Hegerova hanba
Aj v útokoch proti hlave štátu trvajúcej na slušnosti a demokratických pravidlách je Matovič rovnaký ako Fico
Igor Matovič opakovane porušuje dekórum, ktoré sa v civilizovanom svete a v každej kultivovanejšej demokracii vo vzťahu vládnych činiteľov k hlave štátu aj pri napätých vzťahoch zachováva.
Onoho času bola bezmedzná diskreditácia Michala Kováča pre Mečiara jedinou predstaviteľnou cestou, ako primäť prezidenta k poslušnosti a odkázať mu, aby s kritikou vlády prestal. Neúspešne. Podobne boli nedávno Ficove útoky proti prezidentovi Kiskovi a jeho diskreditácia jedinou cestou, ako mu odkázať, aby brzdil. No on nebrzdil. Robert Fico vtedy oživoval mečiarovské praktiky v správaní sa voči hlave štátu. Chýbali azda už len hodiny na protiľahlej budove, ktoré kedysi Michalovi Kováčovi ponižujúco odrátavali zostávajúci čas vo funkcii.
Po funkčnom období Michala Kováča, ktorý sa do príbehu Slovenska natrvalo zapísal ako ochranca demokracie v zápase s mečiarizmom, mala verejnosť už iba zábavu zo Schusterovej dvojplatničky a potom zasa trpkú zábavu z prerieknutí akoby člena Smeru. Napokon proti prezidentovi Kiskovi viedla Ficova vláda otvorený boj. Andrej Kiska sa v prieskumoch pohyboval príliš vysoko. Pre koalíciu predstavoval značne rizikový faktor. Bolo potrebné ho opakovane atakovať a pred bežnými voličmi zasievať zrnká pochybnosti.
Tam, kde sa politika mení na pouličný wrestling bez pravidiel a hraníc, je boj proti hlave štátu síce priehľadný, no u nejedného voliča môže byť účinný. Zasieva totiž pochybnosť. Na politický marketing a na odpútavanie pozornosti od neschopnosti či neochoty zodpovedne spravovať krajinu je použiteľné čokoľvek. Aj šírenie lží a nenávisti zaobalené do ľúbivých slov. Tak ako to robí Igor Matovič voči Zuzane Čaputovej. Podlo a zákerne. Namiesto budovania rešpektu voči prezidentskej funkcii rozdúchava nenávisť a dešpekt.
V silno polarizovanej spoločnosti môžu niektorí politici aj v takomto kontexte stavať na zníženej imunite časti verejnosti voči populizmu.
Mimochodom, v rokoch 2010 – 2012 mali predstavitelia vlády vrátane premiérky dostatok dôvodov správať sa voči prezidentovi Gašparovičovi (už len pre jeho predošlý podiel na mečiarizme, ale aj pre jeho postoje v prospech Ficovho Smeru) povedzme menej kultivovane. No nikdy sa tak nestalo. Napriek všetkému zachovávali potrebné dekórum. (Autorovi tu môže byť vyčítaný konflikt záujmov, ale toto sú jednoducho fakty.)
Matovič zjavne nedokáže fungovať bez konfliktov. Pre vlastné uspokojenie ich musí pravidelne vyrábať. Ak nie je konflikt, vyrobí ho. Ak nie je nepriateľ, vyrobí ho. Tak to robil Mečiar, tak to robil a robí aj Fico. Ani Matovič to inak asi nevie či nechce. Je to o mentálnej a charakterovej výbave. Je však normálne, že môže bez vyvodenia zodpovednosti neprestajne útočiť na každého, komu nesiaha ani po členky alebo kto si dovolí s ním nesúhlasiť? Že naďalej môže ničiť demokratické pravidlá a pohŕdať slušnosťou?
Tak ako Andrej Kiska zatieňoval Roberta Fica a pred verejnosťou mu nastavoval zrkadlo, tak aj Zuzana Čaputová zatieňuje Igora Matoviča a jeho správaniu i spôsobu politiky nastavuje zrkadlo. Vecne, slušne, dôstojne.
No egomaniaci presvedčení o vlastnej výnimočnosti a v oponentoch paranoidne vidiaci len nepriateľov, vrhnutý tieň neznesú. Kto neznesie vrhnutý tieň, útočí. Takémuto človeku nevadí, že po ňom zostane spálená zem. Je spokojný sám so sebou.
Problémom však nie je len Matovič. Problémom – azda ešte väčším a vážnejším – tiež je, že to všetko, čoho sme celý čas svedkami (vrátane spolčenia sa s fašistami), mu dovolí jeho najbližšie politické okolie a najmä premiér Heger. Ak mu Matovičove spôsoby neprekážajú a ak mu nevadí správať sa ako Matovičov jojo, je to aj jeho hanba.
Matovič zjavne nedokáže fungovať bez konfliktov. Pre vlastné uspokojenie ich musí pravidelne vyrábať.