Šup! Šup! Do pi..!

Vlak sa už rozbieha. Leto za oknami fičí

Pár obrázkov a scénok z mojich letných ciest po Slovensku. Stretla som tu všetko: veľmi rýchlych i pomalých ľudí, uvoľnené i zovreté prístupy. Levoča, ráno po ôsmej hodine, malé potraviny. Z krátkych rozhovorov medzi zákazníkmi a pánom predavačom vyrozumiem, že on sa už raz s nimi i obchodom rozlúčil a teraz je nečakane späť. „A že vraj nevstúpiš dvakrát do tej istej rieky!“komentuje svoj návrat.

Keď obsluhuje starší pár, hovorí, že neprekáža, že si vyberajú pomaly, sám je už pomalý. Vysvitne, že strávil dlhší čas v nemocnici. Dlho sa prehrabuje v bedničke s taštičkami, kým medzi makovými, lekvárovými a tvarohovými nájde tú pravú – orechovú – pre stáleho zákazníka.

Mladý muž za mnou si nahlas podráždene vzdychne. Šup! Šup! Poďme! Interpretujem v duchu a nahlas hovorím, že ma pokojne môže v rade predbehnúť, neponáhľam sa. V skutočnosti sa nesmierne teším, že môžem vnímať dianie v tomto malom obchode.

„No povedzte! Čo nám to zrobili!“začne nariekavým hlasom muž smerom k predavačovi. „Čo?“

„No nám – čo máme radi autá a motorky! Čo nám to zrobili s tým benzínom…“

Predavač sa usmeje. „Kamarát, keď ležíš v posteli, kukáš celé dni do stropu a nevieš, či prežiješ, benzín neriešiš.“

V piatok v Petržalke nasadám na vlak smerom do Viedne. Zrazu začujem vzadu za mojím chrbtom strohú otázku: „Where are you from?“A odpoveď: „Syria“. A potom už len: „Šup! Šup! Poďme!“

A to sa už v mojom zornom poli objavil zavalitý územčistý policajt s vyholenou hlavou a na jej vrchu zapletený copček. Šogunsko-šuhajský chvostík. Za ním kráčali štyria mladí tenkí muži.

Pozerali sme na to, tri ženy sediace na predných sedadlách vozňa. „Šup! Šup! Šup! Do pi…! Nebudem to dvakrát opakovať!“rozohňoval sa šuhajko-šogunko.

„Póóóď! Poď už! Už to stačí! Nechaj tak!“volal naňho z perónu policajný kolega.

„Ešte sú tam ďalší! Videl som ich, ešte sú štyria vpredu!“

„Ááále, nechaj už tak! To nám stačí!“opäť ho vyvolával kolega.

„Niééé! Idem! Ľudia nás vidia. (Fľochol na nás tri ženy.) Bude to na ko…t vyzerať!“Keď zmizol v druhom vagóne, žena predo mnou okomentovala: „Už to na ko…t aj vyzerá…“

(A že vraj dvakrát do tej istej rieky nevstúpiš!)

Ale vlak sa už rozbieha. Leto za oknami fičí. Šup! Šup! Poďme!