Menšina v menšine. Ako žije maďarská LGBTQI komunita u nás

Popri každodenných starostiach máme sotva čas zaoberať sa niečím iným ako čoraz vyššími cenami, utečencami z Ukrajiny, potenciálnymi ďalšími vlnami covidu, teda témami, ktoré sa ľudí priamo týkajú, hovorí gastrobloger Ľudovít Kossár, známy pod menom Luigi, ktorý žije v Bratislave.

Muž, ktorý sa k svojej inakosti hlási otvorene a už 17 rokov žije vo vzťahu, si myslí, že téma LGBTQI sa dostane do centra pozornosti opäť iba kvôli Pridu a bude okolo nej len „komédia na úrovni bulváru a zahmlievanie”, ktorými sa odvracia pozornosť od aktuálnych a nevyriešených problémov.

V Bratislave sa podľa neho „nedeje nič nezvyčajné”. „Mladí ľudia sa tu združujú bez odporu, žijú svoj život v kozmopolitnom duchu, bavia sa, zoznamujú. Strácajú sa pohlavné, náboženské, národnostné a jazykové rozdiely a žijú len pre prácu, štúdium alebo spoločenský život a zábavu. Bratislavu považujú za bezpečné, rozmanité, mnohojazyčné a multikultúrne mesto,” hovorí Luigi.

Situácia nie je horšia ani na dedine. Jusztina Bondor, 21-ročná obyvateľka obce Jahodná, si nevšimla zmenu, hoci ako hovorí, v priebehu rokov sa naučila vytesniť či ignorovať škaredé pohľady. Pre svoju sexuálnu orientáciu sa ešte nestretla s horším než so škaredými pohľadmi, no dodáva, že ako dievča to má pravdepodobne ľahšie, „mužskú sexualitu posudzujú ľudia oveľa prísnejšie”.

Ani tridsiatnik Jani sa nestretol s nevraživosťou. Žije so svojím partnerom, alebo ako on hovorí, so svojím manželom v obci v okrese Galanta, hoci dodáva, že to nemá žiadny právny základ. Nemyslí si, že by sa verejná mienka o sexuálnych menšinách zlepšila alebo zhoršila, preňho je najviac divné, že „ešte stále je to téma”.

Jediný útok zažil pred pár rokmi počas hádky v komentároch na Facebooku, z očí do očí mu ešte nikto nikdy nič hrubé nepovedal, hoci už na strednej škole sa netajil, že ho priťahuje rovnaké pohlavie. Pravda, nikdy sa tým ani nechválil.

Do podnikov chodí predsa zriedkavo, pretože je náchylný sa veľmi rozčúliť, ak čo i len začuje, ako hovoria iní o homosexuáloch, a ako hovorí, preňho je vlastné mentálne zdravie dôležitejšie, a tak ostávajú s partnerom radšej doma.

Réka je taktiež mladá tridsiatnička a so svojou partnerkou žijú v obci v okrese Šaľa už viac ako päť rokov. Je podľa nej ťažké povedať, či sa situácia sexuálnych menšín zlepšila alebo nie. Z právneho hľadiska sa nezlepšila, hovorí, menia sa však ľudia, vďaka občianskym iniciatívam zameraným na túto tému sú čoraz otvorenejší. Ju samu na všetkých jej doterajších pracoviskách prijali, a hoci neupozorňuje na to, že je lesba, ak niekam s partnerkou idú, „situácia je dosť jednoznačná”.

NEPRIATEĽ NA MAĎARSKÝ SPÔSOB

V súvislosti s politickou atmosférou Jusztina vidí, že Slovensko čoraz viac nasleduje postoj Maďarska k sexuálnym menšinám. Zarmucuje ju, že „chcú zakázať dúhovú vlajku, ktorá je symbolom prijatia a mnohorakosti”.

Podľa Luigiho „by chceli samozvaní ochrancovia morálky, národa, rodiny, katolíckej a kresťanskej viery vyvolať príliš veľký rozruch” a niektorí politici sa snažia úbohými návrhmi dokázať, že nie sú v parlamente zbytočne, alebo sa práve pokúšajú odvrátiť pozornosť od skutočných tém. Luigi za taký návrh považuje aj ten od Gyimesiho.

Ešte chápe, ak sa takto politik snaží odplatiť za to, že maďarskú vlajku nemožno vyvesiť na verejné budovy, návrh však podľa neho „len rozvíril mútne vody aktuálnej politiky”. Gyimesi podľa neho rozdeľuje Maďarov na Slovensku a „silno presadzuje proti LGBTQI politiku Maďarska”, čo doteraz veľkú časť slovenských občanov nezaujímalo.

Podobne to vidí aj Jani: podľa neho sa týmto Gyimesi snaží na seba upriamiť pozornosť alebo získať pár plusových bodov u tých, ktorých vie ľahko ovplyvniť. Samotný návrh nemá žiadny zmysel, keďže samosprávy v obciach alebo malých mestách aj tak nevyvesia dúhovú vlajku, táto téma by nikoho nezaujímala, ak by sa v nej nezačali vŕtať gyimesiovci, hovorí mladý muž.

„Naskočil na vlak, ktorý si to u susedov veselo šinie vpred,” hovorí Réka o Gyimesiho návrhu zákona. Podľa nej by predmetom tohto vytvárania nepriateľa „mohol byť ktokoľvek”, ako boli Rómovia alebo migranti – v tomto prípade sa ešte útočníci môžu odvolávať na kresťanské hodnoty. Hoci to nie je vtipné, po určitom bode sa človek dokáže už len smiať, hoci aj cez slzy.

Každá menšina je iná, no v niečom sú všetky rovnaké

Podľa Györgya Gyimesiho sa nedá zlúčiť sexuálna menšina s národnostnou – keď to povedal na diskusii portálu Napunk počas debaty s Ábelom Ravaszom, dostalo sa mu osobitného potlesku. Szabolcs Mózes, podpredseda strany Aliancia, zasa hovovoril, že je „veľmi nešťastné”, ak sa otázky súvisiace so sexuálnou orientáciou alebo devianciou spájajú so záležitosťou národnostných komunít.

Čo si však o tom myslia tí, ktorí sú príslušníkmi oboch menšín zároveň?

Jani hovorí, že je „menšinou v menšine”, podľa neho „je menšina menšinou a je úplne jedno, či ide o príslušníka jazykovej, náboženskej alebo sexuálnej menšiny, podľa mňa medzi ne môžeme kľudne dať znamienko rovná sa”.

Podľa Luigiho sa každá vláda pozerá na menšiny v spoločnosti inak v závislosti od toho, „v akom sú počte a akú majú váhu na aktuálnych politických vážkach”. Ak nie je práve poruke národnostná karta, ako žolík je tu vždy karta LGBTQI, vraví. Keďže nikto nevidí túto komunitu ako silu, ktorá by dokázala ovplyvniť voľby, ľahšie sa do nej kope. Ubližovať národnostiam nie je veľmi v móde, pretože to nie je demokratické, vystúpiť proti LGBTQI predstavuje ochranu mravov, hovorí gastrobloger. Réka to vidí tak, že národnostné a sexuálne menšiny nemožno spájať, pretože každá menšina je na určitej úrovni jedinečná a odlišuje sa od ostatných. Vo význame, že silnejšia väčšina útočí na slabšiu komunitu, sú sexuálne a národnostné menšiny úplne rovnaké, a to je podľa Réky neprijateľné.

Juszti ako príslušníčka národnostnej menšiny nikdy nepociťovala, že by nemala všetky práva, ktoré potrebuje. „Ako príslušníčka sexuálnej menšiny však o to viac, zoberme si napríklad manželstvo alebo to, že homosexuáli ešte stále nemôžu darovať krv,” dodáva.

ASPOŇ REGISTROVANÉ PARTNERSTVO

Podľa Janiho by bolo určite najlepšie povolenie manželstva medzi homosexuálmi, ale myslí si, že už aj možnosť uzatvoriť registrované partnerstvo by vyriešila množstvo problémov. Súčasnú situáciu zhŕňa nasledovne: „Môžeme zájsť za notárom a spísať závet a ešte jeden papier, že môjho partnera môžu informovať o mojom zdravotnom stave, ak sa so mnou niečo stane,” toto však považuje za ponižujúce.

Ak by sa podarilo dosiahnuť registrované partnerstvo a ľudia by videli, že z toho nemajú žiadne nevýhody, boli by otvorenejší aj prijatiu homosexuálneho manželstva, hovorí Jani, takže podľa neho by práve toto mohlo byť ďalším krokom.

„Žijeme spolu pod jednou strechou 6 rokov, medzitým nikomu neskrachovalo manželstvo, sused kvôli tomu neopustil manželku, druhý sused vychováva svoje deti tak ako predtým,” hovorí o tom, že ich okolie s nimi nemá žiadny problém, a podľa neho by to fungovalo aj vo veľkom, ak by ľudia videli, že registrované partnerstvo pre nich nepredstavuje žiadne nebezpečenstvo.

Druhým bolestivým miestom je vylúčenie: ako hovorí Luigi, ešte stále mnohí terorizujú svoje deti kvôli ich inakosti, násilne sa ich pokúšajú viesť k „normálnemu”, tradičnému spôsobu života. Preto sa u mnohých pretrhne ich puto s rodinou. „Preto je u nás ťažké odhodlať sa na coming out. Nie každý LGBTQI človek môže z domu či vlastého prostredia utiecť do prijímajúceho veľkomesta či do zahraničia,” hovorí Luigi a dodáva že tolerancia a akceptácia ešte stále chýbajú.

Nie každý LGBTQI človek môže z domu či vlastého prostredia utiecť do prijímajúceho veľkomesta či do zahraničia