým nemali čo ďalej robiť. A keď máte stále čo robiť, máte ráno dôvod, prečo vstať z postele. To je tá krása života. Veľmi sa mi páčilo, ako Zdeňek Svěrák napísal vo filme Vratné lahve: „Spýtaj sa v nebi, či je tam nejaká práca. Ak by nebola, tak ja tam ísť nechcem.“

Na vzťahu vždy potrebujete pracovať. Nič nemôže fungovať samo osebe, nie je to perpetuum mobile. No práca na vzťahu nemusí byť niečo zaťažujúce. Už len to, že ráno povieme svojej milovanej osobe, že ju máme radi, je práca na vzťahu.

MIROSLAV MACUĽA vyhral prvú sériu súťaže Pečie celé Slovensko, ktorú vysielala RTVS vlani na jeseň. Aj keď sa ho na to každý pýta, ešte stále nemá vlastnú cukráreň. Hygienické podmienky na jej prevádzku sú podľa neho príliš prísne – potrebná je samostatná chladnička na vajíčka, mliečne výrobky, rozrobené a hotové zákusky sa musia tiež chladiť oddelene.

Cukrár v rozhovore vysvetľuje, prečo používa kvalitnú čokoládu alebo si vyberá iba také ovocie, ktoré má výraznú vôňu. Zásadný rozdiel vidí medzi leteckým a obyčajným mangom. „Radšej si doprajem drahšiu surovinu iba občas a vychutnám si jej chuť, než si každý týždeň kupovať lacné, ale v podstate nikdy tú pravú chuť nespoznať.“

Vo vašej rodnej obci budete viesť podujatie Pečie celý Beňuš. Ste tam celebritou?

Nepovedal by som, že som celebrita, ale možno som trochu tú maličkú obec na Horehroní zviditeľnil. A o to mi aj išlo. Nehanbím sa za to, odkiaľ pochádzam. Ako dieťa som nechápal, čo vidia ľudia z Bratislavy na tom, kde bývam. Teraz bývam v Bratislave a chápem to – vždy, keď sa vrátim domov, všimnem si lepší vzduch a pokoj. Celebrita však nie som.

Ale domáci vás zďaleka vítajú, keď ste v Beňuši?

Moju mamu cestou z práce zastavujú ľudia, nechávajú ma pozdravovať a hovoria, ako mi držali palce. Je to veľmi milé. Oco sa smeje, že mamina bude mať už opálený jazyk z toľkého rozprávania.

Ako bude súťaž v Beňuši vyzerať?

Ľudia donesú napečené veci, ktoré budeme hodnotiť v troch kategóriách – bábovky, chlieb a cheesecaky. Prídu tam aj niektorí finalisti súťaže a budeme sa tváriť ako porota. Som naozaj milo prekvapený, aká obľúbená je táto súťaž u ľudí. Pečú naše recepty a posielajú nám fotky. Vidím, že pečú aj menšie deti alebo tínedžeri, naštartovala ich k tomu naša šou.

Nie sú vaše koláče a torty na dedinské pomery príliš drahé či luxusné?

Žijem v Bratislave, kde sú na to ľudia zvyknutí, ale snažím sa niečo z tých modernejších náplní dávať aj k nám na dedinu. Krstná mala narodeniny, tak sme nepiekli naše klasické koláče, ale pridal som iné chute. Povedali, že im to chutilo, tak snáď boli úprimní. Chute aj dizajn koláčov treba aspoň trochu inovovať.

Čo moderné ste tam vymysleli?

Nezvykol som do tort dávať chrumkavú zložku, teraz to už skúšam.

Na dedinských svadbách sa zvykli podávať nie práve najlepšie koláče – margarínové punčové rezy, mdlé dobošky s lacnou čokoládou. Nechcú ľudia na svadbe radšej také koláče, než tie marakujové?

Podľa toho, na akú svadbu sa dostanete. Obe moje starké zvykli piecť na svadby, takže

tival v Beňuši alebo veľvyslanectvo?

Samozrejme Beňuš, tam som žil a tam poznám ľudí. Teším sa na to, aké výtvory ľudia prinesú, pretože miestne babky vedia piecť úžasné zákusky. Občas mi je ľúto, ako sa cukrári orientujú až príliš na tie moderné zákusky a na tie staré zabúdajú. To je na škodu, pretože aj staré recepty, z čias Rakúsko-Uhorska, majú vynikajúcu chuť, len ich treba oprášiť. Ak ich iba trocha pozmeníme na dnešnú dobu, budú výborné.

Čo napríklad?

Teraz začínam študovať cukrársky zošitok, ktorý mala moja prababka. Je písaný ručne, niektoré výrazy sú ešte po maďarsky. Chcem tie recepty skúšať a zisťovať, ako to bude chutiť. Keď začínam piecť koláč, idem najprv vždy podľa receptu a až potom si to prispôsobujem podľa seba – pridám ingrediencie, zmením teplotu či vláčnosť.

Takže jeden recept treba vždy vyskúšať viackrát?

Áno, na prvýkrát sa mi máločo podarí tak, ako by som to presne chcel. Našiel som tam napríklad recept na nugátové kocky. Bola tam spodná vrstva z mieseného cesta, potom čokoládový krém a navrchu marcipán z mandlí. Keď som to prvýkrát upiekol, cesto bolo na mňa príliš tvrdé. To zmením, použijem buď piškótové cesto z oleja, alebo krehké linecké cesto.

Dokáže byť cukrár aj aj – aj luxusný, aj normálny, domácky?

Ja upečiem pre hocikoho, pre mňa je celebrita každý človek. Myslím, že správny cukrár vie upiecť aj luxusné torty, ale aj poriadne buchty. Nie každý vie všetko dokonalo, ale skutočné remeslo sa ukazuje práve na tých buchtách. Pracovať s kysnutým cestom je alchýmia.

Na akých zákuskoch ste boli v Beňuši odchovaný? Aký bol najobľúbenejší, ktorý vám pripomenie detstvo?

Prvá spomienka na pečenie sú medovníky pred Vianocami. To som začal piecť so starkou ako prvé. Vtedy ešte neboli vykrajovačky ako teraz, takže sme mali iba šablóny z tvrdého papiera a podľa nich sme vyrezávali. Keďže sme traja bratia a dve sesternice, tak sme vždy piekli troch koníkov a dve bábiky. Babka mi vždy nechala kúsok cesta, aby som sa s ním hral, a ja som bol vždy hrdý na svoj výtvor.

Vždy som mal bližšie do kuchyne, než k dielni. Moji bratia robili na dome s drevom a ja som piekol s mamou. Neskôr, keď som chodil na strednú hotelovú akadémiu, mi spravili vlastnú kuchynku. Už na strednej som v Beňuši každý víkend piekol torty na svadby či oslavy.

Od babky ste sa naučili piecť. Aké rady vám dala o pečení?

Iba som ju sledoval a pomaly som začal skúšať piecť jej koláče. Keď bola staršia a ja som bol väčší, už som ju pomaly učil ja. Začali trendy poťahovaných tort, čo vôbec nepoznala, a ukazoval som jej to. Moja starká robila vynikajúce lístkové cesto, z ktorého robila krémeš a každý ho miloval. Volala sa Anna a na jej meniny vždy padli minimálne tri plechy.

Urobiť lístkové cesto je dosť náročné, naučila vás to?

Počítala si jednotlivé vrstvy, cesto vždy vybúchala o dosku a prevaľkala. Asi mesiac pred smrťou mi narobila cesto do mrazáku. Vytiahol som ho asi o dva roky a bolo výborné. Pamätám si tiež, že piekla biely koláč, u nás sme to volali beľúch. Piekli sme ho vždy na Vianoce a jedol sa na raňajky, bol podobný vianočke. Neviem prečo, ale vždy musela cesto miesiť dve hodiny ručne. A jej biely koláč bol ako páperie, doteraz ho nevieme upiecť rovnako dobrý ako ona. Neviem, ako je možné, že jej miesenie dalo cestu inú chuť. Naučila ma tiež robiť záviny. Pochádzala z Telgártu, tam sú známe telgártske záviny, v ktorých bola vždy kopa maku, čo sa mi vždy páčilo.

Ako cesto miesila?

Ručne a vždy mi pripomínala – cesto je hotové, keď sa ti bude odliepať od misy a budú sa v ňom robiť bublinky. Až ku koncu potom treba pridať tuk, olej alebo maslo. To len zamiešať, a potom nechať vykysnúť. Keď z toho urobíme buchty, treba ich ešte nechať na plechu podkysnúť. Bolo to ako páperie. S tetou sme sa snažili napodobniť babkin recept, dve hodiny sme miesili cesto a striedali sa pri tom. Aj tak to nebolo ono.

Dnes však pravdepodobne už aj vy všetko miesite v robote.

Samozrejme, už dávno som nemiesil cesto rukou. Hodím to do robota, ktorý urobí ťažkú prácu, a ja si zatiaľ môžem chystať iné veci. Pamätám si, keď babka pekávala na svadby, v tej dobe neboli ani elektrické šľahače. Takže jedna pani mala veľkú kovovú misu a ručne šľahala sneh z bielkov. Ďalšia žena vážila suroviny a ďalšia dávala pozor na plechy v rúre. Takto sa dalo dokopy asi päť žien a od pondelka piekli koláče na svadbu v sobotu.

Naozaj?

Najkrajšie na tom bolo, že keď sa vydávala niektorá susedka, zišli sa jej kamarátky, každá si doniesla prenosnú rúru a spolu piekli. A jedna žena všetkým pekárkam varila jedlo. Pamätám si, že starká si vždy zapisovala, koľko plátov je upečených a na aký koláč sú určené. Medzi nimi som sa tmolil ako malé dieťa.

Ako vám zmenilo život to, že ste vyhrali súťaž Pečie celé Slovensko?

Dostávam viac ponúk, čo som veľmi rád. Myslím, že som sa začal v pečení viac zdokonaľovať. Pred súťažou som nemal žiadny kurz, teraz som bol už na niekoľkých. A možno sa pôjdem aj do školy učiť za cukrára. Buď si dám dvojročné štúdium, alebo si urobím rýchlokurz.

Stále však nemáte cukráreň či kaviareň. Prečo?

FOTO N – TOMÁŠ BENEDIKOVIČ