V madridských uliciach s Fernandom Aramburuom
O práci na preklade nového románu španielskeho spisovateľa
Keď som pred viac ako dvadsiatimi rokmi začínal časopiseckými prekladmi poézie, vyberal som si autorov, pri ktorých som mal pocit, že ma s ich tvorbou či životom spája nejaký druh vnútornej afinity. Pomalý preklad veršov tak bol istým spôsobom aj meditáciou, premýšľaním nad vnútorným svetom autora, od ktorého tvorby ma mohli deliť desiatky rokov, geografická vzdialenosť či odlišný osobný a kultúrny kontext.
Pri preklade próz je to o čosi odlišnejšie, ale stále je u mňa prítomný osobný záujem o tému či priestor, v ktorých sa príbeh odohráva a ktorých som sa mohol v priebehu rokov, možno z inej strany skúsenosti, nejako dotknúť.
Počas posledných rokov, keď nás na dlhé týždne a mesiace pandémia covidu opakovane zavrela do fyzicky obmedzeného súkromného priestoru, bolo čítanie kníh jednou z možností, ako duševne prekonať časopriestorové obmedzenia a spoznávať iné svety, iné pohľady na život, odlišné spôsoby rozprávania. Možno to bola zhoda okolností, ale v posledných rokoch som mal šťastie, že som prekladal aj prózy, ktoré ma počas lockdownov dokázali vrátiť do spomienok na mestá a miesta, ktoré som mal možnosť celkom dobre spoznať, a pripomenuli mi priateľov a známych, ktorým som sa po rokoch ozval pod zámienkou spresnenia významu nejakého slovného spojenia či výrazu.
STRETNUTIE S VLASŤOU
Na román Vlasť (2016, v slovenčine 2020) Fernanda Aramburua, španielskeho autora žijúceho v Nemecku, ma upozornili baskické známe žijúce striedavo v Bilbau a v Madride. Naliehali, aby som si knihu kúpil a prečítal, pretože ide o mimoriadne originálne spracovanie témy desaťročí baskického terorizmu, spôsobov, akým zasiahol do každodennosti a súkromných životov bežných ľudí, aj takých, ktorým bola politika ľahostajná.
Kniha bola napísaná v období, keď ETA oficiálne ukončila ozbrojenú činnosť a bola tesne pred rozpustením. Napriek tomu, že kniha má šesťsto strán, číta sa relatívne rýchlo: nečudo, že sa stala úspešnou vo viacerých európskych krajinách a nakrútil sa podľa nej seriál.
Mal som šťastie a román som nakoniec aj prekladal, a tak som sa nepriamo vracal myšlienkami aj do svojej minulosti, keď som Baskicko a jeho paradoxy spoznával osobne, cez jeho históriu, mestá, prírodu, ľudí… A ak som potreboval niečo skonzultovať, telefonoval som do Bilbaa alebo Madridu.
SARKASTICKÉ DÁŽĎOVNÍKY
Len čo vyšiel nový román toho istého autora Dážďovníky (2021, slovenské vydanie je plánované na jar 2023), okamžite som si ho kúpil, zvedavý, s akým príbehom prišiel autor po úspechu Vlasti. Prekvapila ma radikálna zmena štýlu a formy a k tomu ešte o čosi väčší rozsah ako pri predchádzajúcom románe: sedemsto strán. Sarkastické rozprávanie v prvej osobe sa mi čítalo ešte lepšie ako Vlasť, v každej z kapitol som neraz vybuchol do smiechu.
Hlavnou postavou románu je rozvedený stredoškolský učiteľ filozofie v Madride, ktorý sa rozhodol do roka skončiť s vlastným životom. Ako plynie čas k zvolenému dátumu, zatrpknutý, ale vtipný rozprávač rekapituluje svoj život, konfrontuje sa nielen so vzdialenou a s blízkou minulosťou, ale aj s prítomnosťou.
Scenériou rozprávačovho života je Madrid – detstvo vo Francovom režime, mladosť v prvých rokoch demokracie, zrelý vek v čase, keď na Španielsko doľahla ťažká ekonomická a neskôr aj politická kríza. Pichľavá irónia rozprávača a hlavnej postavy nevedie k cynizmu, ale ani k niečomu kvázi opačnému, čo v našich končinách zvykneme nazývať ako „láskavý humor“– no nečakané rozuzlenie románu nejedného čitateľa prekvapí.
NÁVRATY DO MADRIDU
Prečo sa predchádzajúci román volá Vlasť, si je asi ľahké domyslieť, ale prečo sa najnovší román volá Dážďovníky? Madridská obloha je totiž dážďovníkov (Apus apus) plná, najmä obyvateľ najvyššieho poschodia niektorej z budov historického centra môže z terasy alebo z okna pozorovať akrobatické, hlučné vtáky schopné lietať vo výškach, v ktorých je ich ledva dovidieť, ako aj tesne nad strechami budov. Dážďovník, vták nesmierne obratný vo veľkých výškach, ale takmer úplne bezmocný na zemi, plní v románe aj symbolickú funkciu.
Pri prekladaní sa tak v duchu neraz vraciam do rokov prežitých v Madride, ulice a štvrte, ktoré sa v románe objavujú, mi evokujú spomienky na celkovú atmosféru mesta a najmä na priateľstvá, na ktorých počiatku stála neraz aj úplná náhoda.
Keď som na začiatku spomínal, ako som začínal s prekladmi poézie, niečo z toho mi ostalo aj pri prekladaní próz: okrem remeselnej, technickej stránky prekladateľskej práce, ktorá sa dá obrazne prirovnať ku kondične náročnému behu na dlhé trate, je pre mňa nemenej dôležitým práve vnútorné spojenie s kontextom príbehu.