Politika v Maďarsku vzala rozum mnohým
Je rovnako škodlivé, ak Shakespeara kritizujú preto, ako zobrazoval černochov, alebo preto, lebo písal sonety mužom, tvrdí Krisztián Nyáry
Maďarský zákon, ktorý spája pedofíliu s homosexualitou, zatiaľ nedodržiavajú a ani nevymáhajú, tvrdí spisovateľ Krisztián Nyáry, no dodáva, že to sa môže kedykoľvek zmeniť. Známy spisovateľ a knižný vydavateľ zareagoval na zákon, ktorý sa preslávil po celom svete. Zostavil zbierku diel maďarskej a svetovej literatúry, ktorá je zameraná na tematiku LGBTQ. V knihe dostali priestor autori dobre známi z hodín literatúry – od antických gréckych velikánov po Sándora Máraiho. Nedostal však povolenie na publikovanie všetkých textov – niektorí majitelia práv nesúhlasili práve vinou sporného zákona.
Otec je muž, matka je žena, benzín ostáva za 480, napísal na Facebooku Viktor Orbán po tom, čo sa mu podarilo vyrokovať výnimku z ropného embarga. Dostane sa toto netradičné haiku do zbierok maďarskej poézie z roku 2022?
Nemyslím si. Je to možné, ale o tom rozhodne budúca generácia.
Sú však aj iné kánony. Vaša najnovšia kniha je akoby zoznamom medzinárodných predstaviteľov LGBTQ témy od Homéra cez Tolstého po Máraiho. Keď človek číta tieto mená, môže mať pocit, akoby celú svetovú literatúru napísali v liberálnom Bruseli. Alebo existuje aj iné vysvetlenie na to, že láska medzi osobami rovnakého pohlavia je takou častou témou v literatúre?
Ak nie toto, tak potom to, že láska je jednou z najdôležitejších tém v literatúre. Okrem smrti je to téma, ktorej sa venuje značná časť literárnych diel. Ide predsa o emocionálny šok a jednou zo základných funkcii literatúry je, aby sme pomocou citových skúseností, ktoré prežili alebo zozbierali iní, dokázali udržať na uzde vlastné pocity. Prípadne aby sme dokázali znížiť mieru šoku, ktorý nás zasiahol, keď sa ocitneme v podobnej situácii. Podobným šokom je aj to, keď čelíme smrti, spoločenským konfliktom alebo vzťahu rodič-dieťa. Láska má medzi týmito témami výnimočné miesto a jednou z jej foriem je aj to, čo cítia k sebe osoby rovnakého pohlavia. V rozličných obdobiach a spoločnostiach sa to prejavuje rôznymi spôsobmi.
Aké sú hlavné rozdiely?
V historických obdobiach alebo spoločnostiach, kde nie je láska rovnakých pohlaví tabu, sa v dielach objavuje rovnako ako akákoľvek iná láska. Anakreón vo svojich básňach, ktoré adresoval mužom a ženám, okrem osobného zámena nerobil rozdiely, píše o rovnakých pocitoch. Rovnaká je aj renesančná a americká novoveká literatúra. V obdobiach, keď je táto téma tabuizovaná, sa objavuje inak, pretože je v nej skrývanie sa, strach, vnútorný boj s náboženstvom. Nehovoriac o obdobiach, keď ten, kto píše o svojich citoch k rovnakému pohlaviu, riskuje vlastný život.
Pre ktoré obdobia to platí najviac?
V európskej stredovekej kresťanskej literatúre chýba poézia, ktorá súvisí s láskou rovnakých pohlaví. Nie preto, lebo ľudia by to tak necítili alebo by nevznikali takéto básne, ale preto, lebo ich autor riskoval vlastný život. Podľa rozličných prieskumov cíti 4 – 7 % populácie príťažlivosť k vlastnému pohlaviu, takže aj v literatúre bude táto téma prítomná vždy aspoň v takejto miere, ak nie vo vyššej. Veď je to dôležitá téma nielen pre tých, ktorí sa sami orientujú na vlastné pohlavie, ale objavuje sa aj u iných. Aj ja som takto vyberal: zaujímal ma obsah, nie sexuálna orientácia alebo identita autora.
Kniha dostala označenie 18+. Je to z dôvodu novej legislatívy?
Áno. Bez tohto zákona by kniha pravdepodobne nevznikla. Bola to reakcia na legislatívu. Ide o druhý diel knižnej série, ktorá nesie názov Nepovinné, táto časť má názov Zakázaná literatúra. Predchádzajúca časť vznikla preto, lebo mnohých maďarských a zahraničných autorov vytlačili z oficiálneho stredoškolského kánonu. Cieľom vydavateľstva Corvina bolo predstaviť autorov, ktorí už nie sú povinní. Situácia je teraz rovnaká, akurát že knihy z rúk mladých neberie nariadenie o vzdelávaní, ale zákon a nariadenie vlády. Zákon má deklarovaný cieľ, má politický obsah a ešte aj text predpisu. Zákon, ktorý nazvali zákonom na ochranu detí, sa očividne usiluje o to, aby pedofíliu stotožnil s homosexualitou. Ako občania si o tom môžeme myslieť svoje, ale samo osebe by to literatúru a vydávanie kníh nezasiahlo. Text zákona a nariadenia, ktoré vznikli v súvislosti so zákonom, však hovoria niečo iné, ako deklaruje táto legislatíva.
Aký to má vplyv na knižný trh?
Legislatíva stanovuje, že v kníhkupectvách je zakázané predať osobám mladším ako 18 rokov knihu, ktorá zobrazuje homosexualitu alebo samoúčelnú sexualitu. V úzkom zmysle predstavujú tieto dve veci dokopy 60 – 70 % maďarskej a svetovej literatúry. Legislatíva totiž neurčuje, čo sa chápe pod zobrazovaním homosexuality, takže sa to vzťahuje na akékoľvek dielo, kde sa vyskytuje homosexualita v akejkoľvek podobe, počnúc Bibliou. Podobná situácia je so zobrazovaním samoúčelnej sexuality.
V akom zmysle?
Dieťa sa rodí z účelnej sexuality, literatúra však nezobrazuje nevyhnutne tento druh. Nehovoriac o tom, že takto sa stane nemožným aj predávanie vzdelávacích publikácií, komunikácia o antikoncepcii či o sebauspokojovaní. Toto obmedzenie sa dokonca ani nedá dodržať. Nariadenie, podľa ktorého nemožno takéto publikácie predávať v okruhu 400 met
Nech sa už v uplynulých rokoch pokúšala politika zasiahnuť do knižného trhu akokoľ vek, nepodarilo sa jej to.
rov od škôl, kostolov a inštitúcií na ochranu detí, by v prípade mnohých kníhkupectiev na vidieku znamenalo ich zatvorenie. Keďže však zákon vytvorili s cieľom kampane, nastala zvláštna situácia, že ho nikto nedodržiava a nikto ho ani nevymáha. Zákon však existuje a kedykoľvek si niekto môže zmyslieť, že sa bude dodržiavať.
V praxi teda podľa všetkého naozajstnú zmenu necítiť?
Nie. My v knižnej brandži sa neustále pokúšame sledovať, či niekoho potrestali alebo či voči niekomu iniciovali konanie s odvolávaním sa na zákon, no zatiaľ sa to nestalo. Napriek tomu, že je v platnosti už dosť dlho. Nemám poňatia, či existuje akýkoľvek podobný úmysel. Jeden za druhým vychádzajú súčasné romány, v ktorých sú tieto zakázané témy.
Je cítiť akýkoľvek vplyv vo vzdelávaní? Hovorí sa ešte na hodinách literatúry o láske medzi Achillom a Patroklom?
Keď zákon schválili, predstavitelia knižnej brandže avizovali, že nemalá časť dotknutých diel je súčasťou stredoškolských osnov a čítaniek. Nastala zvláštna situácia, že žiak si v kníhkupectve nemôže kúpiť básne od Sapfo, pričom ide o povinné čítanie. Na toto nám kancelária hovorcu vlády ústne odpovedala, že zákon sa nevzťahuje na čítanky. Toto tam však nie je napísané, bolo to, ako by nám to povedalo nejaké orákulum. Združenie maďarských vydavateľov a šíriteľov kníh (MKKE), ktoré zastupuje 80 – 90 % knižného sektora, položilo oficiálne otázky zákonodarnému orgánu, aby im povedal, ktoré knihy mali na mysli. To sa, samozrejme, nestalo. Zákon by pravdepodobne nefungoval ani vtedy, ak by boli jeho ciele legitímne.
Objavili sa pri distribúcii vašej knihy akékoľvek problémy?
Nie, vôbec. Zákon však môže ovplyvniť, že takáto kniha sa nedostane do knižníc, autora nepozývajú na stretnutia s čitateľmi, pretože sa nechcú dostať do problémov. Keď sme počas zostavovania antológie oslovili dedičov práv, všimli sme si, že politizácia témy ich v niektorých prípadoch zastavila, aby nám dali povolenie publikovať texty.
Niektorí vám nedali povolenie na zverejnenie textov, pričom sa odvolávali na zákon?
Áno. Našli sa ľudia, ktorí to vysvetľovali tým, že momentálne je to predmetom politického sporu a pre autora by bolo nedôstojné, ak by dali politikom do rúk takéto zbrane. Iní s legislatívou súhlasia do takej miery, že ju považovali za dôležitejšiu ako to, aby bolo dielo ich starého otca publikované. Keďže sa z toho stala politicky citlivá téma, my sme maximálne vyhoveli všetkým pravidlám. Preklad jedného úryvku z ruského románu sme vynechali preto, lebo spomedzi 18 dedičov práv jeden nesúhlasil so zverejnením. Je to smutné aj preto, lebo prekladateľ nezažil, aby bol jeho preklad, v ktorom je neslýchané množstvo práce, vydaný, a teraz sa pre politickú hlúposť stratí jeho celoživotná práca.
Zasiahli vás konkrétne útoky v súvislosti s knihou?
Také, ktoré by mali zmysel, nie. Objavilo sa ponižovanie od neznámych ľudí, ale ani zďaleka nie toľko, koľko dostáva ktorýkoľvek maďarský spisovateľ. V zmysluplnej diskusii dokážem presvedčiť aj tých, ktorí podporovali tento zákon bez toho, aby poznali jeho detaily.
Ako sa vám ich podarí presvedčiť?
V takýchto prípadoch hovorím o tom, že môžeme diskutovať, aké knihy sa dostanú do rúk škôlkarov alebo šesť-sedemročných detí. Zákon to však vôbec neberie na vedomie, pretože trojročného a sedemnásťročného berie rovnako. Keď som zvykol písať o tom, aké škody spôsobuje v kultúre takzvaná cancel culture, že dnešné politické hľadiská sa snažíme uplatňovať voči kultúrnym výsledkom minulosti, dostanem svoje od ľavičiarov. Mne je úplne jedno, že chcú Shakespeara oklieštiť, lebo černochov zobrazoval v Othellovi nevhodne, alebo preto, že písal sonety mužom. Je jedno, odkiaľ to prichádza, v obidvoch prípadoch ide o nebezpečnú tendenciu.
Keď ste zostavovali knihu, natrafili ste na autorov, u ktorých vás prekvapilo, že sa zaoberali tematikou lásky rovnakých pohlaví?
Áno. Pozrel som si viacero amerických publikácií s podobnou tematikou, pretože takmer každá univerzita už má vlastnú hrubú LGBTQ tematickú zbierku. Veľmi ma prekvapilo, že v nich je zvyčajne najdôležitejším hľadiskom to, akú mal autor sexuálnu orientáciu. Tak vypadlo množstvo autorov, ktorí boli známi alebo údajní heterosexuáli, ale venovali sa tejto téme. Aj mňa prekvapili diela, ktoré nie sú autobiograficky spojené. Takým je napríklad István Örkény. Jeho vdova Zsuzsanna Radnóti nám poslala dve jeho novely, v ktorej sa objavuje lesbická aj homosexuálna tematika. Z tohto hľadiska bol pre mňa prekvapením aj Sándor Márai.
Len málo ľudí vie, že prvým známym transsexuálnym autorom svetovej literatúry bol maďarský spisovateľ Sándor Vay, ktorý sa narodil ako Sarolta.
Naozaj, a práve o ňom prvýkrát písali o tejto veci aj z lekárskeho hľadiska.
Dnes ide o zabudnutého autora. Nakoľko prispelo k tomuto zabudnutiu, že sexuálna identita sa stala tiež predmetom medzinárodného škandálu?
Je veľmi zaujímavé, že v maďarskej spoločnosti v druhej polovici 19. storočia prižmurovali oči nad homosexualitou alebo transsexualitou, pokiaľ išlo o umenie a aristokratov – až dovtedy, kým to nemuseli brať oficiálne na vedomie. Sándor Vay chodil v mužských šatách a mal manželku, čo oficiálne predstavovalo podvod. Problém z toho nemal dovtedy, kým ho „svokor” nezažaloval pre finančné pohľadávky. Vtedy naňho zákon prísne doľahol.
Súčasní autori v zbierke nie sú. Spomínali ste, že v obdobiach, keď je homosexuálny vzťah tabu, to cítiť aj v dielach. Nakoľko je cítiť tlak spoločnosti u súčasných maďarských autorov, ktorí píšu o tejto téme?
Súčasných autorov som vynechal aj preto, lebo kniha by bola nevyrovnaná. Dnes nájdeme už oveľa viac takýchto autorov. Na druhej strane potrebujeme aj akýsi časový odstup, aby sme mohli určiť, čo pretrvá aj z estetického hľadiska. V Amerike vidím napríklad opačný proces: téma sa stáva dôležitá a diela sa dostávajú do popredia z politického hľadiska. Objavujú sa vo veľmi veľkej miere, čo ide niekedy na úkor kvality v porovnaní s kvantitou.
Teda v niektorých zákutiach kultúry je to aj módny fenomén?
Samozrejme. V Maďarsku je situácia iná. Aj tu cítime tento vplyv, ale nie je prioritný. Tu sa skôr ešte stále objavuje ten jav, že homosexuálny autor, ktorý sa odhalí hoci aj cez svoje dielo, berie na seba riziko. Nepatrí mu žiadne prednostné právo, keď vyrukuje s touto témou.
„Od človeka očakávam len to, aby mu jeho svetonázor nevzal zdravý rozum.“Tento citát, ktorý figuruje aj v knihe, pochádza od poľského spisovateľa Witolda Gombrowicza, ktorého chceli nedávno v Poľsku zakázať. Nakoľko vzal svetonázor ľuďom v Maďarsku ich zdravý rozum?
Ak sa pozrieme na kampaň uplynulého obdobia, vidíme, že dosť. Neviem, nakoľko je to trvalé. Už dávno som si všimol, že počas kampaní prichádza o rozum vždy intelektuálna vrstva. Väčšina voličov sa stavia dosť racionálne aj k voľbám. Ak si vezmeme, aké besnenie prebiehalo na sociálnych sieťach, môžeme povedať, že politika naozaj mnohým vzala rozum. Nevidím však, že by šlo o takú mieru, aby sa určité diela nezrodili alebo by bol hocikto nútený do autocenzúry.
Moc v uplynulých rokoch pohltila veľkú časť nezávislých médií v Maďarsku. Aká je teraz situácia s vydávaním kníh? Nakoľko sa podarilo moci zahniezdiť sa na knižnom trhu?
Jednou vecou je, keď sa osoby späté s politikou objavia ako majitelia. Druhou, či dokážu významne zasiahnuť do ponuky. Na to druhé je mojou odpoveďou, že nie. Vydávanie kníh je z celého kultúrneho inštitucionálneho systému tou časťou, ktorá najviac funguje na trhovej logike. Neexistuje, aby niekto vošiel do kníhkupectva a pýtal si zbierku od Esterházyho, na čo by mu odpovedali, že nemajú, ale majú namiesto neho Gyulu Somogyváryho (spisovateľ populárny najmä počas režimu Miklósa Horthyho – pozn. red.). Zákazník ju nebude chcieť. Nech sa už v uplynulých rokoch pokúšala politika zasiahnuť do knižného trhu akokoľvek, nepodarilo sa jej to. Je to možné jedným spôsobom: v absolútnych diktatúrach, ako to bolo v 40. a 50. rokoch, keď sa vymazávali osoby spisovateľov, ktorým nedovoľovali publikovať alebo ich dokonca zabili.
Rozdelenie literárneho života v Maďarsku bolo dôležitou témou, dostalo sa aj na Slovensko, kde sa preto rozdelil spolok spisovateľov. Aké škody spôsobili tieto spory v literárnom živote?
Rozdelenie literárneho života v Maďarsku je fenoménom skôr uplynulých tridsiatich ako desiatich rokov. V mnohých oblastiach kultúrneho inštitucionálneho systému je situácia podobná: sú tam dve organizácie, jednu podporuje štát vo veľkej miere a druhá organizácia má bezvýznamnú podporu od štátu, no má významných autorov. Tak je to od literárneho po divadelný život takmer všade. Nie je to dobré, ale čo narobíme. Jedinou výnimkou je, že odborná knižná organizácia je len jedna, čo považujem za obrovský výsledok. MKKE je najstaršou mimovládnou organizáciou v Maďarsku a nemáme ideologické spory. V predstavenstve je aj vydavateľ kníh s náboženskou tematikou, ktorý rovnako súhlasil so spoločným stanoviskom, čo sa týka zákona na ochranu detí, pretože oni tiež predávajú knihy, ktoré zobrazujú homosexualitu. Z hľadiska knižnej brandže je, samozrejme, ľahké kritizovať prepolitizovanosť kultúry, pretože účastníci knižného trhu sú menej odkázaní na štát. Ak by štát chcel, mohol by podporovať čitateľov a autorov, mohol by udeľovať štipendiá, účastníkov knižného trhu by mohol nechať hoci aj na pokoji. No viem, že to je len moje menšinové stanovisko.
Ak si vezmeme, aké besnenie prebiehalo na sociálnych sieťach, môžeme povedať, že politika naozaj mnohým vzala rozum.