Bol som darebák. Zachránila ma muzika

Nany Hudák je muzikant. Žije v obytnej dodávke, tam aj nahráva svoje pesničky. Hrá pre malú skupinu fanúšikov, hudba ho uživí a on našiel šťastie.

Máte základné vzdelanie. Nechcelo sa vám pokračovať na strednej škole?

Chodil som na murárčinu, ale zabalil som to. Nešlo mi to, vždy som chcel byť muzikant. Z toho mi, logicky, vychádzali roboty bez potreby vyššej kvalifikácie. Skúšal som pracovať v rôznych fabrikách vrátane automobilky, bol som na viacerých stavbách. Otestoval som si aj prácu pouličného muzikanta vo Viedni, ale nebavilo ma to, lebo šlo o známe hity, nie vlastnú tvorbu.

Čiže sa vám v živote dosť dlho nedarilo.

Presne tak, bol som dosť nešťastný človek. Mal som mimoriadne nepríjemný pocit z toho, že ma nebaví práca. Nechápal som, prečo ma každá, ktorú som našiel, ubíja, nenapĺňa. Akoby mi svet neponúkal nič lepšie. Vtedy som ešte nedokázal veriť, že by som sa mohol živiť vlastnou hudbou. Cítil som sa ako zovretý v slučke. Hľadal som cestu, ako nebyť darebák a zároveň sa normálne uživiť. Podarilo sa mi to až v jednej fabrike v Prievidzi. Akoby som sa vtedy vyrovnal s tým, že možno budem celý život cvikať kartu vo fabrike, a zároveň si tvoriť muziku. A postupne som tam začal byť šťastný.

Lenže dlho to netrvalo, lebo vás vyhodili.

Keď som už konečne nebojoval s tým, že som nešťastný a neviem sa zaradiť, pri páde z bicykla som si dosť nešťastne zlomil ruku. Prepustili ma, lebo som bol dlho práceneschopný, snáď pol roka. Bol rok 2009, prišla finančná kríza, firmy ako prvých prepúšťali ľudí, ktorí sa dlhšie neobjavili v práci. Pokúsil som sa zachrániť si svoj život odchodom na jahodové pole do Holandska. A tam nastal výrazný zlom. Stretol som tam holandského farmára, volal sa Johan. Už v prvý deň mi vytkol, že som pomalý. Odpovedal som mu, že nie som pomalý, že to len život je pomalý. A ja iba žijem svoj život. Veľmi sme sa skamarátili, nikdy viac ma v práci nenaháňal, nechal ma robiť svojím tempom, dosť sme sa zhovárali. V polovici letného turnusu som ho poprosil, aby mi vysvetlil, kedy on vlastne žije svoj život.

Nerozumiem.

Kým my sme boli na poli, on nám poskytoval servis. Keď už sme my po práci oddychovali, on šiel ešte riešiť administratívu, prípadne organizoval ďalšie práce na poliach. A keď už my sme šli spať, on ešte stále svietil, lebo nám robil papiere. Výplaty sme dostávali každý týždeň. Zaujímalo ma, kedy naozaj žije, nielen pracuje.

Čo vám odpovedal?

Že ak človek svoju prácu miluje, žiadny deň nevníma ako pracovný. A mne to zrazu došlo – keby som ja dokázal byť takým muzikantom, ako je Johan farmárom, našiel by som sám seba aj vlastnú cestu životom. Od tej chvíle som na tom začal pracovať. Johan mi bol naozaj veľkým vzorom.

Viete si spätne a s odstupom rokov vysvetliť, prečo ste potrebovali také prebudenie, prečo ste boli nešťastný?

Bolo to o myslení. Bral som to tak, že nejakým spôsobom sa mi dejú veci, a ja som len ich obeťou. Že len pasívne prijímam, čo sa deje, a prispôsobujem sa tomu. Veď predsa nik sa ma nepýtal, či sa chcem narodiť, či chcem mať povinnosti, dokonca celý život. Nebol to môj výber. Inými slovami, svet sa mi zdal ako jedno veľké nešťastné miesto. Potom sa zmenilo len to, že som život začal vnímať inak – že to, čo sa mi deje, je len dôsledok toho, čo robím, čo činím. A že kontrolu nad životom mám predsa ja sám, nie niekto druhý.

Súčasťou nešťastných životov býva alkohol.

Aj u mňa to tak bolo. Pil som veľmi veľa, alkohol so mnou dosť zametal. Logicky, lebo som nad všetkým premýšľal v zmysle, prečo sa práve mne dejú takéto veci. Nechápal som, že svet sa neprispôsobí mne, že to musí byť naopak. S pitím som však prestal ešte pred odchodom do Holandska. Raz sme sedeli dvaja kamaráti, dosť sme sa opili. Potom prišiel tretí kamarát. A ten môj opitý kolega sa ho spýtal: „Prečo som zase taký ožratý?“Odpoveď ma zaujala: „Človek opakuje stále tú istú chybu preto, aby pochopil, že ju nechce robiť.“Premýšľal som nad tým a do mesiaca som prestal piť.

Neboli za všetkým najmä traumy z detstva?

Nemyslím si to, hoci pravda je taká, že otec „urobil“mňa aj sestru, a radšej šiel do väzenia, než by sa mal o nás starať. Nechcelo sa mu chodiť do roboty a v socializme sa to trestalo. Bál som sa, že dopadnem ako on. Bol to pre mňa strašiak. Napriek tomu si nemyslím, že som prežíval v detstve traumy, lebo som vyrastal vo veľkej láske s mamou aj starými rodičmi.

Z textov na aktuálnom sólovom albume cítiť, že máte riadne „nažité“, že chcete „gitaru ako padák, ktorým vyskočíte z pekla“. Keď ste sa vrátili z jahodovej farmy v Holandsku, už ste sa nezamestnali?

Ešte som skúsil jednu fabriku na Slovensku, po týždni zaškoľovania, keď sme prišli v prvý deň do práce, sa zjavila akási ženská a miesto „dobrý deň, ja som vaša vedúca“, sme počúvali len vyhrážky, čo s nami urobí, keď sa stane to a to. Povedal som si, že toto už nepotrebujem. Konečne som nabral odvahu ostať na voľnej nohe. V podstate som sa rozhodol opýtať ľudí, potenciálnych poslucháčov, či náhodou nechcú, aby som im hrával, a či nebudú ochotní mi za to aj platiť.

A podaril sa malý zázrak – bez veľkej poslucháčskej základne a bez toho, aby ste mali obrovské čísla vypočutí na streamovacích službách, sa už roky živíte iba hudbou.

Je to tak. A neraz mi aj známejší hudobníci vravia, že som pre nich inšpiráciou. Kľúč je však v tom, že nemám veľké životné náklady. Nemám hypotéku ani iné dlhy. Neživím rodinu, žijem v obytnej dodávke. Dnes si však už trúfam povedať, že by som rodinu dokázal uživiť. Veľa robí môj osobný vzťah s publikom. Tvoria ho ľudia, ktorí vedia, že rozhodujú aj o tom, či sa hudbe mám alebo nemám venovať. A tak sa deje to, že ak na vystúpenie nebodaj príde málo ľudí, ostatní vyzbierajú dosť peňazí na to, aby som nebol v strate. Napríklad si kúpia viac cédečiek.

Rozrastá sa vaše publikum?

Pomaly, ale isto áno. A je veľmi verné. Súčasťou toho celého je aj môj príbeh a prístup. Všetci vidia, že to robím na kolene, ale s maximálnym nasadením a obrovskou láskou. Viem, že keď ostanem pokorný a budem sa snažiť, raz sa dostanem ďalej. Všimol som si, že moje publikum tvoria najmä ľudia, ktorí sa tiež snažia niečo vytvárať. Keď vidia môj príbeh, je to pre nich inšpiratívne a uveriteľné. Vidia mi do kuchyne. V podstate sa vzájomne motivujeme.

Prečo vlastne žijete v aute?

Obytnú dodávku za 1500 eur mám preto, že si v nej viem predstaviť mobilný priestor na život. Zaparkovaná je v Chalmovej pri Prievidzi, kde mi dal kamarát zadnú časť svojho pozemku. Chystám sa tam aj usadiť, čiže si postaviť domček. Nie však z nakúpených materiálov, ale z odpadu, recykláciou vecí. Chcem žiť bez toho, aby som mal na krku hypotéku či iné dlhy. Túžim po rodine, ale nerád by som menil štýl života – naďalej sa chcem živiť tým, čo ma baví, čiže hudbou. V takom prípade však nemôžem mať nad hlavou 15 či 20 rokov Damoklov meč, teda hypotéku.

Nesúvisí fakt, že stále nemáte rodinu, práve s vaším štýlom života, teda s vaším videním sveta?

Dlho som nad tým premýšľal a možno to tak aj je. Oveľa väčšiu rolu v tom, že v 46 rokoch nemám rodinu, však zohrával strašiak v mojej hlave, teda príklad môjho otca. Moja povaha mi ho dosť dlho pripomínala. Naozaj som si nechcel založiť rodinu a zlyhať ako otec

Nik sa ma nepýtal, či sa chcem narodiť, či chcem mať povinnosti, dokonca celý život. Nebol to môj výber. Inými slovami, svet sa mi zdal ako jedno veľké nešťastné miesto. Potom sa zmenilo len to, že som život začal vnímať inak – že to, čo sa mi deje, je len dôsledok toho, čo robím, čo činím. A že kontrolu nad životom mám predsa ja sám, nie niekto druhý.

snažiť, prečo by investovali do reklamy? Ak potom príde päť ľudí, umelec nezarobí ani na naftu. Lepší je kompromis v zmysle, že zodpovednosť za výsledok cítia obe strany. Mojou výhodou je, že mi stačí naozaj malý zisk, lebo mám aj nízke náklady.

Koľko vystúpení ročne absolvujete?

Tento rok som nehral, lebo som robil album, ktorý vyšiel v máji. Profesionáli na to majú svoje tímy, ja som si všetko robil sám – texty, hudbu, techniku, zvuk, nahrávanie, mix, videoklipy, vizuál webstránky, vodiča, producenta, PR manažéra... Venoval som sa tomu, čo celý môj príbeh posunie ďalej. Pred pandémiou covidu-19 som však mal roky, keď som odohral aj 100 či 120 koncertov ročne. Ako začínajúci muzikant som išiel všade, kam ma pozvali, za akúkoľvek sumu. Takto som viackrát obehol Česko aj Slovensko, zarobil som však akurát tak na benzín, struny a nájom.

Čiže ste pochopili, že treba hrať menej, ale za viac peňazí?

Keď človek stále vystupuje, zlepšuje sa. Na pódiu sa cíti čoraz viac ako doma. Zároveň pribúdajú ľudia, s ktorými sa spozná. Tým sa zväčšujú aj možnosti, lebo si vás sami začnú volať na akcie. Pomohlo mi aj to, že som hrával spoločné koncerty s Maťkom Geišbergom – ja som bol manažér, on šofér. A keďže on mal širšie publikum, koncerty sa mi zrazu vybavovali ľahšie. S tým postupne prichádzali aj lepšie honoráre, dokonca ma volali samého tam, kde sme predtým hrali s Maťom. Jedno sa teda nabaľovalo na druhé, až ma to začalo normálne živiť, hoci koncertov už nebolo 120, ale len 80 či 50 ročne.

Ak si však niekto všetko robí sám od muziky a textov cez zvuk, manažovanie, nahrávanie až po klipy, web a spravovanie sociálnych sietí, nemôže všetko robiť naplno. Neškodí v konečnom dôsledku takýto prístup kariére ako takej?

Viem, o čom hovoríte, toto isté mi v dobrom spomínal aj kamarát – vraj mám výbornú muziku, ale všetko okolo toho je robené na kolene a výsledok tomu zodpovedá. Vraj na tie veci potrebujem profesionálov. Je to však večná dilema.

Prečo?

Problém je, že ja chcem za každých okolností hrať iba to, čo sa mi páči, a tam, kde sa mi páči. Ak by mi to niekto neumožnil, skončil by som, lebo by sa vytratilo to, čo ma na tom baví.

To, že by ste svoj album nenahrali v obytnej dodávke, ale v profesionálnom štúdiu pod dohľadom kvalitného producenta, predsa výsledku nemôže ublížiť. Naopak, album bude znieť menej amatérsky. Napríklad prvý a druhý hlas by zneli synchrónne.

Lenže to, čo vy vnímate na albume ako amatérske chyby, je v skutočnosti môj zámer. Aj tie dvojhlasy boli takto urobené s mojím plným vedomím. Mne sa to tak páči.

Nerobíte skôr z núdze cnosť? Že chybičky označujete za zámer?

Nie, veď zaspievať druhý hlas sám sebe je to najmenej, kto lepšie pozná moje frázovanie? Lenže ja vo výsledku naozaj chcem tú „špinu“, aby to znelo práve takto.

Čiže niečo ako keď ja chcem urobiť doma na záhrade plot, ale zámerne tak, aby bol krivý a pôsobil, že tam stojí už desiatky rokov?

Presne tak. Vám sa páčia staré ploty, tak nepoužijete nové, ale staré drevo, a zámerne ho postavíte krivý. Ja zase chcem, aby dvojhlasy na mojom albume zneli podobne, ako keď sa stretnú dvaja ľudia, a spontánne, teda aj s malými odchýlkami vo frázovaní si zaspievajú moju pesničku. Chcem tam cítiť tú surovosť a to, že nemali čas si to dokonale nacvičiť.

Dohľad profesionála neznamená automatickú stratu autenticity, ale skôr odstup a nadhľad.

Viem, asi teraz pôsobím veľmi tvrdohlavo a s veľkým egom. V tejto chvíli som však v bode, keď nechcem, aby mi do výsledku hovorili iní. Pustite si staré nahrávky Karla Kryla, kde počuť rozladenú gitaru. A znie to skvele, geniálne, má to silu, emóciu, všetko. V konečnom dôsledku teda zvuk nie je rozhodujúci, pokojne môže byť aj amatérsky. Tým sa, samozrejme, ku Krylovi nechcem prirovnávať.

Piesne, aké robíte, muzikanti obvykle hrávajú so španielkami. Vy ste sa rozhodli celý album nahrať na elektrickej gitare.

Kedysi som hrával heavymetal, piesne od Iron Maiden aj Tublatanky. Potom som roky s kapelou hrával akusticky – na španielke, pričom sme tam mali violončelo aj klarinet. Neskôr sme pridali aj trochu elektroniky. K elektrickej gitare som sa vrátil, keď som prišiel vystupovať na festival Romanov vesmír, ktorý sa každoročne koná v Prievidzi ako spomienka na nášho kamaráta, bubeníka Romana Grausa, ktorý tragicky zahynul v roku 2007. Usporiadateľ má moju muziku rád, a tak mi navrhol zahrať ju na elektrickej gitare. Skúsil som to a zistil som, že to na mňa funguje.

Nie skôr na publikum?

To je sekundárny efekt. Rokmi vystupovania som zistil, že na pódiu nemám hrať, ale počúvať sa ako poslucháč. Telo predsa zahrá a zaspieva samo, vie, čo má robiť. Odvtedy som najpozornejším poslucháčom vlastných koncertov. Znie to možno bizarne, ale pesničky z nového albumu si dokonca pospevujem v aute. Nikdy predtým sa mi to nestalo. Dnes viem, že som najmä zážitkár – ak nič nezažijem, nemám o čom robiť muziku, lebo mi chýba obsah. Dokonca si myslím, že nielen pre umelca, ale pre každého človeka je najdôležitejšia práve pozícia zážitkára.

Dôvod?

Zážitkár pracuje, teda niečo zažíva 24 hodín denne a sedem dní v týždni. Je ako ten Johan v Holandsku, ktorý je šťastný, lebo robí, čo ho baví, a vôbec to nevníma ako prácu.

Narodil sa v Bojniciach, vyrastal v Prievidzi. Má základné vzdelanie, pracoval vo viacerých firmách na Slovensku a v zahraničí. Od 16 rokov sa venuje hudbe, s kapelou Spontánne Hudobné Zoskupenie (SHZ) mu vyšlo sedem albumov. Nedávno vydal prvý sólový album s názvom Mramorové slnko. Žije v obytnej dodávke v Chalmovej pri Prievidzi.