Nebedákam už nad tým, nechce sa mi k tomu vracať
Divadlo Aréna vydržalo všetko. Nezaobišlo sa to však bez dohry. Vzbĺkol som a odpovedal som na to, čo som zažil, protiútokom
Kauza Feldek – Slobodník? Každá história má aj svoju predhistóriu. Po prvých slobodných voľbách v roku 1990 sa môj priateľ František Mikloško stal predsedom Slovenskej národnej rady a ponúkol mi platenú funkciu svojho poradcu. Hoci ako vyznávač voľnej nohy som miesto poradcu odmietol, bezplatnej kamarátskej spolupráci s ním som sa nevyhýbal.
V ARÉNE
„Založ divadlo,“vyzval ma raz, keď sme sa stretli na ulici. „Musíme dostať Milana Sládka nazad z emigrácie.“„Chce to aj strechu, pod ktorú by sa mohol vrátiť.“„Tak nájdi aj tú strechu.“Prebádal som všetky možnosti, ktoré prichádzali do úvahy – od Reduty až po Púčikove domy. Ochotne mi pri tom pomáhal aj ďalší priateľ, Ing. arch. Štefan Svetko. Napokon sa ten správny nápad zrodil, keď som navštívil Petra Kresánka, ktorý bol vtedy bratislavským primátorom. On prišiel na to, že by to mohla byť Aréna.
Vtedajšia Aréna – to bola zdevastovaná historická budova najstaršieho bratislavského divadla (vzniklo v roku 1828). V jej priestoroch už dlhší čas sídlili iba sklady a dielne Slovenskej televízie, no tá už dávnejšie dostala dotáciu, aby si vybudovala nové. Práve v tom období (v roku 1991) mali byť dostavané, tým činom mal televíznym skladom a dielňam vypršať čas prenájmu a malo byť len otázkou krátkeho času, keď pamiatkovo chránenú a iba zapožičanú budovu Arény televízia vráti pamiatkovému odboru ministerstva kultúry.
S tým, že sa moje hľadanie upriamilo na Arénu, je spojená aj veselá historka, ktorú som už viac ráz porozprával v rôznych médiách, ale rád ju porozprávam znova. Zlákal som vtedy zopár kompetentných, aby sme si šli budovu Arény spoločne pozrieť. V dožívajúcich skladoch a dielňach bol už iba vrátnik, ale toho už pred nami varovali, nesmel nikoho vpúšťať. Darmo sa predstavil primátor Kresánek. „Ľutujem, nemôžem vás vpustiť,“krútil hlavou vrátnik. Darmo sa predstavil minister kultúry Snopko. „Ľutujem, nemôžem.“Darmo sa predstavil aj predseda parlamentu. „Ľutujem, pán Mikloško, nejde to.“
Už by sme to vzdali, no v tej chvíli sa rozhodol vyriešiť problém Mikloškov bodyguard – nepovedal ani slovo, iba siahol do vrecka a ukázal vrátnikovi svoj služobný preukaz. Také preukazy vyzerajú v každom režime rovnako a starček vrátnik, ktorý ich v živote isto už zopár videl, urobil krok dozadu a kapituloval: „Nech sa páči, páni.“(Ten bystrý bodyguard vošiel do dejín neanonymne. Keď sme si ja aj František Mikloško na to zaspomínali v televíznej relácii Aj múdry schybí, nezabudol František Mikloško povedať, že sa volal Nosko.)
EŠTE KLÁDLA ODPOR
Ako to pokračovalo potom? Televízia sa tých priestorov za Starým mostom vzdávala nerada. Bodaj by sa ich aj vzdávala rada, keď v roku 1991 visela už vo vzduchu veľká privatizácia. Určite si kdesi ktosi brúsil na tú budovu zuby. Bol som vtedy ojedinelý donkichot, kráčajúci v protismere a zachraňujúci štátny majetok, zatiaľ čo armáda budúcich privatizérov už odkladala zväzácke košele a uväzovala si podnikateľské motýliky. Podarilo sa mi dosiahnuť, že pod divadelným odborom ministerstva kultúry vzniklo Divadlo Aréna ako inštitúcia, a čakal som na ten okamih, keď sa budú môcť obe Arény – pod divadelný odbor patriaca Aréna novozaložené divadlo a pod pamiatkový odbor patriaca Aréna architektonická pamiatka – stretnúť pod vývesným štítom Divadla Aréna.
Aby som mal pri rokovaniach dostatočnú autoritu, divadelný odbor ministerstva kultúry mi v marci 1992 vystavil dekrét riaditeľa Divadla Aréna. (No nechystal som sa ním ostať natrvalo. Chápal som to ako úlohu držať to miesto Milanovi Sládkovi, ktorému zatiaľ ten dekrét vystaviť nemohli, pretože v tom čase nemal ešte slovenské štátne občianstvo. Boli sme aj tak dohodnutí – že len čo to občianstvo dostane, odovzdám mu riaditeľskú funkciu a na nejaký čas ostanem v tom divadle ako dramaturg.)
V tom prípravnom období, keď bol ten dekrét vystavený na moje meno, televízia ešte kládla odpor. Nikto sa rád nevzdáva toho, na čo si už zvykol – a tobôž nie v takej dobe, keď znova prichádzala ku cti podnikavosť. „Čo o mne povedia? Objavil sa tu Košičan a prvé, čo urobil, bolo, že prišiel o budovu,“lamentoval čerstvo vymenovaný riaditeľ Slovenskej televízie Marián Kleis na každom rokovaní, na ktorom sme pripravovali túto inak od akýchkoľvek zištných úmyslov vzdialenú zmenu.
Problém bol inde. V tom čase aj televízny manažment ešte uvažoval o tom, že by v budove, z ktorej odídu sklady a dielne, mohlo byť čosi iné – televízne. No napokon zvíťazilo rozhodnutie, že tam, kde kedysi bola stará nemecká scéna, na ktorej účinkoval aj chýrny Max Reinhardt, znova vznikne divadlo. (Aj keď sa zameranie divadla časom zmenilo, to divadlo, ku ktorého vzniku som aj ja čímsi prispel, tam už ostalo a Bratislava si dnes už bez neho nevie predstaviť svoj kultúrny život – som teda na tento svoj príspevok hrdý.)
ZAČALO SA TO PO VOĽBÁCH
1. júna 1992, aj keď ešte nie v budove Arény, sa inscenáciou Sládkovej Apokalyptiky nové Divadlo Aréna predstavilo bratislavskej verejnosti. Predstavenie malo slávnostnú dohru, pri ktorej mi pripadla úloha povedať prejav. Vyzdvihol som v ňom ľudí, ktorí sa zaslúžili o vznik divadla, na prvom mieste Františka Mikloška. Potom som prítomným oznámil, že Milan Sládek práve získal slovenské štátne občianstvo a že zároveň s tým, ako mu ho odovzdá minister vnútra Pittner, ja mu odovzdám riaditeľský dekrét, čo sa aj vzápätí stalo – ešte našminkovaný Milan Sládek si prevzal obidva dokumenty.
Napokon som vyzval Petra Oslzlého, hovorcu prezidenta ČSR, aby prečítal pozdrav Václava Havla. Dodnes si z neho pamätám tieto slová: „I do Prahy se vracejí z exilu významní čeští umělci. Mnohý z nich přijde, porozhlédne se, a zas odejde. Blahopřeji Slovensku, že Milan Sládek přišel, porozhlédl se a zůstal.“Tie slová sa neskôr nepotvrdili, ale v tej chvíli sme im verili. O niekoľko dní boli voľby. Vyhralo ich HZDS. A hneď v prvé ráno po voľbách sa začali diať veci.
Jerguš Ferko, šéfredaktor Koridoru, vtedajšieho orgánu HZDS, avizoval televízii aj mne, že má na stole článok o veľkom podvode s budovou Arény. Mal sa ho dopustiť riaditeľ televízie Marián Kleis spolu so súkromnou eseročkou Aréna. Skôr ako ho uverejní, chcel si Jerguš Ferko overiť, čo je na tom pravdy. Vysvetlil som mu, že je to hlúposť, Divadlo Aréna bude patriť štátu a ten článok ublíži iba časopisu Koridor. Jerguš Ferko to pochopil a namiesto lživého negatívneho článku uverejnil pravdivý pozitívny. Varoval ma však, že ten lživý negatívny vyjde pravdepodobne v týždenníku Zmena. Aj tam vyšiel. Ale aj v Zmene pracoval novinár, ktorého to nahnevalo, vyžiadal si od šéfredaktora súhlas, aby smel so mnou urobiť interview, a urobil ho. Volal sa Michal Parízek a bol to férový novinár, interview som ani nemusel autorizovať.
Z čoho vyplývala táto nevraživosť po voľbách v roku 1992? Tí, čo ich vyhrali, začali hneď po voľbách okydávať všetko, čo sa podarilo urobiť pred voľbami. Tak to, žiaľbohu, v politike chodí. Hoci Divadlo Aréna, to nebolo politikum. Zrejme však bolo politikum to, že sa o jeho vznik zaslúžili iní, a nie oni. Ani Milan Sládek sa nemohol nad to povzniesť.
NEMÁ PRÁVO
Odkedy sa stal slovenským občanom a riaditeľom Divadla Aréna, nemohol byť nad vecou. Aj on si užil svoje, len čo začal budovať svoj tím. Funkciu manažéra divadla ponúkol Igorovi Otčenášovi, ktorý až do volieb pôsobil na ministerstve kultúry. Milanovi Sládkovi sa zapáčila jeho operatívnosť a osloviť ho mu zišlo na um, keď zistil, že po voľbách tam Igor Otčenáš neostal. Vedel som, že Igor Otčenáš sa uchýlil do Radoly, poradil som Milanovi Sládkovi, aby mu tam zatelefonoval. Urobil to – a Igor Otčenáš jeho ponuku prijal. No už v ten istý deň, keď Igor Otčenáš do Arény nastúpil, bol Milan Sládek predvolaný k ministrovi Slobodníkovi a ten naňho nakričal, že nemá právo prijímať do rezortu kultúry človeka, ktorého on vyhodil.
Divadlo Aréna vydržalo všetko, čo sa okolo neho dialo. Nezaobišlo sa to však bez dohry v mojom živote. Vzbĺkol som a odpovedal som na to, čo som zažil v súvislosti s Arénou, protiútokom.
Minister nepochválil Sládka ani za to, že chce na mieste dramaturga držať mňa. Keď sa Milan Sládek od ministra vrátil, bol bledý ako stena. „Nič si z toho nerob, Milan,“utešovali sme ho. „Ak ti tá biela tvár vydrží, ušetrí ti to robotu – nebudeš sa už musieť pred predstaveniami líčiť.“Igor Otčenáš sa ani nevybalil, a aby Milanovi Sládkovi nekomplikoval život, vrátil sa ešte v ten istý deň do Radoly.
Takisto ja som urobil v ten istý deň to isté. Považoval som svoju kamarátsku úlohu za splnenú, rozlúčil som sa s Milanom Sládkom aj s Divadlom Aréna a vrátil som sa na voľnú nohu. Milan Sládek ešte chvíľu ostal. On nemal až taký dôvod odísť, jemu sa usilovali ublížiť čo najmenej. Aj nová politická garnitúra si chcela jeho návrat – a takisto vznik Divadla Aréna – pripísať k svojim zásluhám. No aj jeho sa pokusy o diskreditáciu dotkli, po nejakom čase vrátil riaditeľský dekrét a odcestoval do Kolína nad Rýnom. Vrátil sa do Arény, až keď sa politická situácia trochu upokojila, no po čase znova odišiel.
PROTIÚTOK
Divadlo Aréna vydržalo všetko, čo sa okolo neho dialo. Nezaobišlo sa to však bez dohry v mojom živote. Vzbĺkol som a odpovedal som na to, čo som zažil v súvislosti s Arénou, protiútokom. Vyprovokoval ma k nemu článok, ktorý vtedy vyšiel o ministrovi Slobodníkovi v Lidových novinách a ktorý napísal bývalý politický väzeň a vtedajší predseda Konfederácie politických väzňov Štefan Pazdera. Tá konfederácia sa totiž práve vtedy trhala, vznikala ďalšia inštitúcia SANO (Slovenská asociácia násilne odvlečených) a medzi tými dvoma inštitúciami sa rozpútal boj, s ktorým som ja nemal nič spoločné, no ten článok Štefana Pazderu mi poslúžil na citát
– a ten citát zase ministrovi Slobodníkovi poslúžil na to, aby ma zažaloval. To bol aj hlavný dôvod súdneho konania. (Hoci sa počas neho spomínala aj moja báseň, ale tú súd dal hneď nabok ako právne bezvýznamnú okolnosť, v tej básni som totiž nikoho nemenoval).
Súdne konanie malo dve fázy. Na margo toho, za čo som bol v septembri 1992 zažalovaný a v marci 1994 odsúdený (rozsudok mi ukladal iba povinnosť, aby som sa ospravedlnil), som vo svojej záverečnej výpovedi na súde povedal: „Súdite ma za to, že som čítal noviny.“Odvolacia fáza, o ktorú sa potom iniciatívne zaslúžil môj priateľ JUDr. Ernest Valko, sa týkala už len všeobecnej otázky – zníženej ochrany politikov pred kritikou. Právo na takú kritiku mi v roku 2001 priznal Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu.
Už po prvej fáze, ktorá sa v roku 1994 skončila mojím súdne nariadeným ospravedlnením, som sa však rozhodol odísť zo Slovenska. Niežeby som až tak ťažko niesol rozsudok. No súdne konania bývajú sprevádzané aj mimosúdnymi starosťami. Za totality podobné starosti zažil môj väznený otec. Genetický kód sa možno postaral o to, aby som čosi z otcovho príbehu zažil aj ja. Nebudem teraz zachádzať do detailov, stačí, keď to zilustrujem básňou, ktorá vyšla v zbierke Milovanie v pokročilom veku (Slovenský spisovateľ, 1999) a volá sa Veľký testament.
Súdne konanie malo dve fázy. Na margo toho, za čo som bol v septembri 1992 zažalovaný a v marci 1994 odsúdený, som vo svojej záverečnej výpovedi na súde povedal: „Súdite ma za to, že som čítal noviny.“