K Hochholczerovej debutu a cene René
Vyjadrenie členky poroty ceny Anasoft litera k diskusii o knihe Táto izba sa nedá zjesť
Asi niekedy na konci strednej školy mi začalo dochádzať, že som sexuálna bytosť. Moje kamarátky prišli na to isté. Obeťami našich novonadobudnutých síl boli najprv rovesníci, onedlho však aj starší páni. Nechali sa nahovoriť, aby nás pozvali na pivo a potom už mierne chytení kupovali kebaby. Bola som vtedy hlúpa? Triedna vravela, že nie. Dobré študijné výsledky, príkladné správanie, maturita bez problémov.
So staršími pánmi som flirtovala pre zábavu. Hranica bola tenká, veď ktorýkoľvek z týchto „ujkov” si mohol vypýtať prepitné. Mala by som dostatok síl na obranu? A čo tie kamarátky? Unikli všetky tejto hre bez ujmy? Mali toľko šťastia čo ja?
V škole sme nemali žiadnu sexuálnu výchovu. Školský predmet sa volal výchova k rodinnému životu a učiteľka (mimochodom, polonistka, ktorej chýbali k úväzku odpracované hodiny) nám na vyučovaní vysvetlila, čo robiť, keď máme menštruáciu. „Prikryte sa dekou,“povedala. Toľko k téme sexuálnej výchovy. S touto školskou vedomostnou výbavou som išla ďalej na univerzitu.
TO BOLO O ZNEUŽÍVANÍ?
Sme deti rodičov, ktorí nevedia hovoriť o sexe ani o nastavovaní hraníc. Stávame sa rodičmi, ktorí tápu, hľadajú slová a spôsob, ako sa vyjadriť. A deti v škole? Odkiaľ je to presvedčenie, že si samy poradia s témou sexuálneho násilia? Kto ich vybavil potrebnými nástrojmi? Škola? Rodičia? TikTok?
Keď vypukla diskusia okolo rozhodnutia poroty stiahnuť z nominácie na Cenu René knihu Táto izba sa nedá zjesť, celú situáciu som prerozprávala kamarátke, ktorá knihu prečítala. „To bolo o zneužívaní? Myslela som si, že išlo o vzťah.“
A skutočne, Hochholczerovej kniha sa spravidla rámcuje ako vzťah dozrievajúceho dievčaťa a dospelého muža. Podľa slovníkovej definície vzťah je „emocionálne voľný a uvedomený postoj človeka k niekomu“. Je dieťa, ktoré je obeťou sexuálneho násilia, emocionálne slobodné? Uvedomuje si, čo sa vlastne deje?
Kníhkupectvo Martinus na svojej webovej stránke inzeruje knihu takto: „Ona má dvanásť, on päťdesiat. Vzťahový kolotoč, z ktorého sa tak celkom nedá vystúpiť…“Je „vzťahový kolotoč“to správne pomenovanie pre sexuálne násilie? Všimnime si anotáciu na obálke knihy, ktorej autorom je Balla: „Príbeh vzťahu dospievajúceho dievčaťa k staršiemu mužovi a všetkého, čo s tým súvisí.“Čo je to ono „všetko, čo s tým súvisí“? Vieme to nazvať? A opäť tu padá slovo vzťah.
S týmto slovom si nevedia poradiť ani odborníci, čo je zrejmé z diskusie okolo knihy – „Táto téma sa nedá zniesť?“(litera fest, 21. 6. 2022, účastníci: Ivana Papcunová, Jana Cviková, Radoslav Passia, Mária Vargová, Ivan Lukšík). Diskusia je vynikajúcou ukážkou našej nemotornosti a neschopnosti danú tému riešiť. Prizrime sa jej bližšie. Mojím cieľom nie je kohokoľvek dehonestovať, chcem len ukázať, ako (nie) sme vybavení príslušnými nástrojmi (jazykovými, ako ani pojmovými či významovými prostriedkami) a ako nevieme diskutovať o sexuálnom zneužívaní detí.
Moderátor Patrik Garaj otvoril diskusiu takto: „Základnou témou je vzťah medzi dospievajúcim dievčaťom a dospelým mužom.“Okrem toho toľkokrát spomínaného slova „vzťah“je však dôležitý aj spôsob, akým opisujeme obeť, keďže vo väčšine recenzií a internetových komentárov sa vyskytuje označenie „dospievajúce dievča“alebo „dvanásťročné dievča“.
Medzitým však riaditeľka Národného koordinačného strediska pre riešenie problematiky násilia na deťoch Mária Vargová jednoznačne používa pojmy „dieťa“a „násilník“. Jana Cviková, členka poroty Anasoft a René, tiež patrila k tým, ktorí presadzovali koncept sexualizovaného násilia. Novinár Arpád Soltész, ku ktorému sa ešte dostaneme na záver tohto textu, ju však (ako aj ostatných členov poroty) ironicky nazval „überodborníčkou” – jeho reakciu zrejme spôsobilo stiahnutie knihy zo zoznamu nominovaných titulov. Faktom však je, že od 90. rokov sa téme sexuálneho násilia, aj v súvislosti s maloletými, venuje ako aktivistka a zároveň vydavateľka.
NEVHODNOSŤ POJMOV
Prečo o tom hovorím? Pretože je jasné, že Cviková podobne ako Mária Vargová ovláda špecifický pojmový aparát, ktorý opisuje mechanizmy celej veci. Jej pochybnosť o tom, či knihu nominovať, sprevádzala otázka, či mladí ľudia jasne pochopia, že ide o sexualizované násilie. Vargová s ňou napokon súhlasila a poukázala na nevhodnosť používania pojmu „nerovný vzťah“. Napriek tomu v ďalšej časti diskusie z úst sociálneho psychológa zo SAV Ivana Lukšíka zaznelo: „Ona začne s tým starším mužom a potom si nevie nájsť ukotvenie v tomto vzťahu.“
Ak vec nie je jasná ani odborníkom, odkiaľ pramení tá zvláštna istota, že stredoškoláčky a stredoškoláci sa s témou dokážu vyrovnať samostatne?
Najviac šokuje interpretácia knihy, ktorú možno nájsť v októbrovej Knižnej revue. Autor recenzie Pavel Malovič píše: „Nie je totiž úplne v poriadku (…), keď má slečna na začiatku intímneho vzťahu necelých dvanásť a pán učiteľ výtvarnej výchovy päťdesiat rokov. Ale stáva sa, hoci skôr inde vo svete a z donútenia. V aktuálnej knižke sa však všetko deje na princípe dobrovoľnosti.“
Arpád Soltész rozpútal búrku okolo sťahovania nominácie Hochholczerovej knihy a preorientoval diskusiu smerom ku „cancel culture“. Bublina, zaryto konzervatívna vo svojich liberálnych názoroch, v tomto momente zareagovala takmer hystericky. Soltész však odvrátil našu pozornosť od jadra problému, ktorým je dlhodobá nedbanlivosť v oblasti sexuálnej výchovy v školách a nepresnosť či skôr diletantstvo v jazyku, ktorý používame. Napokon uviedol, že ako porota sme „prepadli z etiky, elementárnej ľudskej slušnosti, občianskej odvahy i osobnej integrity“a že „nedokážeme stáť za svojím odborným názorom“.
Opak je pravdou, dokážem stáť za svojím názorom. Myslím si, že rozhodnutie, na ktorom sme sa dohodli, bolo správne. Je čas povedať to nahlas: nevieme hovoriť s deťmi o sexuálnom násilí. Nevieme sa o tom rozprávať – my dospelí – ani medzi sebou.
Je čas povedať to nahlas: nevieme hovoriť s deťmi o sexuálnom násilí. Nevieme sa o tom rozprávať – my dospelí – ani medzi sebou.