Ako sa dívať aj ďalej a neuhnúť pohľadom
Nick Cave dnes po druhýkrát vystúpi na Pohode. Bude to iný koncert ako v roku 2013
Je umelcom, ktorý sa dokáže vyvíjať a premieňať bez toho, aby pri tom popieral sám seba. Z pódia dokáže fanúšikov uhranúť, mimo neho s nimi komunikuje otvorene a so snahou o pravdivosť.
Jeho pesnička Tupelo sa začína obrazom blížiacej sa búrky. „Z diaľky hrmí hrom. Z diaľky hrmí hrom. Hladne ryčí ako Šelma. Šelma prichádza, zostupuje. Šelma prichádza, zostupuje. Šelma prichádza, zostupuje k Tupelu...“
Keď som túto pesničku prvýkrát počul, prišlo mi, že som ju celý život poznal bez toho, aby som ju niekedy počul. Priletela z prítmia polosveta, kde spolu žijú mýty, proroctvá, sarkazmus, úškľabok i vášeň. Kde hlúčik jaskynných ľudí na primitívne nástroje vytĺka surovú basovú linku a ospevuje zrodenie Elvisa Presleyeho v mestečku Tupelo v Mississippi ako desivú a vo všetkých zmysloch tohto slova apokalyptickú udalosť.
„A kráľ pôjde cez Tupelo. Ponesie bremeno Tupela...“
V HMLÁCH STRATY
Tá skladba otvára album The Firstborn is Dead (narážka na mŕtve narodené dvojča „kráľa“Elvisa). Jethro, prvorodený syn Nicka Cavea, zomrel pred dvomi mesiacmi. Sedem rokov po tom, ako spevák prišiel o ďalšie dieťa, 15-ročného Arthura Cavea.
Tá strašná strata je prítomná vo všetkom, čo Cave odvtedy urobil. Nie ako materiál k poučene sa tváriacim článkom, ktoré vykladajú umenie súkromným životom tvorcu a objasnia, čo autor v diele „rieši“, s čím sa „vyrovnáva“, akú v ňom podstupuje terapiu, či je úspešná a vedie ho k správnym záverom.
Skôr ako hmla, ktorá zakrýva krajinu Caveovej hudby neskoršieho obdobia, drží sa v pľúcach subjektu jeho piesní. Všetko prestupuje, je toho takou samozrejmou súčasťou, že ani nemusí byť nutné to spomínať. Iba občas, keď sa tá hmla zatrbliece v slnku, Cave sa jednoduchým tichým a srdcervúcim hlasom dotkne rany, z ktorej to všetko vyviera. Vo viacerých jeho skladbách sa opakujú slová „som mimo seba“ako uistenie, zvuk
Tá strašná strata je prítomná vo všetkom, čo Cave od roku 2015 urobil.
úpenlivo privolávaného hlasu z druhej strany, modlitba, konštatovanie absencie.
Od umelca sa očakáva, že aj po rokoch „zostane sám sebou“(nech už sa pod tým myslí čokoľvek). A zároveň sa bude vyvíjať, takzvane nestratí kontakt (s čím?). Nickovi Caveovi sa podarilo byť takou neustále meniacou sa konštantou. Jeho persóna sa nezmenila, stále je to uhrančivý vychudnutý muž v čiernom obleku, s gestami extatického kazateľa, strháva so sebou dav a niekedy sa premieňa na sarkastickú karikatúru samého seba. Aj jeho obraznosť sa ďalej napája z rovnakých inšpiračných zdrojov ako kedysi, dnes sú možno len širšie a Cave s nimi trochu inak pracuje. Nezmenená zostala aj jeho intenzita, možno sa s vyšším vekom dokonca zvýšila alebo je v niečom koncentrovanejšia do jedného bodu.
Na jeho nahrávkach z posledných rokov sa však prejavuje trochu inak, akokoľvek necháva na koncertoch tie slávne staré pesničky vyznieť naplno, snáď len jeho hlas v nich je už trochu zostarnutejší. Caveov hudobný výraz sa posunul od expresívnej a škrípajúcej vášnivosti, primitívnych rytmov gradujúcich do hlukovej steny alebo naopak, krehkých a nalomeno romantických piesní o väčšinou smutných záležitostiach srdca.
Rovnakým spôsobom sa jeho texty posunuli od príbehovosti, vykresľovania postáv a ich zbesilých skutkov, často vrážd. V Caveových neskorých skladbách je smrť prítomná inak. Ako súčasť krajiny, vnútorného sveta človeka, zdroj bolesti aj brána, do sveta, ktorý je už-už tu, ale pre pozemšťana zostáva nedosiahnuteľný a neprístupný na dotyk. Je možné do neho len bolestivo nahliadať.
Slová Caveových piesní sú v niečom fragmentárnejšie, rozbité, akoby ten, kto ich hovorí, bol v hmotnom svete iba jednou nohou. A tou druhou v zošerelom polosvete niekde na hranici času. A pred jeho očami sa miesia obrazy z oboch týchto sfér, všedného života, hlbín vedomia...
MEDZI BOLESŤOU, UTRPENÍM A KRÁSOU
Caveov prejav v posledných rokoch často smeruje od klasickej pesničkovej formy so slohou a refrénom k akejsi napoly hovorenej litánii. Jeho kľúčový spolupracovník Warren Ellis slová halí do vrstiev niekedy archaicky znejúcich klávesov a zvukov ďalších nástrojov, zložených do jemne pulzujúcej, prelievajúcej sa impresie, v niečom veľmi vizuálnej.
Strieda polohy, v napätí medzi nimi iskrí stíšená dráma. Inokedy sa hudba The Bad Seeds s akousi odhodlanou priamočiarosťou snaží vykresliť jednoducho vyjadrenú a nerelativizovanú krásu, ktorá môže zosilňovať slová vyjadrujúce bolesť alebo k nej dodávať ešte inú dimenziu.
Vrcholné skladby neskorého Caveovho obdobia (napríklad 15-minútová Hollywood, ktorá uzatvára aktuálny album Ghosteen skupiny The Bad Seeds), ako keby vyjadrovali vytrženie, každú sekundu hroziace prepadnúť sa do priepastného smútku, skrúšenosti pripravenej sa vzniesť.
Vytváranie súvislostí alebo rovno kauzality medzi bolesťou, utrpením a krásou je často romantizujúce klišé, niekedy až infantilné. V prípade posledných Caveových nahrávok – s kapelou aj na albume Carnage nahranom iba v dvojici s Warrenom Ellisom – sa však to prepojenie, skoro až vzájomnú podmienenosť, nedá nevnímať.
Iste by bolo stupídne predstavovať si, že až stretnutie s tou najstrašnejšou bolesťou zo straty synov v Caveovi otvorilo možnosti krásy, prinieslo mu pre ňu cit. V jeho piesňach bola predsa vždy. V tých z posledných rokov je však počuť inak, aj ako unikajúca realita, predmet túžby vždy latentne prítomnej a vo vzácnych okamihoch naplňovanej.
V textoch dvoch jeho skladieb je obraz autora sediaceho na balkóne – vyvýšenej pozorovateľni, trochu oddelenej od sveta, ktorý sa niekam uberá, možno sa ponáhľa k svojmu koncu.
„Sedím si na balkóne a čítam Flannery O’Connorovú.“V závere tejto asi najznámejšej poviedky tejto ojedinelej skvelej americkej autorky utrúsi postava vraha nad telom jednej z obetí: „Bola by to skvelá ženská, keby jej niekto neodstrelil každú minútu jej života.“
Nie je v tom, myslím, krutosť a cynizmus, skôr iba konštatovanie. Byť každú minútu zastreleným, postaveným pred naliehavosť tých definitívnych vecí, môže človeka nejakým drastickým spôsobom povzniesť. Nick Cave možno vie, aké to je, keď do človeka každú minútu niekto strelí, keď ním s rovnakou intenzitou prejde tá takmer smrtiaca šleha.
FANÚŠIKOV UŽ VNÍMA INAK
A možno sa mu tým čosi otvorilo, za strašnú cenu, ktorú môže len sotva niečo vyvážiť. „Všetko, čo je treba k posunutiu sa od ľahostajnosti k láske, je mať zlomené srdce. Srdce pukne a hneď sa odhalí svet,“napísal Nick Cave v prvom texte, ktorý publikoval na svojom blogu Red Right Hand po smrti syna Jethra.
Každý týždeň týmto spôsobom odpovedá na jednu z otázok, ktoré mu tam fanúšikovia posielajú. Tento pokračujúci dialóg sa odlišuje od toho, ako dnešné hviezdy udržiavajú kontakt s publikom, nemá veľa spoločného s „rozvíjaním osobnej značky“, je v ňom nezvyčajná intimita a snáď aj pravdivosť.
Na koncerte hviezdy je pozornosť akosi jednosmerná. Všetci pozorujú človeka na pódiu, on ich vníma ako nerozlíšiteľný dav, ktorý mu dáva energiu. Ktorého sa dotýka, „pláva“na ňom ako loď na morských vlnách, diriguje ho. Necháva sa ním na okamih pohltiť, občas niekoho z ľudí dole obšťastní letmým dotykom.
Nick Cave v posledných rokoch dokáže fanúšikov vnímať inak. Hovorí sa, že sa to stalo v reakcii na rodinnú tragédiu, keď dokázal nájsť útechu vo vedomí, že svet je plný ľudí ako on. A tiež si s nimi verejným spôsobom píše vo forme v niečom archaickej, postrádajúcej instantnosť pingpongových výmen názorov na sociálnych sieťach. Niekto sa zamyslí nad otázkou, napíše ju a pošle. Iný si tú otázku prečíta, pár dní ju nosí v hlave, potom si sadne a odpovie – niekedy poeticky, niekedy celkom vtipne, inokedy veľmi vážne a so snahou vyjadriť veci slovami ťažko vyjadriteľné. Nikdy ale vyhýbavo, spôsobom, ktorý by pôvodnú otázku prekrúcal, upravoval ju potrebám sebapropagácie.
Slovo úprimnosť je v poslednom čase dosť sprofanované, ale iné mi nenapadá. Možno pravdivosť – je zbytočné predstierať, keď sa niekomu odhalí svet. Nick Cave sa na ten svet dokáže ďalej pozerať. Možno v tom je základ schopnosti zostať umelcom. Dívať sa ďalej. Neuhnúť pohľadom.
Všetko, čo je treba k posunutiu sa od ľahostajnosti k láske, je mať zlomené srdce. Srdce pukne a hneď sa odhalí svet.
Nick Cave