Keď Kunerad kúpili, boli z neho už iba obvodové múry
Zámok Kunerad patril posledné desaťročia rajeckoteplickým kúpeľom a chátral. Dnes má nových majiteľov a prebieha v ňom rozsiahla rekonštrukcia. Časom by z neho mal byť hotel
Keď boli v skoré októbrové ráno pred štyrmi rokmi ku Kuneradu privolaní hasiči, vyzeralo to ako jeho definitívny koniec. Strecha zámku sa z veľkej časti prepadla a postupne so sebou strhla aj ďalšie podlažia. Bol to už druhý požiar v priebehu desiatich rokov.
Gróf Balestrém, ktorý dal Kunerad postaviť začiatkom 20. storočia v duchu modernej secesie, inšpirovaný letnými sídlami na Loire vo Francúzsku, by ho už možno ani nespoznal.
Jeho deštrukciu v priamom prenose sledovala aj rodina Škottovcov zo Švajčiarska. Zámok dobre poznali, lebo pochádzajú od Žiliny. „Po tom poslednom požiari sme si vraveli, že sa zrejme nečrtá žiadne riešenie. Bolo nám to ľúto. Vtedy nám prvýkrát napadlo, či by sme to s ním neskúsili my,“vraví Jana Škottová.
V auguste 2019 zámok kúpili a odvtedy ho obnovujú. Boli sme sa pozrieť, čo sa im za ten čas podarilo urobiť a aké majú plány.
AKO SA KUPUJE ZÁMOK
Necelé tri mesiace po spomínanom požiari Škottovci zavolali do Kúpeľov Rajecké Teplice. Bol január 2019 a oni mali jedinú otázku: či je zámok na predaj a aké sú podmienky.
„Potom to bolo už iba na nás,“vraví Jana Škottová. Na rozhodnutie si nechali niekoľko mesiacov. Navštívili viacero pamiatok a ľudí, ktorí v našich zemepisných šírkach urobili čosi podobné. Chceli vedieť, na čo si dať pozor a aké sú ich skúsenosti. „Boli medzi nimi aj ľudia ako my – takí, ktorým išlo v prvom rade o záchranu pamiatky. My sme totiž nemali žiaden biznisplán, nehľadali sme zámok, ktorý by sme mohli kúpiť, bolo to naopak,“vysvetľuje Jana Škottová.
Ak by videli, že o Kunerad je postarané, zrejme by nikdy žiaden iný zámok nekúpili. Lenže Kunerad naďalej chátral a im to nedalo.
Reakcie, s ktorými sa stretli, boli rôzne. „Spomínam si aj na paniu, ktorá prešla podobnou skúsenosťou a povedala nám: ‚Sadnite si do kúta a nevstaňte z neho, kým vás to neprejde.‘ Ale väčšina podobne nastavených ľudí nás nijako neodhovárala, skôr nám veľmi reálne vraveli, na čo sa máme pripraviť, že to bude náročné, ale aj krásne.“
O zámeroch kúpiť Kunerad v tom čase Škottovci nehovorili ani so svojou rodinou na Slovensku. Obávali sa medializácie a neboli si istí, či je vôbec reálne, aby to všetko vyšlo. Kúpeľom, ktoré Kunerad získali ešte za socializmu (neskôr boli sprivatizované), dali vlastnú ponuku a ony ju ihneď akceptovali.
„Hodnota zámku mala v médiách rôzne podoby, vedeli sme teda, že naša ponuka nie je úplne mimo. Potom to už išlo veľmi rýchlo. V máji sme sa dohodli a v auguste bol prepis sfinalizovaný. Spätne sa mi zdá, že kúpiť zámok bolo vlastne veľmi jednoduché,“vraví Jana Škottová.
Obe strany sú zmluvne zaviazané k mlčanlivosti, výšku sumy teda nie je možné zverejniť. Noví majitelia sa však nazdávajú, že k rýchlej dohode došlo aj preto, lebo akceptovali, že zámok kupujú v takom stave, v akom práve bol, a nemali žiadne dodatočné požiadavky.
To, že je ten stav zlý, dobre vedeli, nedá sa však povedať, že by poznali do detailov celú šírku škôd, ktoré utrpel. Pred kúpou absolvovali len jednu obhliadku, a aj to iba zvonka. Dovnútra sa dostať nedalo, boli tam dva metre sutiny. „Áno, v tomto smere sme ho kúpili tak trochu ako mačku vo vreci,“priznáva Jana Škottová. Prezreli si na internete videá od rôznych urban explorerov, ktorým sa v minulosti podarilo preniknúť dnu, no miera škody pre nich nebola rozhodujúca.
„Skôr nás to ešte viac motivovalo. Sme dosť tvrdohlaví, nemáme v povahe sťažovať sa alebo vyplakávať, to človeka paralyzuje. Na problémy sa snažíme hľadať riešenia, to je náš prístup,“vraví.
VNÚTRI BUDE AJ 21. STOROČIE
V lete 2019 bola najväčším problémom Kuneradu statika. Okrem troch klenbových stropov, ktoré vydržali priam zázrakom, prakticky všetky ostatné stropy spadli. Pod náporom požiaru sa ohli dokonca aj mohutné oceľové nosníky. Vonkajším terasám hrozilo v krátkom čase zrútenie.
„Ľudia sa nás pýtali, aké máme s kaštieľom plány, ale nad tým sme v tom čase neuvažovali,“vraví Jana Škottová. Samozrejme, že im to išlo hlavou, ale priority boli iné: zámok bolo treba zastabilizovať a zabrániť ďalšej deštrukcii. „Keď sme zo zámku vypratali sutinu, ostali stáť prakticky len zvislé múry a tie tri klenby, ktoré sa mohli kedykoľvek zrútiť. Čo najskôr bolo treba urobiť stropy nad všetkými podlažiami, aby sme zámok scelili.“
Ďalšou z urgentných vecí bola aj rekonštrukcia prízemného kamenného múru, aby zabezpečili vonkajšie terasy, a zároveň dočasná strecha,
Keď sme zo zámku vypratali sutinu, ostali stáť prakticky len zvislé múry a tie tri klenby, ktoré sa mohli kedykoľ vek zrútiť.
Jana Škottová
ktorú už dnes nahrádza riadny krov. Všetky okná a dvere sú dodnes zadebnené. „Desať rokov do zámku pršalo, najprv sme ho potrebovali uzavrieť od vody a nechať vyschnúť, dnes je to už neporovnateľne lepšie,“vraví Jana Škottová a sprevádza nás jednotlivými miestnosťami.
Na projekte obnovy spolupracujú s architektmi Branislavom Kruželom a Vladimírom Vršanským z ateliéru AOCR, samozrejme, v úzkej spolupráci s Krajským pamiatkovým úradom Žilina, keďže zámok je národnou kultúrnou pamiatkou. Z pôvodných návrhov kaštieľa sa nezachovalo nič, projekt rekonštrukcie sa riadi najmä tým, ako povojnový stav zámku zaznačil architekt Ferdinand Čapka po tom, čo ho podpálili Nemci.
Spoluprácu s pamiatkarmi si majitelia pochvaľujú.
Ak ide o vonkajšiu podobu zámku, veľmi prísne rešpektujú historické črty a všetky pôvodné prvky sa snažia obnoviť a zachovať. Vnútri však budú aj stopy 21. storočia, napríklad vo forme výťahu alebo wellness. „Zatiaľ sme vždy našli schodné riešenie. Sú to veľmi pragmatickí pamiatkari, ktorí chápu, že na to, aby zámok fungoval, musíme vo vnútornom usporiadaní urobiť isté zmeny. Zároveň však veľmi dbajú na historické prvky a ich znalosti sú naozaj ohromné, veľa sme sa už od nich naučili,“vraví Jana Škottová.
Napokon, je to najmä zásluhou žilinských pamiatkarov, že zo zámku ostalo aspoň to, čo ostalo, a že mu ešte stále prislúcha pamiatková ochrana. Majiteľ a šéf rajeckoteplických kúpeľov Zdenko Miškolci sa v minulosti s pamiatkarmi súdil, keď mu nariadili zámok zabezpečiť proti ďalšej devastácii. Prípad skončil až na Najvyššom súde SR, ktorý sa postavil na stranu pamiatkarov.
Noví majitelia zámku sa k minulosti vracať nechcú. „Vždy nám bolo ľúto sledovať, ako kaštieľ chátra, lebo sme k nemu mali vzťah, ale čo sa s ním stalo a ako k tomu došlo, už nechceme riešiť. Pozeráme sa dopredu,“vraví Jana Škottová. S majiteľom kúpeľov sa predtým nepoznali a ani dnes už nie sú v kontakte.
ČO TO BUDE, KEĎ TO BUDE
Či k zámku prichádzate od severu zo Žiliny alebo zdola cez Rajecké Teplice, tak či tak vás to privedie na úzku dlhú cestu lesom. Akoby gróf Viliam Balestrém dokázal predvídať budúcnosť. Ani dnes zo žiadneho okna nevidno nič, čo by rušilo pocit absolútneho súkromia a pôžitku z okolitej prírody.
Súkromie hralo dôležitú úlohu. Gróf dal zámok postaviť v rokoch 1914 – 1916 s ambíciou, že bude slúžiť ako lovecký zámoček pre vtedajších cisárov Rakúsko-Uhorska a Nemecka. Prvá svetová vojna však tento plán prekazila, a tak ho využívala „len“grófova rodina so služobníctvom.
Gróf Balestrém bol veľmi bohatý a vplyvný muž, jeho otec bol predsedom Ríšskeho
Vždy nám bolo ľúto sledovať, ako kaštieľ chátra, lebo sme k nemu mali vzťah, ale čo sa s ním stalo a ako k tomu došlo, už nechceme riešiť.
Jana Škottová
snemu a ich rodina vybudovala jedno z najúspešnejších priemyselných impérií. Na území dnešného Nemecka, Poľska, Česka a Slovenska vlastnili bane a huty, spracúvali železnú rudu, uhlie aj drevo. Zámok Kunerad mal vlastnú elektráreň aj kaplnku, ktorú sa po rokoch podarilo objaviť.
Novým majiteľom sa podarilo spojiť aj s príbuznými grófa Balestréma, ktorí dnes žijú v Berlíne. Zatiaľ sa aj pre pandémiu nestretli osobne, no sú v emailovom kontakte. „Poskytli nám niekoľko fotografií interiéru a snažili sa nám pomôcť aj pri hľadaní ďalších zdrojov informácií v archívoch. Zámok navštívili naposledy v 60. rokoch, keď už bol po prvej rekonštrukcii, vtedy v ňom nakrútili aj video, ktoré nám tiež dali k dispozícii,“vraví Jana Škottová. Zámku sa týkali Benešove dekréty, a tak sa oň rodina nemôže uchádzať.
„Myslím, že sú radi, že sme sa pustili do obnovy. Vraveli nám, aký obrovský balvan sme si to vzali na plecia, a raz za čas si napíšeme, čo máme nové. Veríme, že sa nám v budúcnosti podarí aj stretnúť,“dodáva.
Pôvodná funkcia zámku čiastočne naznačuje aj to, ako by ho noví majitelia chceli využívať. „Naše finančné prostriedky, samozrejme, nie sú neobmedzené, preto potrebujeme, aby bol zámok po rekonštrukcii ekonomicky sebestačný,“vraví Jana Škottová, ktorá vo Švajčiarsku pôsobí ako finančná riaditeľka nadnárodnej spoločnosti. Jej manžel má zázemie v IT biznise.
Kunerad vidia v budúcnosti ako menší hotel, v ktorom sa budú konať aj rôzne kultúrno-spoločenské podujatia. K zámku prislúchajú aj tri menšie objekty na pozemku, v nich by radi urobili zázemie pre cyklistov a turistov s kaviarňou. Domy, ktoré slúžili zväčša správcom zámku, takisto priebežne stabilizujú, ale ich rekonštrukcia príde na rad zrejme až neskôr.
„Zatiaľ sa vždy snažíme sústrediť na to, čo urobíme najbližší rok. Ešte stále sme v štádiu, keď sa mnoho plánov mení a vyvíja. Teraz je prioritou strecha,“vraví Jana Škottová. Bezpochyby ide o jednu z najkomplikovanejších striech, aké na Slovensku máme. Dovedna má 33 rôzne veľkých vikierov a niekoľko vežičiek, jej realizáciu zverili českej firme z Moravy, ktorá má so strechami na pamiatkach veľa skúseností. „Do zimy to nestihneme, ale na jar budúceho roka by mala byť hotová,“vraví Jana Škottová.
Niektorých možno prekvapí, ak si zámok pamätajú s červenou škridlovou strechou, no gróf Balestrém by sa zrejme potešil. Na zámok sa totiž vráti pôvodná prírodná bridlica, ktorá je čierna.
SPOLOČNÉ DEDIČSTVO
Stúpajúce ceny surovín aj energií, prirodzene, pocítia aj na zámku. Zatiaľ investujú Škottovci do obnovy vlastné zdroje, no uchádzajú sa aj o verejné financie. Na rekonštrukciu strechy získali dotáciu 600-tisíc eur z ministerstva kultúry, ktoré podporuje obnovu pamiatok.
„Strechu ešte určite dokončíme z vlastných zdrojov, čo bude potom, uvidíme. Je viac než isté, že celú obnovu nedokončíme iba z vlastných peňazí, no zatiaľ je to výhoda, lebo nás netlačia žiadne termíny ani úvery,“vraví Jana Škottová.
Odkedy zámok kúpili, evidujú vlnu priazne aj podpory od množstva ľudí, ktorým ho bolo ľúto, nad formou verejnej zbierky však neuvažujú. „Oslovujú nás aj ľudia s tým, že by nám radi prispeli alebo urobili zbierku, ale nám sa z etického hľadiska zdá, že by to nebolo správne. Vo finále bude objekt slúžiť na komerčné využitie, a preto by to nebolo fér. Ešte na tom možno budeme aj veľmi zle, ale toto by bolo až posledné riešenie,“vraví majiteľka.
Po dokončení rekonštrukcie by v zámku mohlo byť 22 hotelových izieb a apartmánov. Špecialitou by mali byť izby vo vežičkách, ktoré budú mať špic kužeľovitej strechy presklený. „O tom sme s pamiatkarmi viedli dlhú debatu, ale napokon sme sa dohodli, že je to naša zodpovednosť, aby to nebolo rušivé,“vraví Jana Škottová.
Kým ňou nejakí hostia budú môcť v noci pozorovať nočnú oblohu, ešte zrejme prejde nejaký ten rok. Odhady, kedy bude rekonštrukcia hotová, sú zatiaľ veľmi hrubé, osvedčilo sa vraj hovoriť päť rokov. „Ale vravím to, odkedy sme zámok kúpili, a to už takmer tri roky prešli,“hovorí majiteľka so smiechom.
Na Slovensko cestujú Škottovci zo Švajčiarska takmer každé dva týždne, aby boli na stavbe, no sťahovanie späť zatiaľ nie je témou. Jednak ich deti ešte študujú a oni vo Švajčiarsku pracujú, no zároveň majú pocit, že obnovu zvládajú aj na diaľku. „Niekto cez víkend číta knihu, my čítame podklady od architektov, zákon o dani z pridanej hodnoty alebo pamiatkový zákon. Baví nás to a berieme to ako výzvu,“vraví Jana Škottová.
Znechutiť ich vraj zatiaľ nestihla ani slovenská byrokracia, ale to vraj možno preto, lebo si nerobili žiadne veľké ilúzie. Na niektorých úradoch im žiadosti stáli aj pol roka, ale pandémia im zas pomohla v tom, že úrady boli schopné akceptovať komunikáciu na diaľku, čo im padlo vhod.
Už teraz im je jasné, že ich kroky budú sledovať tisícky ľudí. „Baví nás to a stále je to viac radosti než stresu, no je to záväzok. Nerobíme si to len sami pre seba a ako chceme. Cítime, že sme pod drobnohľadom a je to veľká zodpovednosť. Kunerad majú mnohí radi a vnímajú to podobne, ako sme to videli aj my – že je to naše kultúrne dedičstvo.“
Naše finančné prostriedky, samozrejme, nie sú neobmedzené, preto potrebujeme, aby bol zámok po rekonštrukcii ekonomicky sebestačný.
Jana Škottová