Amerika je nič oproti súčasnosti
Varšavská škola Instytut Reportażu odporúča študentom prečítať si dvanásť základných kníh. Tie potom rozoberajú ako vzory toho, aké témy si vyberať a akým spôsobom o nich písať. V zozname je aj Ostrov kľúč, ktorý práve vyšiel v slovenskom preklade. MALGORZATA SZEJNERT prišla predstaviť svoju knihu do Bratislavy na festival Jeden svet. Jej život je rovnako zaujímavý ako jej diela. Začiatkom 80. rokov odišla z Poľska do Ameriky, no neusadila sa tam. Po dvoch rokoch sa rozhodla vrátiť a aktívne prispela ku koncu komunistického režimu. Spoluzakladala mienkotvorné noviny Gazeta Wyborcza a pätnásť rokov tam viedla reportérske oddelenie. Po odchode do dôchodku sa začala venovať písaniu kníh a vo veku 86 rokov stále cestuje po svete na čítačky a diskusie.
Ostrov Ellis Island pri New Yorku bol v 20. storočí centrálnym vstupným miestom pre emigrantov do Ameriky. Už o ňom vzniklo viacero filmov aj kníh, čo bolo vašou hlavnou motiváciou napísať vlastnú knihu?
Tých motivácií bolo viac. Emigrácia je úzko spojená s mojou rodinnou históriou. Moji ujovia sa rozpŕchli do celého sveta, do Austrálie, do Ameriky či do Veľkej Británie. Ich ženy s rodinami ich nasledovali. Aj ja sama som sa rozhodla emigrovať, keď v Poľsku začiatkom 80. rokov vyhlásili stanné právo. Odišli sme so synom do USA a pokúšali sa tam žiť. Nebolo nám tam vôbec zle, ale čoskoro sa v Sovietskom zväze k moci dostal Gorbačov, naštartoval perestrojku a my sme začali cítiť, že komunizmus čoskoro padne. Preto sme sa rozhodli vrátiť do Poľska. Pre našu generáciu bolo veľmi dôležité, čo sa bude diať v Poľsku. Aj vďaka tomu, že sme sa vrátili, mohli sme prispieť k radikálnej spoločenskej zmene. Bolo to úžasné obdobie nielen môjho života.
Navštívili ste vtedy prvýkrát Ellis Island?
Vtedy som sa naň ešte nedostala, pretože tam prebiehala dlhá rekonštrukcia. Až po niekoľkých rokoch. Ale všetky vedomosti, ktoré som nadobudla počas príprav na moju emigráciu, ma veľmi scitlivili voči ľuďom, ktorí boli prinútení opustiť svoje domovy.
Prečo ste sa však potom rozhodli sústrediť najmä na príbehy zamestnancov, ktorí na ostrove pracovali?
Nechcela som písať o emigrantoch, ich príbehov už bolo popísaných veľa. Oveľa viac ma zaujímala organizácia celého ostrova. Ten rozpor, ktorý prežívali ľudia pracujúci na ostrove a rozhodujúci o osudoch utečencov. Rozpor medzi ich demokratickou výchovou a hodnotami humanizmu na jednej strane a istou krutosťou, ktorej sa museli dopúšťať, keď museli dodržiavať vtedy platné americké zákony a nariadenia. V minulosti sme sa nikdy nepozerali na to, čo táto téma prináša z pohľadu prijímateľov utečencov. Všetka literatúra sa venovala primárne príbehom emigrantov. Boli to strastiplné príbehy veľkých nádejí a veľkého zúfalstva, sem-tam aj úspešné príbehy tých, ktorí sa v novej krajine dokázali presadiť. Takmer žiadna pozornosť sa nevenovala ľuďom, ktorí boli na druhej strane. Tým, s ktorými sa utečenci ako prvými v Amerike stretli a ktorí rozhodovali o ich osudoch. V Amerike sa nespomínali aj hriechy, ktorých sa dopúšťala Amerika voči imigrantom. Radšej sa hovorilo o tom, že cez Ellis Island prešlo 16 miliónov ľudí, ale už nie o tom, že 600-tisíc utečencov bolo deportovaných naspäť do ich rodných krajín. To znamená 3,8 percenta, čo sa mi zdalo ako dosť vysoké číslo.
O čom to hovorí?
Tí úradníci to naozaj nerobili z nejakej krutosti, cynizmu či nedostatku empatie, ale preto, že im to prikazovali imigračné zákony. Ťažko odsudzovať aj Ameriku za tieto zákony, pretože sa snažila brániť pred niektorými problematickými vecami a kládla dôraz na takzvaný zdravý prvok v spoločnosti. Nemala záujem o ľudí, ktorí mali nejaké zdravotné alebo psychické problémy, aby sa hneď po vstupe stali záťažou pre americké ústavy a sociálny systém. To sito malo prebiehať už predtým, než emigranti vstúpili na lode, lenže prepravcovia chceli zarábať, takže zobrali každého, kto mal na lístok.
Jednou z najzaujímavejších pasáží vašej knihy je, že keď do Ameriky prišla prvá veľká vlna ľudí z východnej Európy a písali listy rodinám, úrady doma ich scenzurovali a nedoručili. Ako ste narazili na túto tému?
To bola veľmi dramatická epizóda, až do 2. svetovej vojny úplne neznáma. Vtedy profesor Witold Kula, historik, našiel v poľských archívoch dve škatule listov z konca 19. storočia, ktoré cárska vláda scenzurovala. Išlo najmä o komunikáciu mužov, ktorí v Amerike pracovali a už mali zázemie, a potom písali domov ženám, aby prišli za nimi. Nikdy neboli doručené. Bol to skutočný poklad, pretože okrem súkromných drám tie listy zachytávali aj vtedajší jazyk a obyčaje, aj množstvo detailov o cestovaní. Bolo tam veľa rád, ako sa pripraviť na tú cestu, boli tam priložené takzvané šífkarty. Takže ťažko si predstaviť väčší zločin, aký mohol byť spáchaný v životoch tých rodín. Cez vojnu archív patril pod nemeckú správu, ale pracovali tam Poliaci. Profesorovi Kulovi so študentmi sa našťastie podarilo časť tých listov potajomky vyniesť von a skopírovať, pretože počas varšavského povstania takmer celý archív zhorel. Čo zachránili, spracovali v knihe Listy z Ameriky a Brazílie, vyšla v roku 1972. Urobila na mňa veľký dojem, považujem ju za jedno z najzásadnejších diel poľskej histórie. Skontaktovala som sa so synom profesora Kulu, ktorého som sa pýtala, či už táto kniha vyšla v angličtine. Povedal, že ešte nie. A to bol jeden z ďalších motívov, prečo som sa rozhodla napísať Ostrov kľúč. História je niekedy ako nekonečný príbeh, je stále živá.
V slovenskom vydaní vašej knihy je doslov Martina Pollacka. Autor knihy Americký cisár, v ktorej vykreslil, čo emigranti zažívali predtým, než sa dostali na loď do Ameriky. Ostrov kľúč vlastne pokračuje tam, kde sa Americký cisár končí. Vedeli ste navzájom o svojich knihách?
S Martinom sa poznáme už dlho, pôvodne mal do nemčiny prekladať moju knihu, ale nakoniec to nevyšlo. On o nej vedel, lebo vyšla skôr. Ale ja som nevedela, že Martin píše Amerického cisára a v tejto knihe som potom našla materiál, ktorý vynikajúco dopĺňal moje texty o Ellis Islande. Napríklad tému obchodovania s ľuďmi som ja iba zmienila, on ju rozpracoval detailnejšie. Bolo to veľmi zaujímavé.
Vo vašej knihe spomínate aj príbeh herca Jiřího Voskovca, ktorý po 2. svetovej vojne musel stráviť na Ellis Islande 10 mesiacov, kým sa nevyšetrilo jeho falošné obvinenie, lebo v Amerike vtedy boli silné protikomunistické nálady. Voskovec však tvrdil, že to je test demokracie, v ktorom Amerika podľa neho obstála. Ako v imigračnom teste obstála Amerika podľa vás?
Za sedem dekád prešlo cez Ellis Island 16 miliónov ľudí, od vypuknutia vojny vo februári tohto roka len do Poľska prišli štyri milióny Ukrajincov. Keď to napríklad porovnáme s Bratislavou, ktorá má vyše 400-tisíc obyvateľov, približne toľko nových utečencov z Ukrajiny je momentálne vo Varšave. Pre takú obrovskú krajinu, akou je Amerika, takéto číslo prichádzajúcich ľudí nebolo vôbec nezvládnuteľné. Keď som písala knihu, brala som to veľmi vážne a dosť kriticky. Samozrejme všetko záleží od kontextu a konkrétnej situácie. Dnes si myslím, že to, čo kedysi zažívala Amerika a iné krajiny, je nič v porovnaní s tým, čo nás čaká. Na celom svete muselo tento rok svoje domovy opustiť 100 miliónov ľudí, v porovnaní s vlaňajškom to znamená nárast o desať miliónov, ale ešte je len leto.
Narodila sa vo Varšave, kde vyštudovala žurnalistiku. Začínala ako reportérka týždenníka Literatura, ako novinárka sledovala zrod opozičného hnutia Solidarita. Po vyhlásení stanného práva v decembri 1981 odišla do Ameriky, kde pracovala pre noviny Nowy Dziennik vychádzajúce v poľštine v New Yorku. V roku 1986 sa rozhodla vrátiť do Poľska a po páde komunizmu sa stala spoluzakladateľkou denníka Gazeta Wyborcza a dlhoročnou šéfkou jeho reportérov. Po odchode z novín sa začala naplno venovať písaniu kníh.
Dnes si myslím, že to, čo kedysi zažívala Amerika a iné krajiny, je nič v porovnaní s tým, čo nás čaká. Na celom svete muselo tento rok svoje domovy opustiť 100 miliónov ľudí, v porovnaní s vlaňajškom to znamená nárast o desať miliónov, ale ešte je len leto.*