Prečo Rusi útočia tam, kde útočia
Ideológia či plyn? Motívy ruského útoku na Ukrajinu nie sú len ideologické, ale aj ekonomické
Pri hľadaní koreňov vzniku vojenského konfliktu na Ukrajine sa pozornosť často upriamuje na ideológiu „veľkoruského“nacionalizmu a kolonializmu. Veď napokon bol to samotný Vladimir Putin, ktorý už v apríli 2008 na okraj summitu NATO v Bukurešti vyhlásil, že Ukrajina, t. j. Malorusko, vlastne ani neexistuje, lebo jej územie bolo vždy historicky súčasťou Ruska, teda Veľkoruska. V podobnom duchu sa následne vyjadrovali aj Dmitrij Medvedev a Vladislav Surkov – do roku 2020 sivá eminencia Kremľa. Korunu tomuto úsiliu potom nasadil
12. júla minulého roku (na deň presne minulý rok) Putin, keď na webových stránkach Kremľa publikoval v ruštine a angličtine pamflet O historickej jednote Rusov a Ukrajincov, v ktorom prakticky Ukrajine vyhlásil vojnu a ktorý predznamenával nadchádzajúcu ruskú inváziu.
Je však možné, že by Putinov imperializmus mohol byť motivovaný aj oveľa „praktickejšími“záujmami a cieľmi ako len jeho pokrúteným náhľadom na dejiny Ruska? Domnievam sa, že je to tak. V tomto texte sa teda pokúsim načrtnúť možné hlbšie príčiny, pričom poukážem na možnú súvislosť Putinovho konania s problematikou boja proti klimatickej zmene.
Vojna na Ukrajine – okrem mnohých ďalších vecí – totiž jednoznačne podčiarkla a ešte zintenzívnila nevyhnutnosť prechodu od ropy a plynu k „bezfosílnym“palivám a alternatívnym energiám.
ODKIAĽ VZIAŤ VZÁCNE ZEMINY?
I keď sú tieto ciele bezpochyby chvályhodné, zámery Bruselu a Londýna narážajú na viacero problémov. Napríklad súčasná ponuka neodýmu – vyrábajú sa z neho magnety, ktoré poháňajú elektrické autá – nedokáže pokryť budúci dopyt vyvolaný technickou tranzíciou ani v Británii, nieto ešte v celej Únii. Samozrejme, ťažbu možno zvýšiť. Tú však z 90 percent kontroluje Čína, ktorá manipuluje ponuku a cenu sledujúc svoje vlastné geopolitické ciele a záujmy. Ako totiž vyhlásil
Teng Siao-pching už v roku 1987: „Blízky východ má naftu, Čína vzácne zeminy“.
Táto politika Pekingu už donútila dve najväčšie svetové automobilky Toyotu a Volkswagen, a ďalších výrobcov ako Nissan a BMW, hľadať spôsoby, ako úplne vylúčiť používanie neodýmu v elektroautách alebo ho aspoň minimalizovať.
Ale zďaleka nejde len o autá: na výrobu najnovších stíhačiek F-35 potrebuje Lockheed Martin zhruba 420 kilogramov vzácnych kovov a zemín, ktoré musí dovážať z Číny. Rovnako najnovšie zbraňové systémy súčasnej a nadchádzajúcej generácie, ako aj presne navádzané letecké a protitankové strely (Javelin, NLAW atď.) nie je možné vyrobiť bez použitia kadmia, volframitu a kolumbit-tantalitu (koltan). Tieto sa však primárne ťažia najmä v Demokratickej republike Kongo a následne sa buď priamo (Sicomines), alebo cez dodávateľské reťazce často pašovaním cez Rwandu dostávajú ďalej do Číny.
Z uvedených dôvodov sa pred časom tak Európska komisia, ako aj Spojené štáty rozhodli, že sa pokúsia zmenšiť vplyv Číny v dodávateľských reťazcoch. Podobne ako s prechodom na „elektro“mobilitu ide opäť o problém, ktorý sa ľahšie vyrieši na papieri ako uskutoční v praxi. Číne trvalo dvadsať rokov (1980 – 2000), kým vytlačila Američanov a ovládla trh so vzácnymi kovmi a zeminami. Je preto iluzórne očakávať, že sa možnosti kontrolovať „technologické podbrušie“(nielen) svetovej ekonomiky zriekne len preto, že Brusel a Washington chcú diverzifikovať zdroje.
Inovácie, ako aj využívanie lokálnych zdrojov a recyklácia môžu zaiste pomôcť. Napríklad lítium by sa dalo ťažiť aj v Európe (Nemecko, Španielsko, Portugalsko a Srbsko) a Spojené štáty majú bohaté zásoby berýlia. Avšak z 30 vzácnych kovov, ktoré Európska komisia označila za kritické, sa až 19 primárne dováža z Číny.
Európa tak tridsaťtri rokov od pádu komunizmu stojí na neľahkej križovatke. Odstrihnúť sa od ruskej ropy a plynu bude bolieť. Momentálne však neexistuje iné riešenie, lebo Putin dúfa, že sa mu radikálnym znížením alebo odstavením dodávok pred nadchádzajúcou vykurovacou sezónou podarí rozštiepiť krajiny Únie, ktorých doterajšia jednota ho viditeľne irituje. Únia tak balansuje medzi Moskvou, Pekingom a globálnym otepľovaním, pričom je pravdepodobné, že ten najslabší v tomto trojuholníku bude ťahať za najkratší koniec. Z dočasného obnovovania spaľovania v uhoľných elektrárňach v Nemecku sa môže stať trvalé. Ťažba plynu v geologicky nestabilnom podloží pri Groningene sa neukončí, ale predĺži a zároveň budú podobné vrty aj v iných krajinách – Malženice pri Trnave.
Pritom riešenie tejto situácie by bolo pomerne jednoduché. Ukrajina má relatívne bohaté zdroje ropy, plynu, ako aj ďalších nerastných surovín – surové železo, uhličitan draselný (potaš), oceľ, uhlie, železná ruda, titán alebo neón, ktorý je nenahraditeľný pri produkcii čipov a je vedľajším produktom zlievarenstva. A napočudovanie, práve do oblastí, kde je koncentrácia tých surovín najväčšia – Donbas, prímorské oblasti a ukrajinská výlučná ekonomická zóna v Čiernom mori – smeruje hlavné úsilie Putinových okupačných jednotiek.
Logicky tak vyvstáva otázka, či sekundárnym zámerom Kremľa nebolo zamedziť tomu, aby Únia mohla využiť potenciál, ktorý ukrajinské nerastné bohatstvo poskytuje, aby sa zo strednodobého hľadiska zbavila závislosti od Ruska bez prudších ekonomických tlakov, ktorých sme práve svedkami. Z dlhodobejšieho hľadiska si potom krajiny Únie mohli kúpiť čas, aby sa pokúsili preťať a nahradiť čínske väzby v Afrike a Latinskej Amerike. Napriek komplikovanému koloniálnemu dedičstvu by takýto cieľ mohol byť dosiahnuteľný. Peking napríklad získal prístup k nerastnému bohatstvu v Kongu tým, že sa v roku 2008 vtedajšiemu prezidentovi Josephovi Kabilovi zaviazal, že vybuduje v krajine cesty a ďalšiu občiansku infraštruktúru, do ktorej sa neinvestovalo, odkedy Belgičania z Konga v polovici 60. rokov odišli. Lenže Číňania doteraz svoje sľuby nesplnili, ich príchod len ďalej zvýšil už i tak extrémnu korupciu a podobne vyzerá situácia aj v ďalších krajinách, do ktorých v posledných rokoch expandovali.
ZAVÁDZA A BLAFUJE
Vzťah EÚ-Ukrajina môže byť teda kľúčom k pochopeniu ruskej invázie. Keď dnes kremeľský autokrat naznačuje, že vstup Ukrajiny do Únie je druhoradou záležitosťou, lebo Únia je obchodná zóna, tak zavádza a blafuje. V sovietskom zahraničnopolitickom, vojenskom a spravodajskom myslení, ktorého produktom Putin je, bolo Európske hospodárske spoločenstvo – predchodca dnešnej EÚ – vždy vnímané ako zádverie NATO a nástroj západonemeckého „revanšizmu, imperializmu a fašizmu“. ZSSR preto vyvíjal hrubý nátlak na neutrálne krajiny, ktoré uvažovali nad vstupom do tohto zoskupenia, argumentujúc, že prípadný vstup Fínska, Rakúska a Švédska by bol porušením ich štatútu neutrality. V striktne ideologickom zmysle tak konflikt na Ukrajine mohol byť vyvolaný imperialistickou koncepciou „Moskvy ako tretieho Ríma“– „dvojo Rímov padlo, tretí stojí a nebude žiadneho štvrtého“ako prorokoval mních Filofej zo Pskova začiatkom
16. storočia –, ale momentálne je skôr o tom, ako Ukrajinu zbaviť prípadného ekonomického potenciálu pre EÚ.
Jednoznačným záujmom Únie a Západu ako takého by malo byť, aby Ukrajina z konfliktu vyšla ako víťaz. A pomerne rýchlo. Nanešťastie totiž hrozí, že ruská stratégia „spálenej zeme“sa ako prílivová vlna rozleje do celého sveta a globálny juh, ak nedôjde k skorému obnoveniu dodávok obilia a hnojív, zachváti hladomor. Takýto scenár by len zostril existujúce konflikty, vyvolal nové a došlo by k extrémnemu nárastu migrácie z „chudobného“juhu na „chudobnejúci“sever.
Lenže západné krajiny – ako nedávno pripustil britský minister obrany Ben Wallace – nemajú potenciál, aby mohli požiadavky Kyjiva na dodávky výzbroje uspokojiť v plnej miere a hrozí tak dlhý a zamrznutý konflikt s nepredvídateľnými dosahmi na globálny vývoj už v priebehu dvoch či troch rokov. Rovnako je iluzórne si myslieť, že donútiť Ukrajinu k nejakej forme „dohody“by situáciu vyriešilo. Moskva by potom – pod vedením Putina alebo jeho nástupcu – s veľkou pravdepodobnosťou skôr či neskôr napadla pobaltské krajiny. Ak by potom Západ nespravil nič, bol by klinicky mŕtvy. Ak by spravil to, čo by mal, s veľkou mierou pravdepodobnosti by to eskalovalo do nukleárneho armagedonu.
Čakajú nás teda roky nestability, počas ktorých nevyhnutne dôjde k rekonfigurácii a repolarizácii systému medzinárodných vzťahov. Dnes len veľmi ťažko odhadnúť, či sa dejiny „otočia“a Rusko sa nedostane do područia Číny, ako to bolo v „opačnom“garde do čínsko-sovietskeho rozkolu v roku 1961. Rovnako je neisté, čo sa bude diať v krajinách „globálneho juhu“, bez ktorých prírodných zdrojov je „zelená revolúcia“na „globálnom severe“nemysliteľná.
Napriek všetkému pravdepodobne neexistuje iné riešenie ako to, o ktoré sa Brusel a Washington usilujú dnes: podpora Ukrajiny a expanzia zelených technológií. Lenže treba definitívne zabudnúť na perspektívu „svetlých globálnych zajtrajškov“. Taký svet odišiel s covidom a hlavňami ruských tankov na Ukrajine.
Vzťah EÚUkrajina môže byť teda kľúčom k pochopeniu ruskej invázie. Keď dnes kremeľský autokrat naznačuje, že vstup Ukrajiny do Únie je druhoradou záležitosťou, lebo Únia je obchodná zóna, tak zavádza.