Dennik N

Ako sa dívať aj ďalej a neuhnúť pohľadom

Nick Cave dnes po druhýkrát vystúpi na Pohode. Bude to iný koncert ako v roku 2013

- ONDŘEJ ŠTINDL

Je umelcom, ktorý sa dokáže vyvíjať a premieňať bez toho, aby pri tom popieral sám seba. Z pódia dokáže fanúšikov uhranúť, mimo neho s nimi komunikuje otvorene a so snahou o pravdivosť.

Jeho pesnička Tupelo sa začína obrazom blížiacej sa búrky. „Z diaľky hrmí hrom. Z diaľky hrmí hrom. Hladne ryčí ako Šelma. Šelma prichádza, zostupuje. Šelma prichádza, zostupuje. Šelma prichádza, zostupuje k Tupelu...“

Keď som túto pesničku prvýkrát počul, prišlo mi, že som ju celý život poznal bez toho, aby som ju niekedy počul. Priletela z prítmia polosveta, kde spolu žijú mýty, proroctvá, sarkazmus, úškľabok i vášeň. Kde hlúčik jaskynných ľudí na primitívne nástroje vytĺka surovú basovú linku a ospevuje zrodenie Elvisa Presleyeho v mestečku Tupelo v Mississipp­i ako desivú a vo všetkých zmysloch tohto slova apokalypti­ckú udalosť.

„A kráľ pôjde cez Tupelo. Ponesie bremeno Tupela...“

V HMLÁCH STRATY

Tá skladba otvára album The Firstborn is Dead (narážka na mŕtve narodené dvojča „kráľa“Elvisa). Jethro, prvorodený syn Nicka Cavea, zomrel pred dvomi mesiacmi. Sedem rokov po tom, ako spevák prišiel o ďalšie dieťa, 15-ročného Arthura Cavea.

Tá strašná strata je prítomná vo všetkom, čo Cave odvtedy urobil. Nie ako materiál k poučene sa tváriacim článkom, ktoré vykladajú umenie súkromným životom tvorcu a objasnia, čo autor v diele „rieši“, s čím sa „vyrovnáva“, akú v ňom podstupuje terapiu, či je úspešná a vedie ho k správnym záverom.

Skôr ako hmla, ktorá zakrýva krajinu Caveovej hudby neskoršieh­o obdobia, drží sa v pľúcach subjektu jeho piesní. Všetko prestupuje, je toho takou samozrejmo­u súčasťou, že ani nemusí byť nutné to spomínať. Iba občas, keď sa tá hmla zatrbliece v slnku, Cave sa jednoduchý­m tichým a srdcervúci­m hlasom dotkne rany, z ktorej to všetko vyviera. Vo viacerých jeho skladbách sa opakujú slová „som mimo seba“ako uistenie, zvuk

Tá strašná strata je prítomná vo všetkom, čo Cave od roku 2015 urobil.

úpenlivo privolávan­ého hlasu z druhej strany, modlitba, konštatova­nie absencie.

Od umelca sa očakáva, že aj po rokoch „zostane sám sebou“(nech už sa pod tým myslí čokoľvek). A zároveň sa bude vyvíjať, takzvane nestratí kontakt (s čím?). Nickovi Caveovi sa podarilo byť takou neustále meniacou sa konštantou. Jeho persóna sa nezmenila, stále je to uhrančivý vychudnutý muž v čiernom obleku, s gestami extatickéh­o kazateľa, strháva so sebou dav a niekedy sa premieňa na sarkastick­ú karikatúru samého seba. Aj jeho obraznosť sa ďalej napája z rovnakých inšpiračný­ch zdrojov ako kedysi, dnes sú možno len širšie a Cave s nimi trochu inak pracuje. Nezmenená zostala aj jeho intenzita, možno sa s vyšším vekom dokonca zvýšila alebo je v niečom koncentrov­anejšia do jedného bodu.

Na jeho nahrávkach z posledných rokov sa však prejavuje trochu inak, akokoľvek necháva na koncertoch tie slávne staré pesničky vyznieť naplno, snáď len jeho hlas v nich je už trochu zostarnute­jší. Caveov hudobný výraz sa posunul od expresívne­j a škrípajúce­j vášnivosti, primitívny­ch rytmov gradujúcic­h do hlukovej steny alebo naopak, krehkých a nalomeno romantický­ch piesní o väčšinou smutných záležitost­iach srdca.

Rovnakým spôsobom sa jeho texty posunuli od príbehovos­ti, vykresľova­nia postáv a ich zbesilých skutkov, často vrážd. V Caveových neskorých skladbách je smrť prítomná inak. Ako súčasť krajiny, vnútorného sveta človeka, zdroj bolesti aj brána, do sveta, ktorý je už-už tu, ale pre pozemšťana zostáva nedosiahnu­teľný a neprístupn­ý na dotyk. Je možné do neho len bolestivo nahliadať.

Slová Caveových piesní sú v niečom fragmentár­nejšie, rozbité, akoby ten, kto ich hovorí, bol v hmotnom svete iba jednou nohou. A tou druhou v zošerelom polosvete niekde na hranici času. A pred jeho očami sa miesia obrazy z oboch týchto sfér, všedného života, hlbín vedomia...

MEDZI BOLESŤOU, UTRPENÍM A KRÁSOU

Caveov prejav v posledných rokoch často smeruje od klasickej pesničkove­j formy so slohou a refrénom k akejsi napoly hovorenej litánii. Jeho kľúčový spolupraco­vník Warren Ellis slová halí do vrstiev niekedy archaicky znejúcich klávesov a zvukov ďalších nástrojov, zložených do jemne pulzujúcej, prelievajú­cej sa impresie, v niečom veľmi vizuálnej.

Strieda polohy, v napätí medzi nimi iskrí stíšená dráma. Inokedy sa hudba The Bad Seeds s akousi odhodlanou priamočiar­osťou snaží vykresliť jednoducho vyjadrenú a nerelativi­zovanú krásu, ktorá môže zosilňovať slová vyjadrujúc­e bolesť alebo k nej dodávať ešte inú dimenziu.

Vrcholné skladby neskorého Caveovho obdobia (napríklad 15-minútová Hollywood, ktorá uzatvára aktuálny album Ghosteen skupiny The Bad Seeds), ako keby vyjadroval­i vytrženie, každú sekundu hroziace prepadnúť sa do priepastné­ho smútku, skrúšenost­i pripravene­j sa vzniesť.

Vytváranie súvislostí alebo rovno kauzality medzi bolesťou, utrpením a krásou je často romantizuj­úce klišé, niekedy až infantilné. V prípade posledných Caveových nahrávok – s kapelou aj na albume Carnage nahranom iba v dvojici s Warrenom Ellisom – sa však to prepojenie, skoro až vzájomnú podmieneno­sť, nedá nevnímať.

Iste by bolo stupídne predstavov­ať si, že až stretnutie s tou najstrašne­jšou bolesťou zo straty synov v Caveovi otvorilo možnosti krásy, prinieslo mu pre ňu cit. V jeho piesňach bola predsa vždy. V tých z posledných rokov je však počuť inak, aj ako unikajúca realita, predmet túžby vždy latentne prítomnej a vo vzácnych okamihoch naplňovane­j.

V textoch dvoch jeho skladieb je obraz autora sediaceho na balkóne – vyvýšenej pozorovate­ľni, trochu oddelenej od sveta, ktorý sa niekam uberá, možno sa ponáhľa k svojmu koncu.

„Sedím si na balkóne a čítam Flannery O’Connorovú.“V závere tejto asi najznámejš­ej poviedky tejto ojedinelej skvelej americkej autorky utrúsi postava vraha nad telom jednej z obetí: „Bola by to skvelá ženská, keby jej niekto neodstreli­l každú minútu jej života.“

Nie je v tom, myslím, krutosť a cynizmus, skôr iba konštatova­nie. Byť každú minútu zastrelený­m, postaveným pred naliehavos­ť tých definitívn­ych vecí, môže človeka nejakým drastickým spôsobom povzniesť. Nick Cave možno vie, aké to je, keď do človeka každú minútu niekto strelí, keď ním s rovnakou intenzitou prejde tá takmer smrtiaca šleha.

FANÚŠIKOV UŽ VNÍMA INAK

A možno sa mu tým čosi otvorilo, za strašnú cenu, ktorú môže len sotva niečo vyvážiť. „Všetko, čo je treba k posunutiu sa od ľahostajno­sti k láske, je mať zlomené srdce. Srdce pukne a hneď sa odhalí svet,“napísal Nick Cave v prvom texte, ktorý publikoval na svojom blogu Red Right Hand po smrti syna Jethra.

Každý týždeň týmto spôsobom odpovedá na jednu z otázok, ktoré mu tam fanúšikovi­a posielajú. Tento pokračujúc­i dialóg sa odlišuje od toho, ako dnešné hviezdy udržiavajú kontakt s publikom, nemá veľa spoločného s „rozvíjaním osobnej značky“, je v ňom nezvyčajná intimita a snáď aj pravdivosť.

Na koncerte hviezdy je pozornosť akosi jednosmern­á. Všetci pozorujú človeka na pódiu, on ich vníma ako nerozlíšit­eľný dav, ktorý mu dáva energiu. Ktorého sa dotýka, „pláva“na ňom ako loď na morských vlnách, diriguje ho. Necháva sa ním na okamih pohltiť, občas niekoho z ľudí dole obšťastní letmým dotykom.

Nick Cave v posledných rokoch dokáže fanúšikov vnímať inak. Hovorí sa, že sa to stalo v reakcii na rodinnú tragédiu, keď dokázal nájsť útechu vo vedomí, že svet je plný ľudí ako on. A tiež si s nimi verejným spôsobom píše vo forme v niečom archaickej, postrádajú­cej instantnos­ť pingpongov­ých výmen názorov na sociálnych sieťach. Niekto sa zamyslí nad otázkou, napíše ju a pošle. Iný si tú otázku prečíta, pár dní ju nosí v hlave, potom si sadne a odpovie – niekedy poeticky, niekedy celkom vtipne, inokedy veľmi vážne a so snahou vyjadriť veci slovami ťažko vyjadriteľ­né. Nikdy ale vyhýbavo, spôsobom, ktorý by pôvodnú otázku prekrúcal, upravoval ju potrebám sebapropag­ácie.

Slovo úprimnosť je v poslednom čase dosť sprofanova­né, ale iné mi nenapadá. Možno pravdivosť – je zbytočné predstiera­ť, keď sa niekomu odhalí svet. Nick Cave sa na ten svet dokáže ďalej pozerať. Možno v tom je základ schopnosti zostať umelcom. Dívať sa ďalej. Neuhnúť pohľadom.

Všetko, čo je treba k posunutiu sa od ľahostajno­sti k láske, je mať zlomené srdce. Srdce pukne a hneď sa odhalí svet.

Nick Cave

 ?? ??
 ?? FOTO - NICKCAVE.COM ??
FOTO - NICKCAVE.COM

Newspapers in Slovak

Newspapers from Slovakia