Rumunsko sa bojí Putina, ale aj Putin by sa mal báť Rumunska
V Bukurešti dôverujú iba americkému prezidentovi Joeovi Bidenovi a končiacemu britskému premiérovi Borisovi Johnsonovi
Vroku 1984, počas najtemnejšieho obdobia neostalinistickej vlády rumunského diktátora Nicolaea Ceaușesca, som navštívil mesto Târgovişte, ležiace na Valašskej nížine viac ako hodinu severozápadne od Bukurešti. Bolo to pekelné mesto s bahnitými ulicami, niekoľkými ošúchanými autami, množstvom odpadkov, ale zato bez slušného miesta, kde by sa dalo najesť. Ľudia vyzerali zle a páchli.
ZÁZRAK VĎAKA NATO A EÚ
Pred dvoma týždňami som navštívil Târgovişte prvýkrát po takmer štyroch desaťročiach. Teraz je to nablýskané, pulzujúce mesto s novými cestami so spomaľovačmi, kvetmi a ostrihanými živými plotmi, novými supermarketmi a reštauráciami. Všade naokolo som videl nové autá a ľudia vyzerali a obliekali sa ako kdekoľvek na Západe.
Toto mesto je zázrak, ktorý spôsobilo členstvo Rumunska v Severoatlantickej aliancii a Európskej únii. NATO poskytlo v roku 2004 záruku, že sa tu dá bezpečne investovať, EÚ už roky poskytuje pomoc a normy napomáhajúce rozvoju.
Podobne vyzerá vidiek nielen v Rumunsku, ale aj ďalších štátoch strednej a východnej Európy, ktoré vstúpili do NATO a EÚ v prvej dekáde tohto storočia. Za hranicami hlavných miest bývalej komunistickej Európy nastala westernizačná revolúcia. Myšlienku, ktorú šíria mnohí členovia washingtonskej politickej komunity, že rozširovanie NATO a EÚ bolo chybou – a neúprosne viedlo k vojne na Ukrajine –, podkopáva realita týchto krajín, kde sa politická a ekonomická stabilita Západu prelieva až k ruským hraniciam.
Ak by sa Târgovişte a ďalšie mestá v exkomunistických krajinách v posledných troch desaťročiach nerozvinuli, USA a ich demokratickí spojenci by čelili ostrému hospodárskemu a kultúrnemu rozdeleniu Európy, podobnému rozdeleniu z čias studenej vojny, s kolosálnym Ruskom, ktoré by za akéhokoľvek režimu robilo rozbroje.
MEDZI RÍŠAMI
Nie každá krajina dosiahla za dve desaťročia rovnaké úspechy. Ale autokratický populizmus maďarského premiéra Viktora Orbána a politický chaos v Bulharsku sú len malou ochutnávkou toho, čo by sa mohlo stať vo veľkej časti európskeho kontinentu, keby sa NATO a EÚ neboli rozšírili.
Napriek tomu má Rumunsko, krajina s najväčším počtom obyvateľov a s najväčším územím v juhovýchodnej Európe, dôvod na znepokojenie. Historicky ho ovplyvňuje jeho blízkosť k Rusku, ktorého armáda teraz vtrhla do vedľajšej krajiny. Rumunsko a rumunsky hovoriace Moldavsko majú s Ukrajinou dlhšie hranice ako Poľsko.
Takzvané Veľké Rumunsko, kam patrilo aj dnešné Moldavsko, bolo od roku 1711 až desaťkrát čiastočne okupované Ruskom. Na seminári, ktorý som v Bukurešti pomáhal viesť rumunským spravodajským a obranným expertom, viacerí z nich spomenuli, že som bol na návšteve v deň výročia sovietskej anexie Besarábie, čo je historický názov pre moldavský región, ktorá sa odohrala 28. júna 1940.
Keďže sa Besarábia nachádza na mieste, kde sa zrazili záujmy niekoľko ríš – ruskej, Osmanskej, Habsburskej či nacistickej nemeckej, Stalinovo podmanenie si Besarábie nebolo vzhľadom na históriu nijako nezvyčajné. Ako si asi viete predstaviť, podľa účastníkov bukureštskej konferencie je prognóza pre Ukrajinu bezútešná.
Rumunskí experti sa domnievajú, že ruský prezident Vladimir Putin bude na východnej Ukrajine naďalej napredovať a nakoniec pripojí donbaský región k vlastnému Rusku, pričom vyhlási, že akákoľvek ďalšia ukrajinská vojenská aktivita tam bude predstavovať útok na samotné Rusko. Očakávajú, že Putin pomaly dokončí pozemné spojenie s Krymom i so západnejšími oblasťami, až nakoniec dosiahne Moldavsko a jeho separatistický región Podnestersko.
Hoci Putinovi a jeho jednotkám pomaly postupujúcim na Donbase momentálne chýba schopnosť viesť aj inváziu do Moldavska, nemusí sa o to veľmi snažiť. Táto bývalá sovietska republika je štátom so slabými inštitúciami, s iba 2,6 milióna obyvateľmi a s mierou inflácie 29 percent (v máji), ktorý je neustále zrelý na destabilizáciu.
PO MNÍCHOVE
Čo sa týka európskych spojencov, ktorí prichádzajú na pomoc, Rumuni Francúzsku a Nemecku vôbec neveria. Predpokladajú, že francúzsky prezident Emmanuel Macron obetuje akýkoľvek princíp, aby sa jeho krajina stala prostredníkom medzi Ruskom a Ukrajinou.
Pokiaľ ide o Nemcov, tí už postavili dva plynovody Nord Stream, ktorými má tiecť ruský plyn priamo do ich krajiny. „A na to, čo sa raz postaví, sa nakoniec aj zvykne,“povedal mi miestny analytik. Bol to refrén, ktorý som počul veľakrát: keď príde zima a Nemecko a iné časti Európy budú trpieť nedostatkom tepla, vtedy sa európske odhodlanie vo vzťahu k Rusku zmenší.
Napriek ekonomickému rozvoju posledných troch desaťročí sa tu Západ stále musí osvedčiť. Koncom 40. a v 50. rokoch 20. storočia Rumuni márne čakali na oslobodzovacie úsilie západných demokracií s cieľom zvrhnúť bezohľadný komunistický režim Gheorgha Gheorghiu-Deja.
Pamätám si, čo mi v roku 1998 povedal zosnulý Silviu Brucan, veľká postava rumunského komunizmu, keď som sa ho opýtal, prečo sa stal v mladosti stalinistom: „Prečo? Pretože Západ nestratil východnú Európu na Jalte v roku 1945, stratil ju v roku 1938 v Mníchove. Nikde vás nebolo. Takže po Mníchove zostala Rumunom jediná voľba medzi Hitlerom a Stalinom.
K expanzii NATO a EÚ v rokoch 2004 a 2007 došlo v čase, keď bolo Putinovo Rusko stále pomerne slabé. Z rumunského pohľadu teda až teraz prichádza skutočná skúška Západu. Ľudia sú vydesení, že sa oslabí sila Európy. V Bukurešti dôverujú iba americkému prezidentovi Joeovi Bidenovi a britskému premiérovi Borisovi Johnsonovi (ktorý sa navyše chystá na odchod z úradu).
SMRŤ DIKTÁTORA
Târgovişte som navštívil, pretože ide o miesto, kde na Vianoce 1989 súdili a popravili Ceaușesca a jeho manželku Elenu, čo bola udalosť, ktorá priamo súvisí s dianím na Ukrajine.
Vďaka triku s uhlom kamery vytvára zrnitý záznam udalosti dojem, že sa to dialo vo veľkej sále. Ale rýchly proces s diktátorom a jeho ženou sa odohral v malej miestnosti v starej Kalvárskej škole neďaleko železničnej trate.
Po tom, čo sa naplno napili z pohára moci, stretávali sa s prezidentmi a premiérmi, jazdili v koči s kráľovnou Alžbetou a boli predmetom obdivu na zinscenovaných manifestáciách, ocitli sa v rohu tiesnivej miestnosti za preglejkovým stolom sediaci na stoličkách ako v materskej škole, pričom porota bola vzdialená niekoľko metrov. Len dva dni predtým v podstate vlastnili palác veľkosťou porovnateľný s Pentagónom.
Zo „súdnej miestnosti“ich odviedli krátkou chodbou na nádvorie, kde im zaviazali oči a zastrelili ich. Všetko dobré, čo sa odvtedy stalo v Rumunsku, má svoj pôvod v tom momente. Pri všetkých návštevách Rumunska v priebehu desaťročí som nikdy nepocítil výčitky svedomia pri pomyslení, ako títo manželia skončili.
Ceaușescova zahraničná politika bola pomerne nezávislá od Sovietskeho zväzu, ale Rumuni sa na rozdiel od mnohých ľudí na Západe nedali nikdy oklamať. Ľudia vedeli, že keby Sovietsky zväz nebol tak geograficky blízko, Rumunsko by bolo ušetrené svojej komunistickej nočnej mory, ktorá trvala takmer pol storočia.
Napriek všetkým peripetiám slabých a skorumpovaných demokratických vlád od roku 1989 je tu život lepší a bezpečnejší ako kedykoľvek v histórii. Toto je právny štát oddaný právam jednotlivca, nie nejakej mýtickej kolektívnej vôli a osudu ako Ceaușescovo Rumunsko alebo Putinovo Rusko.
MAL BY SI DAŤ POZOR
Putinova autoritárska vláda nie je na takej úrovni ako Ceaușescova, ktorá zriaďovala skutočné pracovné tábory pre otrokov, musela zaviesť prídelový systém na potraviny a zničila obrovskú historickú časť hlavného mesta, aby uvoľnila miesto pre stalinistické mesto duchov, kde sídlili pochmúrne vládne úrady.
Ale podobne ako Ceaușescu, aj Putin sa inváziou na Ukrajinu vydal na extrémnu a riskantnú cestu, ktorej koniec nemožno odhadnúť. Pre Putina však z Ceauşescovho pádu plynie jedno ponaučenie.
Rumunský diktátor sa nikdy neusmial. Vždy vyzeral „ustaraný a zaujatý“, ako mi pred niekoľkými rokmi povedal jeho synovec. Okrem iného nám zanechal poučenie o hrôze a osamelosti absolútnej moci. Od moci nad obrovským palácom k táborovým posteliam v malej miestnosti bez záchoda a kúrenia, k jedlu z nádob na odpadky a k súdu a poprave to môže trvať len 24 hodín.
Taký bol osud Ceauşesca. Nech sú Rumuni akokoľvek pesimistickí v otázke odhodlania Západu pomôcť, vedia, že niečo podobné môže jedného dňa postretnúť aj ruského diktátora.
Z rumunského pohľadu teda až teraz prichádza skutočná skúška Západu. Ľudia sú vydesení, že sa oslabí sila Európy.