Teraz treba svetu ukázať ukrajinskú kultúru
Rapperka Alyona Alyona je jednou z niekoľkých zástupkýň ukrajinskej hudobnej scény na tohtoročnej Pohode
Po ruskej invázii ukrajinskí fanúšikovia od Alyony Alyony očakávali, že bude robiť tvrdý rap, no ona to tak necítila. Najprv pomáhala vo svojej rodnej obci v lekárni, neskôr začala premýšľať, ako s novou situáciou naložiť, a spravila nahrávku o tom, ako zvládať agresiu. A čo teraz robia ukrajinskí hudobníci, s ktorými sa pozná? „Každý robí, čo môže, ale spája nás to, že takmer všetky peniaze, ktoré zarobíme, posielame domov pre svoju armádu.“
V súčasnosti už koncertujete po Európe. Nie je pre vás ťažké byť ďaleko od domova a od najbližších, keď tam prebieha vojna?
Najviac času som strávila pri Berlíne v jednej dedine, odkiaľ som dochádzala na stretnutia, protesty alebo do nahrávacieho štúdia. Teraz hlavne koncertujem a stále niekam cestujem. Ale je veľmi ťažké zostať mimo domova. Som jedináčik. Moji rodičia mi veľmi chýbajú, mám tam aj veľa priateľov. Časť z nich zostala v Kyjive, iní sú v rôznych častiach sveta. Päťdesiat dní po ruskej invázii som sa rozhodla, že pôjdem do Európy, zoberiem do ruky mikrofón a začnem rapovať. Som rada, že sa opäť môžem venovať tomu, čo milujem.
Čo ste robili po tom, ako sa začala vojna?
Pracovala som v lekárni a majiteľka ma poprosila, aby som autom doviezla lieky z Kyjiva do Baryšivky, kde žijem. Po invázii prestala fungovať distribúcia a táto lekáreň je tam jediná, takže všetci ľudia, hlavne dôchodcovia, ktorí majú rôzne problémy, musia chodiť k nám. Zohnať všetky potrebné lieky je problém, bolo to dosť náročné. V krabiciach boli napríklad pomiešané všetky tabletky, tak som priraďovala zelené k zeleným, modré k modrým… Bolo nás päť dobrovoľníkov. Keď sme o šiestej skončili, museli sme vypnúť všetky svetlá, potme sme šli domov a svietili si na cestu mobilmi.
Ako ste to brali, že nie ste rapová hviezda, ale len obyčajná dobrovoľníčka?
Bola to moja nová profesia (smiech). Ale nebolo to ťažké, túto prácu môže vykonávať takmer každý, len nie každý dostane pozvánky od európskych promotérov a novinárov. Najprv som ponuky na vystupovanie odmietala. Nevedela som si predstaviť, že po tom všetkom si zoberiem do ruky mikrofón a postavím sa na pódium. Čo by som tam robila, keď doma umierajú ľudia? Nakoniec som si však povedala, že musím.
Okolo seba mám veľký tím, musím ich platiť a posielať peniaze aj našej vláde. Moja misia je teraz ukázať svetu ukrajinskú kultúru a ako sa líši od ruskej. Pred tromi-štyrmi rokmi si ľudia na mojich európskych koncertoch mysleli, že rapujem po rusky. Dnes ukazujem, aký je medzi týmito jazykmi rozdiel, a vidím, že ľudia sú oveľa vnímavejší. Na pódiu sa snažím hovoriť o svojej krajine, o našej situácii a žiadam ich o pomoc. Zároveň vyjadrujem veľkú vďaku za to, ako nám pomáhate.
Rozprával som sa s viacerými ukrajinskými hudobníkmi a pýtal sa ich, či dokážu v súčasnej situácii tvoriť. Ako ste na tom vy?
V prvom mesiaci vojny som nedokázala myslieť na nové veci. Fanúšikovia chceli odo mňa nejaký tvrdý rap, no v mojom srdci nebolo miesto pre agresiu. V prvom rade som chcela pomáhať ostatným ľuďom. Skôr som cítila smútok. Aj preto som napísala pesničku Modlitba. Mnohých to prekvapilo, čakali niečo iné. Teraz píšem nové veci, ale nie všetky sú o vojne. Ukrajinskí umelci sa prebudili a skladajú protivojnové veci, ja skôr píšem o svojich pocitoch a myšlienkach alebo sa vraciam k ukrajinskému folklóru. Na prelome júna a júla by som rada zverejnila dve nové skladby.
O čom budú vaše nové veci?
Prvá je skôr o otázkach, prečo sú ľudia nahnevaní a agresívni, keď naše korene nám hovoria, aby sme boli milí a šírili lásku. Na druhej nahrávke hosťuje nemecký umelec a témou je ukrajinská ľudová tradícia z predkresťanských čias – je to o tom, ako ukrajinské ženy pletú vence a hádžu ich do vody. Muži, ku ktorým priplávajú vence, sa stanú ich manželmi. Je to mytológia, ale hovorím o ženách, ktoré sa rozhodujú o svojej budúcnosti a zároveň o našej krajine.
Ste v kontakte s ostatnými ukrajinskými hudobníkmi?
Každý robí, čo môže, ale spája nás to, že takmer všetky peniaze, ktoré zarobíme, posielame domov pre svoju armádu. O tom, či muži môžu vycestovať, rozhoduje ukrajinská vláda. Ak dostanú pozvanie, oznámia im, že môžu vycestovať na desať alebo pätnásť dní a potom sa musia vrátiť. Je to individuálne, no dievčatá môžu ísť za hranice, kedy chcú.
Ste rapová hviezda a mali by sme rozprávať hlavne o hudbe, no doteraz sa stále
Keď mal Ivan Wernisch šesťdesiat, povzdychol si: „Ach běda, mé mládí je zčistajasna pryč, alespoň ty, stáří, mi ještě zůstaň!“Čas síce neúprosne plynul, ale napriek „stáří“tento bard českej poézie, ktorý v minulých dňoch oslávil osemdesiatku, toho stihol viac než dosť, vydal viacero zbierok vlastných básní, prekladal a zostavil niekoľko antológií z tvorby zabudnutých autorov. A hoci sa mu jeho sebaironické prianie, chvalabohu, plní, neodpustil si na jeho adresu bonmot: „Byl jsem na srazu abiturientů, naprosto neznáme stařeny se na mně vrhali, tvrdili, že jsou moje spolužačky. Až jednou pro mne přijde smrt, bude určitě také tvrdit, že je moje spolužačka.“
Na literárnu scénu vstúpil začiatkom 60. rokov pozoruhodnými knihami Kam letí nebe a Těšení, no skutočným zjavením bola zbierka Zimohrádek z roku 1965, ktorá svojou magickosťou, imagináciou a priam hypnotizujúcou atmosférou je dodnes skvostom českej poézie. Mladý autor v Zimohrádku opustil dovtedajšiu poetiku prostého a priameho zobrazovania sveta a svoj dôverčivý vzťah k nemu nahradil groteskou, štylizáciou, experimentovaním, absurdnosťou. Všetko akoby sa odohrávalo v jednom veľkom sne plnom zašifrovaných odkazov, v ktorom sa snúbi krása s desom.
Zimohrádek sa stal synonymom Wernischa. Obzvlášť počas normalizácie, keď sa stal indexovým autorom a publikoval len v samizdate (mnohé jeho verše vtedy zhudobnila kapela Plastic People), takže širšia verejnosť sa o to viac upínala k Zimohrádku, ale aj po roku 1989, keď sa Wernisch predstavil mnohými ďalšími zbierkami ako napríklad Doupě latinářů, Jen tak, Hlava na stole či Kominické lodě. Ich spoločným znakom je mystifikácia, balans medzi fikciou a realitou, číra radosť z pôvabu slov či pohrávanie sa s čitateľom, ktorý je však v konečnom dôsledku bohato odmenený za možnosť byť súčasťou autorovho sveta. Jeho knihy sú tvorené najrôznejšími druhmi textov, napríklad v zbierke Nikam Wernisch strieda básne s prózou (je tam „román“so 70 minikapitolkami, napríklad tú 41. tvorí veta: „Fesoj s Andělou se ještě tahají o duchnu“) či s absurdnou mikrodrámou, v ktorej si zaspieva aj divadelná opona.
A kým sa literárni vedci zaoberajú v súvislosti s Wernischom aj pojmami magický realizmus či existencializmus, alebo sa snažia pomenovať jeho ťažko definovateľné útvary ako kvázipoviedky, paródie na brak či drsné burlesky, čitateľ s rozkošou vníma exaktné vety, ktorými mu autor oživuje dôverne známe „nepochopiteľné“stavy: „Několik dní doma sám, a s nikým nepromluvil. K zbláznění. Pak skoro celý den v lesích, a nepotkal človíčka. Báječné.“Jedna z jeho básní sa končí sentenciou: „Být letmo minut – to je umění.“Osobitého a virtuózneho Wernischa však nemožno minúť. Iba ak poľutovať, keďže, ako on vraví, „všem ženám, které jsem kdy poznal, chyběl smysl pro spokojenost.“Ale možno to ani nebude také vážne, keď si spomenieme na vetu z brilantnej knižky Jakápak prdel (napísanej spolu s Michalom Šandom): „Sám nevím, přitom jsem u toho byl, ale věř vlastním očím.“