Nenariekaj, že už nie si, radšej buď rád, že si bol
Na prvé výročie úmrtia Milana Lasicu sa v bratislavskom Štúdiu L+S konal špeciálny večer s názvom Deň radosti. Zneli pesničky, ukážky z kníh a listov aj osobné spomienky
Ale tak už to v živote chodí, človeka sa po smrti zmocní to, z čoho si celý život robil srandu. Túto vetu si zapísal do denníkov Milan Lasica v decembri 2011 po pohrebe Václava Havla, v ktorom bolo pre neho priveľa pátosu. Z večera, ktorý sa konal na prvé výročie jeho smrti v bratislavskom Štúdiu L+S, by taký dojem určite nemal. Bolo to zrejmé už z jeho názvu – Deň radosti.
JAKÉ JE TO UMENÍ MOCNÉ!
Nedá sa spomínať na jedného bez druhého. Aj predstavenie Deň radosti bolo ich spoločným dielom, o optimistickom a pesimistickom prístupe k životu a o tom, či má zmysel niečo robiť. Lasica so Satinským tvrdili, že má, ale „nie príliš nahlas, lebo by tomu nikto neveril“.
Že ide o nadčasové dielo s brilantnými dialógmi, pripomenuli v pondelok večer v domovskej scéne L+S režiséri Jakub Nvota a Kamil Žiška, keď rozohrali scénku, v ktorej si podriadený s nadriadeným vymieňajú úlohy. Pôvodné predstavenie malo premiéru ešte v roku 1986 na sklonku komunistického režimu, ale prežilo ho a dodnes z neho môžete citovať. Napokon ako z väčšiny diel Lasicu a Satinského, pretože nikdy nerobili takzvaný dobový humor ani takzvanú komunálnu satiru. A pretože je len málo situácií, v ktorých by nefungovala žiadna z ich replík.
„A vtedy som si uvedomil, jaké je to umení mocné! Že nepoučuje, neusmernuje, len tak jemne človeka pinkne,“hovorí neodolateľnou záhoráčtinou v Soirée Július Satinský. Záznam z kultového predstavenia L+S, ktoré vzniklo v roku 1968, otvoril výročnú spomienku na Milana Lasicu. Moderátor a dramaturg večera Pavol Danišovič k videu dodal, že Kornel Földvári, Tomáš Janovic a Ľubomír Feldek sa ako znalci a priatelia komickej dvojice zhodli, že práve tento citát asi najlepšie vystihuje jej poetiku.
A presne takýto bol celý večer. „Zapinkať“si prišlo niekoľko známych mien – osobne, vtipne aj dojímavo. Striedali sa generácie, umelci s umelkyňami, striedali sa aj druhy umenia a rodiny komikov. Spomínalo sa v pesničkách, v ukážkach z vydaných aj pripravovaných kníh,
z osobných listov aj z predstavení. Účinkujúci boli zároveň divákmi, na javisko nevychádzali zo zákulisia, ale priamo zo sály.
„Povedzme si to na rovinu – nie je dôležitý vek, ale forma, v akej ste,“napísal Milan Lasica do svojich denníkov, ktoré vyšli po jeho smrti pod názvom V krátkosti. Jej výstižnosť potvrdili na javisku sedemdesiatnici Martin Huba a Stanislav Štepka. Herecký pilier SND prečítal úryvok z Dopisov bez hranic, ktoré si vymieňali Lasica s českým spisovateľom Jiřím Stránským, a pripomenul, že predstavenie Kontrabas, ktoré po dlhej pauze znovu oživil, vzniklo a dostalo priestor práve v tomto divadle.
Principál Radošinského naivného divadla sa postaral o jeden z vrcholov večera, keď najskôr prečítal zo svojej osobnej korešpondencie s Lasicom a vzápätí s Ľubicou Čekovskou za klavírom z rezkej pesničky V našej obci s vážnymi tvárami za výbuchov smiechu publika vyrobili pondeľňajšiu chvíľku poézie.
Dojímavé a zároveň vtipné boli spomienky Hany Lasicovej a Lucie Molnár Satinskej na ich otcov, napriek zlomenej nohe nemohla chýbať ani Magda Vášáryová a prečítala úryvok z denníkov svojho manžela o afinite Slovákov k Rusku.
Michal Kubovčík takmer zinscenoval jeden list zo Satinského knihy Moji milí Slováci,
Michal Kaščák s Laskym vytiahli Mäso, pesničku, ktorú spievali Milanovi Lasicovi aj k jeho osemdesiatinám, Juraj Bartoš s Ľubicou Čekovskou hrali She‘s Funny That Way a trumpetista dodal, že slovenský text k tomuto a ďalším americkým štandardom, ktoré pripravovali na ďalší album s Bratislava Hot Serenaders, už Milan Lasica napísať nestihol.
NEBOLO TO IBA O MINULOSTI
Celý Deň radosti uzavrela pesnička Epitaf. Keď doznela, jej slová zopakoval po zotmení v sále aj sám autor: „Nenariekaj, že už nie si, radšej buď rád, že si bol,“ozval sa zo záznamu hlas Milana Lasicu.
Dokonalá bodka, ale celý večer bol senzačný. Obsiahol svet L+S – humoristický, hudobný, divadelný, literárny i spoločensko-politický, pretože aj týmto témam sa komici venovali vo svojich fejtónoch a stĺpčekoch. Chýbal len federálny rozmer, hostia z Česka, ako to bolo pri oslave 40. výročia L+S (vtedy prišli napríklad Bolek Polívka a Zdeněk Svěrák).
Samozrejme, najviac chýbali hlavné postavy. Milan Lasica a Július Satinský už budú chýbať navždy, ale ich dielo tu zostáva. A ako sa ukazuje, našťastie je niekoľko ľudí, ktorí ich vedia aspoň čiastočne zastúpiť. Z najbližšieho okruhu spolupracovníkov sa neobjavil len spevák Peter Lipa, pretože ešte pred touto akciou mal dohodnutý koncert v Brne. Ale nahradí si to už dnes, keď má na tejto bratislavskej scéne vlastný večer s názvom Lipa spieva Lasicu.
Skvelé bolo, že sa nehovorilo iba o minulosti, ale aj o ďalších pripravovaných aktivitách. V decembri bude už 20. výročie smrti Jula Satinského, šéf Štúdia L+S Pavol Danišovič sľúbil, že mu takisto pripravia takúto spomienku.
Vtedy by mala vyjsť aj kniha Satinského dcéry Lucie. Sú to osobné listy, ktoré začala tatovi písať po jeho odchode ako 16-ročná. Jeden z nich v pondelok prvýkrát prečítala verejne. Bol z decembra 2003 o tom, ako spolu s mamou išli preberať cenu Osobnosť desaťročia. Získal ju Satinský, na druhom mieste skončil Mečiar. Vtedy sa zdalo, že to s nami Slovákmi nie je až také úplne beznádejné, keď viac hlasov dostal komik než politik, ktorý túto krajinu takmer zatiahol opäť na Východ. Skúste si dnes predstaviť Slovensko bez členstva v EÚ.
Samozrejme, najviac chýbali hlavné postavy. Milan Lasica a Július Satinský už budú chýbať navždy, ale ich dielo tu zostáva. Ale našťastie je niekoľko ľudí, ktorí ich vedia aspoň čiastočne zastúpiť.