Martin Huba: Časy zlodejíčkov a podpriemernosť sa vrátili
Herec vystúpil na festivale Pohoda s legendárnym predstavením Kontrabas, ktoré oživil po viac než desaťročnej prestávke. Vidieť sa dá aj v bratislavskom Štúdiu L+S
Monodrámu Patrika Süskinda hrával dlhých 24 rokov. Tento rok inscenáciu na doskách Štúdia L+S po desiatich rokoch znovu oživil a vrátil sa s ňou aj na trenčianske letisko. Raz tam už s Kontrabasom vystúpil v roku 2006.
Keď sa o desiatej dopoludnia otvorili dvere do sály, do troch minút boli obsadené všetky miesta – tie na sedenie aj na státie. Rad pred vstupom začal rásť už hodinu pred začiatkom a mnohí sa dnu nedostali vôbec. Tí, čo si ráno privstali a ušli sa im stoličky celkom vpredu, prejavovali nadšenie, akoby sa im práve podarilo dostať „do kotla“obľúbenej kapely.
Martin Huba už potichu sedel na svojom mieste, otočený divákom chrbtom, čakajúc na moment, v ktorom spustí prvú z viet jeden a pol hodiny trvajúceho monológu, obnažujúcej spovede jedného kontrabasistu.
„Chcel som si overiť, či sa mi potvrdí to, čo som tu už raz zažil,“vravel po predstavení. „Pohoda je sviatok slušnosti. A mne sa jej tu opäť dostalo s nevídanou intenzitou.“
TAK SCHVÁLNE, KOĽKO BY SI EŠTE VEDEL?
Prvýkrát sa Martin Huba postavil na javisko ako kontrabasista, člen štátneho orchestra, v roku 1988.
Monodráma, ktorú nemecký spisovateľ a dramatik Patrick Süskind pôvodne napísal pre rozhlas, sa k nemu dostala prostredníctvom Martina Porubjaka. Ten text preložil a ponúkol na zinscenovanie Štúdiu S.
„Keď prišla revolúcia, zrazu som mal pocit, že to už stratilo svoju aktuálnosť. Nadobudli sme presvedčenie, že všetko už bude fungovať, že krajinu budú spravovať samí inteligentní a vzdelaní ľudia a hrať Kontrabas strácalo zmysel,“vraví Huba. Ale netrvalo dlho a inscenácia opäť zmysel nabrala.
A zdá sa, že dnes, po viac ako desaťročnej prestávke od svojej derniéry, je aktuálna ešte viac. Rozhodnutie vrátiť Kontrabas späť na javisko vraj napriek tomu nebolo úplne jednoduché. Kontrabas sa medzičasom zaradil medzi divadelné legendy. Kolovali o ňom samé chvály. Kto ho videl, bol šťastlivec, kto ho nevidel, prišiel o zásadný a ničím nenahraditeľný moment.
„Lenže vždy, keď som tie superlatívy počúval, tak som bol jednak rád, no súčasne ma premkla obava, či spomienky nie sú väčšie a lepšie, než bola skutočnosť, a či je ešte možné sprítomniť ich,“hovorí Martin Huba.
Jedným z kľúčových momentov rozhodnutia, či by ešte Kontrabas mohol pokračovať, bola jedna nočná skúška „hard disku“. „Rozmýšľal som nad tým, či mi ešte hlava funguje a ako, predsa len, som už starý človek. A tak som si v rámci jedného nočného poblúznenia povedal – tak schválne, koľko
Keď prišla revolúcia, nadobudli sme presvedčenie, že všetko už bude fungovať, že krajinu budú spravovať samí inteligentní a vzdelaní ľudia.
Martin Huba
by si ešte vedel z Kontrabasu po trinástich rokoch?“
Zatvoril oči a ľahol si spať. „Začal som prvou vetou: Soprán, soprán, pekný soprán… Pokračoval druhou: Psychoanalýza je blbosť… a takto som si za hodinu a pol v posteli povedal celý text. Stále tam bol.“Háčik bol hodený.
AKÝ JE NENAHRADITEĽNÝ
Keď sa v Štúdiu L+S dohodli a zaradili Kontrabas opäť do programu, uvedomil si, že mu to urobilo radosť. „Možno je to odo mňa trochu márnivé alebo egocentrické, ale hrám to rád, lebo sa mi zdá, že ten text je aj dnes užitočný,“hovorí Martin Huba a vysvetľuje dôvody.
„Žiaľ, časy zlodejíčkov sa vrátili. Časy, v ktorých sa chváli podpriemernosť, v ktorých sa nosí podrývanie, opovrhovanie kýmkoľvek, kto o niečom vie o čosi viac než ostatní, všetky tie primitívne nenaplnené sny, ktoré sú v spoločnosti živené, aby neskôr v ľuďoch rozdúchali agresivitu – to všetko je späť.“
Práve preto si znova obul topánky muža, ktorý sa celým svojím bytím snaží presvedčiť, aký je (jeho nástroj) nenahraditeľný, aj keď nedokáže zahrať jediný pekný tón.
Z tohto dôvodu sa vrátil sa do myšlienok kontrabasistu, ktorý sa snaží ohúriť mladú sopranistku, lenže nech sa snaží akokoľvek, nech do svojho výkonu vloží koľkokoľvek energie aj lákavo znejúcich argumentov, nezvrátiteľne vidno skutočnosť, ktorá má ďaleko od superlatívov.
Postupne pred divákmi odhaľuje všetko, čo sa skrýva pod strojeným egom. Svoju zraniteľnosť aj závislosť od ostatných. Ambície, ďaleko prevažujúce schopnosti či talent. Nie orchester bez kontrabasu, ale on bez orchestra by bol stratený. Lenže priznať si to vyžaduje enormnú energiu a schopnosť sebareflexie, ktorá nie je samozrejmosťou, ale skôr ojedinelým javom.
„Glorifikácia podpriemeru a kamufláž vlastnej neschopnosti sú také príznačné pre súčasnosť, že to nemožno nevidieť,“vraví Martin Huba a vypichne len jednu z mnohých viet, ktoré na javisku zaznejú a stále rezonujú: „Ako je možné, že niekto sedí tam, kde sedí? Ako je možné, že sa dostal tam, kam sa dostal?“Potom sa jeho postava zháči. „Je nebezpečné uvažovať týmto smerom.“
V tejto súvislosti sa Martinovi Hubovi okamžite sprítomňuje moment, keď pred piatimi rokmi viacerí predstavitelia vtedajšej vlády prejavovali nevôľu voči prezidentovi Kiskovi, keď udelil vyznamenanie aj Michalovi Kaščákovi, ktorý organizuje Pohodu. „Prezrádzalo to veľmi veľa o hodnotovom systéme tých, čo to relativizovali. Neviem si totiž predstaviť, čo za hodnoty vôbec majú, keď nepostrehnú, že ak má byť niekto vyznamenaný, tak to má byť práve Michal Kaščák. Ak by sme mali ministerstvo slušného správania, on by mal byť jeho ministrom.“
ZBOROVÉ ÁNO!
Hrať divadlo na festivale, ktorým sa rozliehajú zvuky z iných pódií, nie je jednoduché. „Dobre vieme, kam sme prišli, všetko môže byť inak,“vravel Martin Huba zvukárom pár minút pred začiatkom predstavenia, keď sa zdalo, že všetko je perfektne vyladené a pripravené, takmer ako v ozajstnom divadle a nie uprostred letiska.
Lenže nielen sála, ale aj diváci sú na letisku trochu iní. Radi sa medzi scénami presúvajú, aby stihli čo najviac, ale tí, čo prišli v sobotu ráno na Kontrabas, tam neprišli náhodou, ale na istotu.
„Bolo to náročné, lebo bolo treba trochu pridať na hlase, ale všetko bolo vynikajúco zorganizované,“vravel Huba po predstavení a pochvaľoval si sústredenosť, disciplinovanosť aj ohľaduplnosť divákov, a to nielen na predstavení.
„Od rána som dojatý kultivovanosťou, ktorú okolo seba vidím. Aj som trochu špicľoval, či niekde neuvidím nejakú nekalosť, predsa len, je tu prakticky neobmedzené množstvo príležitostí na exhibície či nedisciplinovanosť, no nech som sa snažil akokoľvek, nikde som medzi tými tisíckami ľudí, áut, karavanov, stanov a stánkov nevidel jediný konflikt,“vraví Huba.
Pripisuje to podmienkam, aké na festivale vládnu vďaka Michalovi Kaščákovi, ktorý ho čakal v zákulisí po predstavení a patril k aktívnym podporovateľom toho, aby sa Kontrabas vrátil do divadla aj na Pohodu.
„Zdá sa mi, že práve tu sa najväčšmi potvrdzuje, aké dôležité je, kto rozdáva karty a aké karty rozdáva. V nás všetkých sú rôzne vrstvy, aj tie nekultivované a vulgárne, a záleží na tom, ktorú zo seba dostaneme von,“vraví Huba. V tom sú podľa neho veľmi dôležité okolnosti, v ktorých sa človek ocitne.
„Tu na Pohode vládne étos, že je slušné správať sa slušne a že je to dokonca atraktívne a netreba sa za to hanbiť. Ak si tento pocit odnesie čo i len päť percent návštevníkov, tak je Pohoda priam štátotvorné podujatie,“vraví Huba.
Keď začal hrať Kontrabas, bol štyridsiatnik. Odvtedy sa stal čestným členom asociácie kontrabasistov, naučil sa zahrať flažolet a na mieste sopranistky sa vedľa neho vystriedalo viacero speváčok. Aj on si trochu prispôsobuje text svojmu veku aj skúsenostiam, no rečnícka otázka, či je ešte stále „použiteľný (pre nejakú ženu)“, z neho stále nevypadla.
V nabitej sále uprostred letiska zaznela jednohlasná odpoveď: Áno! A po nej aj mohutný potlesk.
V nás všetkých sú rôzne vrstvy, aj tie nekultivované a vulgárne, a záleží na tom, ktorú zo seba dostaneme von.
Martin Huba