VEĽKÝ TESTAMENT
V šesťdesiatke, keď som už bodku za kalendárom svojich dní pokojne chcel dať na dôchodku, čakal ma ešte osudný – vybrali si ma na súdny pohon. Vždy musí si nájsť obeť ten, kto chce vládnuť nad ľuďmi. Starý trik. Hodil sa im opäť.
Kto okúsil raz moc, už nedá ju z rúk. Ak náhodou si šiel mu krížom cez cestu, ti beda. Demokracia? Večný cieľ. Slobodu slova som len chcel vyskúšať – to som nemal spraviť.
Básnik je ľahký nepriateľ – nevraždí. Jeho prídu zabiť.
Čím im bol nebezpečný Lorca? A zabili ho. Villona obesiť chceli. (Táto horká oktáva – jemu poklona.) Ak poprava sa nekoná – aj tak je zavraždený každý Jesenin, čo len zastoná piesňou vo chvíli samovraždy. Tí, ktorí národ ozbíjali,
(údajne z lásky k národu), vnukom chuť narodiť sa vzali – zabili Ruda Slobodu.
Potme sa díval na vodu: „Morava, leskneš sa aj v noci.“Pár slov – a stačia na ódu.
Viac nebolo však v jeho moci. Takisto mne už oznámili, kedy si po mňa príde kat, a nepoznal ma zrazu milý kamarát – dobre, že nie brat. Čo som mal robiť? Mal som stáť?
Byť svojej vlastnej smrti divák? Múdrejšie bolo utekať – zbalil som svojich sedem slivák. Ty, matka piatich nemluvniatok, ty, vlasti najvlastnejšia časť, Oravka, pohyblivý sviatok a písmeno „el“v slove strasť, neváhala si nohu klásť cez prah a vykročiť ňou do tmy. Tam, kde si ty, je moja vlasť s dlhými chodiacimi plotmi. Blúdiaci Holanďan, môj predok minnesänger van Veldeke, nech potvrdí mi ako svedok: pomstiť sa mi je ďaleké.
O radosť ani o mäkké srdce som neprišiel, vy sráči! Nech Shakespeare v bibliotéke vám spadne na hlavu – to stačí.
Odišli sme do Prahy v auguste 1995, v období, keď ľudia opúšťali Slovensko aj v kufri auta ako syn prezidenta Kováča alebo v horiacom aute ako zavraždený mladý policajt Róbert Remiáš. Odísť v sťahovacom aute nebol ten najhorší spôsob odchodu. Predsa len je to určitá anomália, keď odchádza do inej krajiny spisovateľ, ktorého pracovným nástrojom je rodná reč. Hoci aj to sa dá zvládnuť – napísal som v Prahe niekoľko divadelných hier po česky. Po istom čase sme sa však vrátili na Slovensko. Rozhodujúcim impulzom pre návrat neboli moje pocity – bolo ním to, že moju ženu Oľgu oslovila dramaturgička Markízy Katka Svetková a ponúkla jej účinkovanie v relácii Sedem s r.o. Katka Svetková ovplyvnila vtedy aj moje rozhodnutie vrátiť sa – a urobila to bez toho, aby oslovila priamo mňa. Volá sa to motýlí efekt.
NEBUDEM SA VRACAŤ
Čo ešte dodať?
Ako starší človek a navyše syn mukla mám svoj príbeh s čím porovnávať. Môjho otca päťdesiate roky minulého storočia zošrotovali, mňa tie deväťdesiate nie, takže vždy, keď svoj príbeh porovnávam s otcovým, zisťujem, že na rozdiel od otcovho sa môj príbeh končí happyendom, a teda nemám nárok na nijaké bedákanie.
Navyše keď som raz prijal rozsudok a ospravedlnil som sa, je tým ten príbeh ukončený, netreba ho znova otvárať.
Navyše Dušan Slobodník je už mŕtvy.
Navyše dobre vychoval dvoch synov, jeden z nich je dnes naším veľvyslancom vo Francúzsku a druhý bol sinológ, ktorý vo svojich knihách písal ústretovo o mojich prebásneniach čínskej poézie. Aj zo sympatie k nim obom sa k tomu príbehu nebudem už vracať. Veď je to už aj veľa rokov – medzi ten príbeh a dnešok sa naukladalo niekoľko ďalších minulostí, takže vracať sa ku všetkému, čo sa okolo toho kedysi popísalo, by mohlo byť dnes (a najmä pre mladších ľudí) aj dosť nezrozumiteľné. Skrátka, nejdem to už ďalej rozvádzať.
Navyše vidím pre zdržanlivejší prístup ešte jeden dôvod – nie už osobný, ale verejný, nie už spomienkový, ale súčasný. Kto sleduje moje dnes vyslovované názory k súčasnej problematike, ten vie, že si všímam, ako sa dnes premaskovalo zlo. To dnešné nepoužíva rovnaké slová a argumenty ako to niekdajšie, a preto aj reagovať naň treba inými slovami.
Nedávno som publikoval takéto verše:
Keď sa v Kremli opijú, píšu novú Bibliu. Kaina vraj provokoval Ábel, duša zbabelá. Špeciálne operovať musel Kain Ábela.
Alebo iné verše, v ktorých sa takisto zaoberám tým šialeným, naruby obráteným jazykom dnešného zla, keď hovorím:
Tak ťa kurví, ó, prekrásna ruština, tá ich kágebácka rutina! Netreba sa preto zriekať Puškina.
Stačí z Kremľa vyhnať Putina.