Coming-out známej osoby môže ovplyvniť postoj väčšiny
Gyimesiho návrh na zákaz dúhových vlajok vysiela komunite LGBTI signál, že s nimi niečo nie je v poriadku, hovorí Martin Macko
Martin Macko je aktivista, hovorca a podpredseda občianskeho združenia Dúhový PRIDE Bratislava a podpredseda výboru ministerstva spravodlivosti pre práva LGBTI osôb. V rozhovore hovorí, ako útok extrémistov na prvom Pride v roku 2010 doteraz poznačuje LGBTI komunitu, ale aj že Slovensko je z pohľadu práv transrodových ľudí na tom rovnako ako Maďarsko.
Ako si spomínate na prvý Pride v roku 2010, na ktorom ste boli ako účastník?
Bol, samozrejme, prelomový, pretože bol prvý. Tam treba povedať, že mu predchádzala dlhá diskusia medzi aktivistami, aj tými staršími, čo pôsobili v deväťdesiatych a nultých rokoch, že či je pre takéto podujatie na Slovensku priestor, či je ten pravý čas, či tam vôbec prídu ľudia a či to nebude fiasko, ak o to ľudia nebudú mať záujem. Preto bolo dôležité, že sa našla osoba, ktorá bola ochotná akoby ísť proti tej staršej generácii aktivistov a povedala, že jednoducho to zorganizuje. A aj keď to bolo, dá sa dnes už povedať, naivné a nie veľmi rozmyslené, bolo to veľmi dôležité, že sa prelomila tá úvodná bariéra, ktorá tu bola.
V čom bol prvý Pride pochod naivný?
Očakávania boli zo začiatku veľké, čo sa týka účasti. Určite aj z toho pohľadu, ako takéto podujatia prebiehajú v okolitých krajinách, s ktorými sa stále porovnávame. Ten prvý ročník nedopadol dobre najmä z bezpečnostného hľadiska. A to je taká stigma, ktorá sa dlhodobo nesie s bratislavským Pridom. Ten problém bol v tom, že tam prišla organizovaná skupina extrémistov, ktorí sa ho snažili narušiť, a polícia ho spočiatku nie veľmi bránila.
Extrémisti dokonca útočili aj na europoslankyne. Ulrike Lunacek (vtedajšia europoslankyňa z Rakúska – pozn. red.) vtedy hovorila, že vlastne prvýkrát zažila – a to chodila na pochody v rôznych častiach Európy vrátane východnej –, že niekto po nej hádzal dlažobné kocky, takže to bolo veľmi vážne. Polícia sa zaktivizovala a vytlačila tých extrémistov až po medzinárodnej intervencii voči nášmu ministerstvu vnútra. To podujatie však aj tak neprebehlo tak, ako bolo naplánované. Neuskutočnil sa sprievod mestom a pochod sa musel núdzovo odkloniť do Petržalky cez Most SNP.
Bol to dosť veľký problém aj preto, lebo keď sa niečo takéto stane v demokratickej spoločnosti, na akomkoľvek podujatí, ktoré je zamerané na nejakú menšinu, tak spoločnosť, samozrejme, tých vinníkov odsúdi. Jednak sú exemplárne trestne stíhaní, aby sa ukázalo, že takto sa nabudúce postupovať nemá. Najvyšší štátni činitelia si potom dajú záležať, aby sa zúčastnili na budúcom ročníku a pochodujú s tou napadnutou skupinou. Spoločnosť dá proste najavo, že niečo takéto je neakceptovateľné. Na Slovensku sa to však do veľkej miery nestalo.
Minister vnútra Robert Kaliňák vtedy povedal, že bol s reakciu polície v podstate spokojný.
Áno, on povedal aj to, že si majú organizátori najať súkromnú bezpečnostnú službu.
Ako ste to vtedy vnímali?
Bol to veľký problém, že z tých najvyšších politických lídrov sa tohto podujatia vlastne nikto nezastal. Z politickej oblasti to riešilo vždy len pár jednotlivcov, čo vyslalo spoločnosti odkaz, že homofóbia je akceptovateľná. S týmto odkazom sa boríme dodnes, poznačilo to všetky ročníky Pridu až doteraz. Organizátori a miestna polícia v tom boli nechaní sami. A reakciou tej polície nakoniec bolo, že ten pochod potom vyzeral ako také bezpečnostné cvičenie, čiže ohradený priestor a prísne kontroly, s čím sa boríme až dodnes. Bezpečnostné kontroly sme mali aj na poslednom Pride v roku 2019, ale už sa netýkali celej trasy. Kedysi bola celá trasa pochodu ohradená, takže ak človek meškal, tak sa na pochod ani nedostal. To už však dávno neplatí.
Vnímate rozdiely, čo sa týka bezpečnostnej situácie pri Pride pochodoch v iných krajinách?
Bratislavský Pride je svojím spôsobom unikát, čo sa týka bezpečnostnej situácie. Jednak čelíme hrozbám zo strany extrémistov a zároveň neviem o inej menšinovej skupine na Slovensku, ktorej kultúrne udalosti sú sprevádzané protiakciami.
Čo sa týka okolia, napríklad pobaltských krajín či Maďarska, tak aj tam sú, samozrejme, extrémisti, ale nemajú tam skupiny, ktoré sa vyhlasujú za konzervatívno-kresťanské, ktoré si kúsok od pochodu robia vlastný anti-festival. Nie som si vedomý, že by sa niečo také dialo inde v Európe, iba na Slovensku. U nás sa skupina aktivistov proti právam LGBTI ľudí veľmi zmobilizovala a vyvrcholilo to takzvaným referendom o rodine. Odkaz tejto iniciatívy, ktorú posvätila samotná katolícka cirkev, sa s nami stále tiahne tak, ako zlyhanie politikov po útoku extrémistov na prvom pochode.
Ako sa Pride zmenil od prvého ročníka v roku 2010?
Treba povedať, že väčšia zmena nastala skôr na strane spoločnosti ako v politike. Vidieť tu veľký názorový posun medzi generáciami ľudí, lebo mladí majú voči LGBTI ľuďom oveľa otvorenejší postoj. Je to spojené aj s tým, že mladí LGBTI ľudia sú otvorení, čiže ich rovesníci ich osobne poznajú a sú takpovediac socializovaní. Tí ich rovesníci sa ich neboja zastať a nemajú ani problém prísť na Pride.
V roku 2019 sme boli svedkami toho, že na sprievod mestom prišlo vyše desaťtisíc prevažne mladých ľudí. Potvrdzujú to aj prieskumy verejnej mienky, že táto generácia má úplne iný postoj. Posun však nastáva aj napríklad vo firemnom sektore. Máme čím ďalej, tým viac firiem, ktoré napríklad poskytujú rovnaké benefity pre všetky typy rodín, či ich štát uznáva alebo nie. Väčšie medzinárodné spoločnosti majú zamestnanecké skupiny LGBTI ľudí a sú ochotné týchto ľudí aj podporiť. Napríklad spojiť svoju značku s podujatím ako Pride, to je tiež výrazná zmena, lebo na začiatku tu nebol nikto takýto.
Zlepšilo sa aj vnímanie samotného pochodu v širšej spoločnosti. Na začiatku bol totiž pochod často sexualizovaný, ozývali sa obavy z toho, aké neprístojnosti sa tam budú diať. Ľudia pritom vychádzali z fotiek zo zahraničia, pričom často ani nešlo o Pride pochody, ale o nejaké fetišistické festivaly v iných krajinách.
Druhý problém je to, že pochod je stále vnímaný ako zápas dvoch táborov. Je stavaný do rámca my verzus extrémisti alebo my verzus tá skupina za rodinu. Z toho potom vyplýva, že my sme ako keby proti rodine. Médiá si často neuvedomujú, že keď to stavajú do takýchto dvoch polôh, že to pre nás vychádza zle, pretože čitateľ si z toho odnesie, že vlastne tu zápasia nejaké dve extrémistické skupiny a on s tým nechce mať nič spoločné.
Zmenil sa stav práv LGBTI ľudí od prvého Pridu?
Áno. Nakoniec aj tie skúsenosti z tých bezpečnostných problémov a útokov na Pride sa odrazili v tom, že bola prijatá legislatíva v trestnom zákone. A dnes máme už teda osobitný motív nenávisti a podnecovania voči sexuálnej orientácii. Tieto paragrafy nemajú dokonca ani
Vyštudoval históriu na Filozofickej fakulte a európske štúdiá na Fakulte sociálnych a ekonomických vied UK v Bratislave. Od roku 2009 je členom Iniciatívy Inakosť a od roku 2012 pôsobí ako jej výkonný riaditeľ. Ako expert na oblasť ľudských práv LGBTI sa podieľal na príprave množstva podujatí, kampaní, monitorovacích a koncepčných materiálov, návrhov, advokačnej a publikačnej činnosti v tejto oblasti. Je podpredsedom Výboru pre práva LGBTI ľudí, poradného orgánu vlády, od jeho vzniku v roku 2013.
v Česku. My máme na papieri veľmi dobrý antidiskriminačný zákon, kde sú pokryté všetky oblasti a je jednoznačne zakázaná diskriminácia na základe sexuálnej orientácie aj rodovej identity, čiže aj transrodoví ľudia sú pokrytí. Na nich však nemyslí trestné právo, ktoré sa týka len nenávistných prejavov voči homosexuálom. Problém bol však vždy s implementáciou a vymáhaním týchto zákonov.
Na druhej strane nenastal absolútne žiadny pokrok v oblasti rodinného práva, čo sa týka uznávania párov rovnakého pohlavia a ich rodín. V tom sme v rámci Európskej únie pomerne výnimoční, v tomto smere sme ako keby úplne na nule, pretože tu nemáme ani čiastočné uznávania takýchto partnerstiev.
No v súčasnosti je tá situácia najhoršia práve pri transrodových ľuďoch. Sme úplne v špecifickej situácii, ktorá tu nebola v podstate nikdy, že je zastavená možnosť procesu právnej tranzície. To znamená, že transrodoví ľudia si nemôžu zmeniť doklady na to pohlavie, ktoré je im preferované, aj keď absolvovali všetky tie podmienky, ktoré na nich boli kladené u lekárov – na hormonálnu terapiu a tak ďalej.
Vieme, že ministerstvo zdravotníctva vydalo nové odborné usmernenie, voči ktorému sa na politickej scéne vzbudil veľký odpor a rezort ho preto pozastavil. Usmernenie by pritom nemalo žiaden vplyv na matriky, pretože nešlo o zmenu legislatívy. Ocitli sme sa preto v rovnakej situácii ako Maďarsko, ktoré je pre to žalované Európskou komisiou. Teraz čakáme na konečné rozhodnutie ministerstva zdravotníctva a vydanie štandardov zdravotnej starostlivosti pre transrodových ľudí. Ak sa to podarí a minister to podpíše, tak by sme nakoniec urobili krok vpred. Konečne by sme mali niečo na papieri, lekári by vedeli, ako majú postupovať.
Súčasná situácia je však neúnosná, a ak nebude čoskoro vyriešená, tak sa budeme musieť začať so Slovenskom súdiť a budeme musieť upozorniť aj medzinárodné inštitúcie, že sme v rovnakom stave ako Maďarsko, len sa o tom nevie.
Hovorili ste, že od prvého Pridu evidujete názorový posun najmä v spoločnosti. Ako je to teda v politike?
Najmenší pokrok evidujeme v politickej oblasti. Najskôr tu bola len jedna strana, SaS, ktorá sa v oficiálnom programe venovala témam LGBTI komunity. Teraz sú tu dve relevantné strany, ktoré majú šancu byť parlamentnými. Takže tam je akože vidieť najmenší posun.
Vládna koalícia v minulosti sľúbila, že zmení zákon, aby mohli páry zo spoločnej domácnosti, ktoré nežijú v manželskom vzťahu, po sebe dediť majetok a nahliadať do zdravotnej dokumentácie. Aký máte názor na ten návrh?
Je nedostačujúci. My sme v rámci Výboru pre práva LGBTI ľudí robili analýzu, kde sme porovnávali postavenie manželských párov a nemanželských, bez ohľadu na to, či išlo o páry rovnakého pohlavia alebo heterosexuálne. A tam vysvitlo, že existuje až 36 oblastí, v ktorých sú páry v nemanželskom vzťahu znevýhodnené oproti manželským párom.
Čiže nie sú to len tie dve notoricky spomínané: dedenie a prístup k zdravotnej dokumentácii či návštevy v nemocniciach. Sú to oblasti, ktoré súvisia aj so sociálnym zabezpečením, vyživovacou povinnosťou, vzájomnými dôchodkami a tak ďalej. Je to veľký komplex vecí, ktoré je potrebné riešiť.
Pred pár týždňami v reakcii na návrh zákona o zákaze vyvesovať LGBTI symboly na verejné budovy moderátor politickej diskusie na TA3 Richard Dírer otvorene prehovoril o svojej orientácii. Prečo je na Slovensku tak málo coming-outov? Je to dôležité, ak to niekto povie takto verejne?
Určite je to dôležité. Jednak je to vzor pre ostatných LGBTI ľudí, pretože sa v našej kultúre orientujeme na isté mediálne známe osoby a tie majú veľký vplyv a vedia ovplyvniť verejnú mienku. Comingout známej osoby môže byť nielen vzorom pre komunitu, ale ovplyvňovať aj postoje väčšiny. V tomto máme na Slovensku veľké medzery. Väčšina otvorene LGBTI ľudí je v oblasti kultúry a miestami už aj biznisu, ale v oblasti športu, ktorý dokáže veľmi ovplyvniť najmä mladých ľudí, nie je ani jedna, čo je trochu zaujímavé.
Myslíte tým, že podľa vás sú v slovenskom športe LGBTI ľudia, len sa k tomu otvorene nehlásia?
Áno. Určite sú nejakí otvorene LGBTI športovci, ktorí sa zo Slovenska odsťahovali, ale už nie sú takí známi. Chápem, že tí ľudia majú isté obavy, napríklad v oblasti kultúry, že môžu prísť o divákov. Ukazuje sa však, že tým ľuďom, čo sú otvorení a majú proces comingoutu za sebou, ako napríklad Richard Stanke, to negatívne neovplyvnilo kariéru. Pravdaže, tí prví si vždy odnesú tie najhoršie reakcie, ale myslím si, že toto už máme v mnohých oblastiach za sebou. Takže je otázne, prečo ich nie je viac.
Momentálne nie je v parlamente ani na ministerskom poste ani jeden človek, ktorý by sa otvorene hlásil k LGBTI komunite, čím to je?
Viem si predstaviť, že v politike sú tie obavy najväčšie. Keď sa však bavíme o stranách, ktoré majú v programe veci v prospech LGBTI ľudí, tak sú tie obavy podľa mňa skôr neoprávnené a mohlo by im to pomôcť sa zviditeľniť v rámci 150člennej kandidátky. Samozrejme, viem si predstaviť, že majú obavy z toho, že by boli na základe svojej orientácie či identity sústavne napádaní. Každopádne zdá sa, že v budúcom parlamente môže byť situácia trochu iná, napríklad môže sa tam dostať podpredsedníčka PS Lucia Plaváková, ktorá sa verejne hlási k LGBTI komunite.
V septembri sa má hlasovať v Národnej rade o zákaze vyvesovania dúhových zástav na verejných budovách. Ako vnímate takéto návrhy?
Od začiatku funkčného obdobia tu bolo viacero takýchto návrhov, aj oveľa závažnejších z hľadiska obmedzovania ľudských práv. Vlajky môžu pôsobiť ako symbolická záležitosť, ale navrhovaný zákon by mal na nás veľký vplyv. Často organizujeme podujatia v budovách, ktoré patria mestu alebo kraju, ako napríklad Nová Cvernovka. Ten zákon sa týka nielen budov, kde sídlia štátne inštitúcie, ale všetkých nehnuteľností, ktoré vlastnia. Zákon by sa tým pádom vzťahoval na takmer všetky nezávislé kultúrne centrá na Slovensku, ktoré sú väčšinou v krajských alebo mestských budovách.
Myslím si, že návrh je zjavne protiústavný, pretože je zameraný proti jednej konkrétnej skupine. Avšak aj v prípade, že zákon neobstojí pred ústavným súdom, tak autori zákon vysielajú ľuďom v tej komunite signál, že niečo s nimi nie je v poriadku.
Aká legislatívna zmena by najviac pomohla LGBTI ľuďom na Slovensku?
Jednak právna úprava pre páry rovnakého pohlavia, balík práv a povinností, aby mohli žiť v právnom vzťahu, ktorý je obdobný manželstvu, keďže to je teraz definované v ústave ako vzťah muža a ženy. Je to, samozrejme, dlhodobý cieľ, ktorý nejaký čas potrvá. Druhá vec je, aby ministerstvo zdravotníctva stanovilo štandardy pre tranzíciu transrodových ľudí, ako majú postupovať lekári a lekárky. Prijatie nového usmernenia a štandardov, ktoré zaručia dostupnosť týchto služieb pre transrodových ľudí bez toho, aby museli podstúpiť sterilizáciu, to by výrazne pomohlo.
Súčasná situácia je však neúnosná, a ak nebude čoskoro vyriešená, tak sa budeme musieť začať so Slovenskom súdiť a budeme musieť upozorniť aj medzinárodné inštitúcie, že sme v rovnakom stave ako Maďarsko, len sa o tom nevie.