Pred 30 rokmi Feldekova báseň nahnevala ministra
Jeden z najvýznamnejších slovenských básnikov Ľubomír Feldek pred 30 rokmi publikoval báseň, ktorá urazila vtedajšieho ministra kultúry Dušana Slobodníka z HZDS a ten podal žalobu
Dušana Slobodníka, niekdajšieho ministra kultúry vo vláde Vladimíra Mečiara, kedysi natoľko pobúrili slová uznávaného básnika Ľubomíra Feldeka o jeho fašistickej minulosti, že sa s ním rozhodol súdiť.
„Takúto urážku, že mám fašistickú minulosť, nestrpím,“hovoril člen Mečiarovho HZDS Slobodník, keď ohlásil podanie žaloby.
Spor odštartovala Feldekova báseň Dobrú noc, má milá, ktorá vyšla pred 30 rokmi. Presne 20. júla 1992 ju zverejnil vtedajší denník Telegraf. Do boja za vládneho politika Slobodníka sa zapojili aj štátni úradníci či médiá v područí HZDS. Mečiarovo hnutie vtedy vládlo so SNS a v provládnom denníku Koridor vyšiel aj článok ministra Slobodníka s titulkom „F ako farizej, F ako Feldek“. Keď spisovateľ Feldek doma prehral súd, v auguste 1995 sa rozhodol s rodinou opustiť rodné Slovensko a odišiel žiť do Prahy. Až neskôr uspel na Európskom súde pre ľudské práva v Štrasburgu. Prípad už v roku 1992 vyvolal ohlas v zahraničí, písali o ňom denníky The New York Times či Tribune de Geneve.
Po 30 rokoch od vypuknutia sporu Feldek spomína, ako prípad prežíval a prečo v súvislosti so Slobodníkom, ktorý zomrel v roku 2001 krátko po verdikte štrasburského súdu, dodnes nepoužíva slovo fašistický.
FELDEK: NIE SOM ZBABELEC
„Nie je to zo zbabelosti, ale preto, že rešpektujem rozsudok. Aj keď to vyzerá absurdne, právnické pravidlá fungujú naozaj takto formalisticky – čo nebolo zakázané rozsudkom, je povolené, čo bolo rozsudkom zakázané, to už povolené nie je,“vraví 85-ročný spisovateľ Feldek o slovenskom rozsudku.
Verdikt dodržiava, hoci, ako sám hovorí, dnes už slovo fašizmus lieta hore-dole a do fašistov si nadávajú všetci politici.
Sociológ Michal Vašečka upozorňuje, že tento spor spred 30 rokov ukazuje, aká bola spoločnosť citlivá na slovo fašista a ako nebezpečne sme sa posunuli v akceptácii fašistov. Slobodník podľa neho cítil, že mu pripisovanie fašistickej minulosti ubližuje, aj preto sa rozhodol súdiť.
Keď v auguste 1992 podával žalobu, boli tri roky po nežnej revolúcii, vďaka ktorej v Československu padol socializmus. Práve v tom období dianie smerovalo k rozpadu spoločného štátu, slovenský premiér Mečiar sa ešte len začínal prejavovať ako autoritársky vládca.
Aj keď sa s Mečiarom spájajú veľké kauzy, podľa Vašečku aj on mal v sebe protifašistický étos. „Na Slovensku už prestal platiť protifašistický étos. Za 30 rokov sme prestali byť senzitívni na tieto témy. Máme fašistov v parlamente, pokojne hlasujúcich s vládnou koalíciou. Posunuli sme sa nesmierne ďaleko v akceptácii toho, pri čom sme viacerí kedysi mali pocit, že sa s tým už spoločnosť vyrovnala,“varuje Vašečka.
„Keďže slovo fašista stratilo svoj obsah, skutoční fašisti sú ukrytí v dave, všetko sa tak nejako spriemerovalo. V momente, keď sa to znepriehľadní, každý názor je legitímny, hoci mnohé sú hlúpe, neprijateľné a nebezpečné,“konštatuje sociológ Vašečka.
NÁVRAT DO HISTÓRIE
O čo išlo v spore Feldeka so Slobodníkom? Mečiarovho ministra školstva a kultúry sa najprv dotkol vo Feldekovej básni verš:
„V Prahe úrad prezidenta väzeň Havel skladá. V Bratislave prokurátor vládne zas a vláda jednej strany je viac ako zákon. Esesák sa objal s eštebákom.“
Aj keď v básni Dobrú noc, má milá nebol menovaný, Slobodník tvrdil, že esesákom myslel Feldek jeho.
Druhýkrát sa nahneval pár dní po zverejnení básne, keď si 30. júla 1992 prečítal básnikov komentár s názvom Za lepší obraz Slovenska – bez ministra s fašistickou minulosťou. V rámci súdneho sporu bol tento text kľúčový, podľa Najvyššieho súdu Feldek nesmel takto písať o Slobodníkovi, ktorý bol v 40. rokoch 20. storočia členom fašistickej organizácie Hlinkovej mládeže a vo februári a marci 1945 sa zúčastnil na teroristickom kurze v Sekuliach.
Slobodník trval na tom, že
Keďže slovo fašista stratilo svoj obsah, skutoční fašisti sú ukrytí v dave, všetko sa tak nejako spriemerovalo.
Michal Vašečka
sociológ
nijakú fašistickú minulosť nemá. Počas súdneho sporu vypovedal, že bol členom Hlinkovej mládeže iba krátko a vstúpil tam len preto, že chcel ísť na stolnotenisový turnaj a členstvo bolo podmienkou účasti. O vojenskom kurze Hlinkovej mládeže v Sekuliach tvrdil, že naň bol povolaný a zo strachu o seba a rodinu tam radšej šiel. A keď až na ňom údajne zistil jeho skutočný cieľ, tak ho predčasne opustil.
Feldek sa v čase súdu bránil, že v texte písal len to, čo bolo o Slobodníkovi verejne známe a čo politik sám spomínal vo svojej knihe Paragraf: Polárny kruh, v ktorej rozoberal väzenie v sovietskych gulagoch.
Opísal v nej, ako bol odsúdený sovietskym vojenským tribunálom v roku 1945 na základe toho, že dostal rozkaz vykonávať špionáž sovietskej armády potom, ako ho ako 17-ročného povolali na kurz vedený Nemcami v Sekuliach. Neskôr v roku 1960 bol rehabilitovaný.
Ako prvý rozhodoval o spore Slobodník verzus Feldek Mestský súd v Bratislave, ktorý dal v októbri 1993 za pravdu básnikovi a Slobodníkovu žalobu zamietol. Mečiarov minister sa s výsledkom neuspokojil a odvolal sa.
NAJVYŠŠÍ SÚD: ABY BOL FAŠISTA, ČLENSTVO V HLINKOVEJ MLÁDEŽI NESTAČÍ
Podstatou definitívneho uznesenia Najvyššieho súdu z mája 1995 bolo, že členstvo v Hlinkovej mládeži nemožno považovať za fašistickú minulosť, „pokiaľ osoba nepropagovala alebo aktívne neuskutočňovala fašistické praktiky“.
A keďže Feldek pred súdom nepreukázal, že by Slobodník mal takúto „aktívnu“fašistickú minulosť, jeho text podľa senátu „bezdôvodne porušil osobnostné práva žalobcu“. Časť žaloby, ktorá sa týkala básne, Slobodník ešte počas sporu stiahol.
Feldekovi súd prikázal ospravedlniť sa Slobodníkovi, požadovanú nemajetkovú ujmu 250-tisíc slovenských korún sa mu vysúdiť nepodarilo.
Po prehre na súde Feldekovci v auguste 1995 opustili Slovensko. Básnik hovorí, že niežeby až tak ťažko niesol rozsudok, ale súdne konania bývajú sprevádzané aj „mimosúdnymi starosťami“.
„Odišli sme do Prahy v auguste 1995, v období, keď ľudia opúšťali Slovensko aj v kufri auta ako syn prezidenta Michala Kováča alebo v horiacom aute ako zavraždený mladý policajt Róbert Remiáš. Odísť v sťahovacom aute nebol ten najhorší spôsob odchodu. Predsa však je to určitá anomália, keď odchádza do inej krajiny spisovateľ, ktorého pracovným nástrojom je rodná reč,“hodnotí s odstupom 30 rokov Feldek.
Spor neprebiehal len na súdoch, ale vo veľkom sa riešil na stránkach novín a debatovala o ňom nejedna slovenská rodina.
Vládnuce HZDS sa zastávalo svojho ministra Slobodníka tvrdeniami, že po ňom idú kritici samostatného Slovenska, ktorí chcú vznikajúcemu štátu len škodiť.
Provládny denník Koridor 5. augusta 1992 uverejnil článok samotného ministra kultúry Slobodníka, v ktorom píše o Feldekovi ako o farizejovi a že jeho hlavným cieľom je škodiť Slovensku a úspešnej vláde Vladimíra Mečiara. A že o ňom šíri klamstvá o fašistickej minulosti.
„To je výplod obludnej nenávisti pána Feldeka, nadovšetko skormúteného výsledkami slobodných volieb a zvrchovanosťou, ktorá mu leží a, obávam sa, dlho bude ležať v hrdle ako zapichnutá kosť,“hodnotil Slobodník vo svojom príspevku.
O pár dní neskôr noviny zverejnili text Jána Košúta, ktorý bol takisto na vojenskom kurze Hlinkovej mládeže v Sekuliach a Slobodníka od detstva poznal. Na stránkach novín sa ho zastával slovami, že Feldek víri pokojnú politickú hladinu či rozleptáva jednotu Slovákov a usiluje sa o likvidáciu silnej slovenskej osobnosti.
„Kauza Sekule bola fraška, krátka bezvýznamná fraška zdochýnajúcej nemeckej vojnovej mašinérie, a z tejto, žiaľ, tragicky končiacej sa frašky, by chcel niekto spraviť legendu a z legendy ‚slávne dejiny‘ napísané žlčou,“kritizoval Košút v texte z augusta 1992, ktorý vyšiel v Koridore. Išlo o celoštátne noviny, ktoré mali značný dosah.
Na obranu ministra Slobodníka sa zaktivizovalo vedenie Slovenského národného archívu, ktoré vydalo vyhlásenie, že „obvinenia z fašistickej minulosti sú zlomyseľným a bezpríkladným výmyslom, ktorého cieľom je zneváženie jeho postavenia a osobnej cti“. Nijaké archívne dokumenty týkajúce sa Slobodníka vedenie archívu však neukázalo.
VYHLÁSENIA UMELCOV
Keď sa 27 publicistov a umelcov podpísalo pod spoločné vyhlásenie, aby Slobodník okrem Feldeka žaloval aj ich, Koridor ho zverejnil s titulkom „Stupňovanie feldekovskej ofenzívy proti ministrovi kultúry“.
K vyhláseniu sa pridali režisér Juraj Jakubisko, spisovateľ Pavel Vilikovský, novinár, terajší komentátor Denníka N Martin M. Šimečka či umelec Július Satinský.
Hneď vedľa vyhlásenia Koridor pridal slová ministra: „Táto taktika vám nevyjde! (…) Týchto ľudí spája živočíšna nenávisť k zvrchovanému Slovensku, v mene ktorej sa neváhajú uchyľovať k očierňovaniu Slovenska doma i vo svete.“
Okrem toho redakcia publikovala vlastné stanovisko k záležitosti, ako považujú útoky voči ministrovi za „nepodložené a motivované ideologicky podfarbenou nevraživosťou určitých skupín umeleckej obce“, a nechýbala ani poznámka, že zapojeným umelcom je vyhlásená zvrchovanosť Slovenska „značne proti srsti“.
Proti vyhláseniu umelcov sa ešte ozvalo predstavenstvo Spolku slovenských spisovateľov, ktoré v otvorenom liste bez dôkazov hovorilo o organizovanej kampani proti ministrovi Slobodníkovi.
„Sme proti všetkým nekultúrnym prejavom, demagogickým stanoviskám a nepodloženým ohováračským kampaniam, nech sa už ony akokoľvek maskujú a zaštiťujú princípmi demokracie a plurality názorov. Sme presvedčení, že práve táto nekultúrnosť prejavov je jednou z príčin stupňovania radikalizácie našej spoločnosti,“uvádzalo sa vo vyhlásení, ktoré podpísal aj Jaroslav Rezník, ktorý nedávno skončil na čele RTVS, či Drahoslav Machala, nacionalista, mečiarovec a niekdajší poradca expremiéra Roberta Fica.
Oveľa triezvejšie informoval o spore Slobodník verzus Feldek denník Smena, ktorý bol predchodcom SME.
V roku 1992 Karol Ježík, neskorší šéfredaktor SME, upozorňoval v novinách, že im chodia k téme konfrontačné príspevky, ale nedajú priestor tým, ktoré stotožňujú Slobodníka s fašistom.
„To je jednoducho neprijateľné. Rovnako sklameme aj autorov, ktorí si usilovne robia výpisky z práce pána Slobodníka z obdobia novembra 1989. S týmto sporom nesúvisia. Človek nemusí byť špičkový literárny vedec, aby si uvedomil, že súčasný minister nebol disident, ale ani poslušný nadsluhovač,“tvrdil Ježík a pozastavil sa nad tým, prečo Slovenský národný archív obraňuje Slobodníka bez citovania jediného archívneho dokumentu.
PORUŠENÉ PRÁVO NA SLOBODU PREJAVU
Krátko po odchode do Prahy Feldek v septembri 1995 podal sťažnosť na Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu, zastupoval ho právnik Ernest Valko, ktorého zavraždili v roku 2010.
Feldek v podaní namietal, že bolo porušené jeho právo na slobodu prejavu a slobodu myslenia a že bol diskriminovaný v súvislosti s konaním o ochrane osobnosti vedeným proti nemu na Slovensku.
V júli 2001 v Štrasburgu rozhodli, že bolo porušené základné ľudské právo Feldeka – právo na slobodu prejavu. Jeho slová o fašistickej minulosti Slobodníka vyhodnotili ako prípustné, pretože išlo o hodnotiaci úsudok. Európsky súd zároveň rozhodol, že hranice prípustnej kritiky sú širšie u člena vlády než u súkromnej osoby.
„Sťažovateľovo vyhlásenie bolo zreteľne urobené v silnom politickom kontexte, a to takom, ktorý bol kľúčový pre demokratický vývoj na Slovensku. Obsahovalo tvrdé slová, avšak nebolo bez skutkového základu. Neexistuje nič, z čoho by sa dalo vyvodiť, že bolo urobené inak ako dobromyseľne, sledujúc legitímny cieľ ochrany demokratického vývoja novoutvoreného štátu, ktorého bol sťažovateľ občanom,“konštatuje rozsudok štrasburského súdu, ktorý uložil Slovensku vyplatiť Feldekovi 65-tisíc korún za morálnu ujmu a pol milióna slovenských korún ako súdne trovy.
Slobodník zomrel pár mesiacov po tomto verdikte, v decembri 2001, vtedy bola pri moci prvá vláda Mikuláša Dzurindu a on bol opozičným poslancom za HZDS.
Feldek v Česku napísal niekoľko divadelných hier po česky a neskôr sa vrátil na Slovensko. Aj dnes je stále úspešný, začiatkom júna mala premiéru jeho rozprávka Nebojsa v Slovenskom národnom divadle.
„Ako starší človek a navyše syn mukla mám svoj príbeh s čím porovnávať. Môjho otca päťdesiate roky minulého storočia zošrotovali, mňa tie deväťdesiate nie, takže vždy, keď svoj príbeh porovnávam s otcovým, zisťujem, že na rozdiel od otcovho sa môj príbeh končí happyendom, a teda nemám nárok na nijaké bedákanie,“prezrádza Feldek.
Už sa nechce vracať do minulosti a pridáva, že kto sleduje jeho dnes vyslovované názory na súčasnú problematiku, ten vie, že si všíma, ako sa dnes premaskovalo zlo, a že naň treba reagovať inými slovami ako kedysi.
Ruskú agresiu pravidelne kritizuje vo veršoch, jeden z nich znie: Tak ťa kurví, ó, prekrásna ruština, / tá ich kágebácka rutina! / Netreba sa preto zriekať Puškina. / Stačí z Kremľa vyhnať Putina.
Môjho otca päťdesiate roky minulého storočia zošrotovali, mňa tie deväťdesiate nie, takže vždy, keď svoj príbeh porovnávam s otcovým, zisťujem, že na rozdiel od otcovho sa môj príbeh končí happyendom, a teda nemám nárok na nijaké bedákanie.
Ľubomír Feldek