Vltavská filharmónia podporí verejný život Prahy
Návrh dánskeho štúdia BIG je vyslovene pražská stavba, tvrdí architekt Josef Pleskot
Operné budovy v Osle či Kodani, múzeum filmu v Amsterdame, koncertná sála Harpa v Reykjavíku, Labská filharmónia v Hamburgu. Popri týchto architektonicky výrazných stavbách získa nový kultúrny objekt aj Praha. Pri Vltave vyrastie budova filharmónie navrhnutá dánskym štúdiom BIG. Architekt Josef Pleskot dlhodobo presadzuje potrebu takejto stavby v českom hlavnom meste. Bol členom poroty architektonickej súťaže, ktorá vyberala víťazný projekt.
Čo pre vás znamená projekt Vltavskej filharmónie?
Budúca budova filharmónie je pre mňa zosobnením témy architektúry. Práve vo filharmonickej budove je zhmotnená zrejme najviac zo všetkých typologických druhov. Jednak je to tým, že filharmonická hudba a hudobné predstavenia sa vyvinuli do takých rozmerov, že sa už nedajú prevádzkovať v klasických sálach. Akustický a významový rozmer tej hudby je oveľa väčší a potrebuje – ako zvyknem hovoriť – sály tretej generácie.
Okrem toho vidíme, že do miest, kde sa filharmonické budovy postavili, to prinieslo istý stavebný boom. To nie je zanedbateľné. Preto sa už pätnásť rokov usilujem o to, aby v Prahe takáto budova vznikla. Som rád, že aj Ostrava bude mať, dúfam, svoju filharmóniu a takisto Brno. Veľmi by som to želal aj Bratislave. Prajem to, samozrejme, aj Prahe, pretože ešte nevieme, ako to dopadne. Ale už máme za sebou súťaž s veľmi dobrým výsledkom.
Čím vás víťazný návrh oslovil?
Dánske štúdio BIG prináša do Prahy budovu či médium architektúry, ktoré odkazuje na využívanie verejného priestoru pre budúcnosť a budúcu generáciu. Budova sa stáva nositeľkou verejného života. Pod ňou, nad ňou, na jej strechách – všade ju možno obývať. Ponúka veľký príbeh pre spoločenský život. V tomto je tá víťazná architektúra pre Prahu veľmi nádejná, a preto sa na ňu teším. Dúfam, že skultivuje jedno škaredé pražské miesto, že sprístupní rieku Vltavu a to tak, že naše deti a vnúčatá sa z nej budú tešiť. Myslím si, že akékoľvek peniaze, ktoré sa na budovu vynaložia, budú zhodnotené.
Spomenuli ste dlhodobú snahu o takúto budovu. Čo bolo potrebné na to, aby k rozbehu tohto projektu došlo?
Predovšetkým ubehlo tridsať rokov od spoločenskej zmeny, čiže sme občiansky i politicky dozreli alebo stále dozrievame. V bližšej minulosti sa udiali tri rozhodujúce veci. Po prvé prebehlo akési referendum o umiestnení stavby. V Prahe sa pôvodne riešilo možno tridsať možných lokalít. Prijaté bolo miesto pri dopravnom uzle Vltavská, a to s vedomím, že to bude pre mesto veľmi drahé. Nebudú totiž potrebné len prostriedky na budovu, ale na revitalizáciu celého územia.
Prvým víťazstvom bolo, keď sa za primátorky Adrieny Krnáčovej mestskou radou schválilo miesto stavby a už nikdy nebolo spochybnené. Druhá zásadná vec bola, keď v rámci súčasnej politickej reprezentácie vznikla zhoda o realizovateľnosti stavby a pražskí poslanci jednomyseľne odhlasovali súťaž. To sa stáva málokedy. Tretia dôležitá vec je, že takisto jednomyseľne zvíťazil návrh štúdia BIG. Čiže aj porota dospela k zhode.
Aké sú reakcie verejnosti?
Víťazný návrh je natoľko sympatický, že môže byť prijatý aj širokou verejnosťou. Nezaznamenávam kontroverzie. Sú tu, samozrejme, názory, že prečo nepoužijeme šesť miliárd korún na niečo iné. Ale nenávisť voči konkrétnemu návrhu tu nie je. Celkovo sa črtá spoločenská zhoda. Ideálne by bolo, keby sa prejavila aj tak, že každý prispeje svojou korunou k vzniku budovy.
Teraz sa pozornosť sústreďuje hlavne na vizualizácie budovy. Vy ste hovorili o vplyve stavby na okolie a jej špecifickú funkciu. Môžete to viac priblížiť?
Každá nová budova budí nejaký rozruch, záujem médií a verejnosti. To je v poriadku. Filharmonické budovy vždy rezonujú najviac. Zrejme je to práve tým, že filharmónia nemá slúžiť len na prevádzkovanie hudby, ale viaže na seba množstvo iného programu. Najlepšie stavby tohto typu sú v prevádzke 24 hodín denne, sedem dní v týždni po celý rok. To je veľmi významná vec. Preto teraz musíme veľmi dbať na to, aby tá budova získala manažérov, ktorí takéto zadanie zvládnu.
V Hamburgu sa už počas projektovania Labskej filharmónie hľadali manažéri schopní napĺňať program permanentnej prevádzky. Čiže pritiahnuť najlepších umelcov, hudobné telesá a dostať sa do kontextu veľkého hudobného sveta. My v tomto kontexte nie sme, a to napriek tomu, že Praha je mestom hudby a dvoch slávnych festivalov – Pražskej jari a Dvořákovej Prahy. Napriek tomu sa nedostávame do kalendárov veľkých umeleckých telies a sólistov. Pretože máme isté obmedzenia. To isté platí aj o Bratislave.
Medzi päticou ocenených návrhov je dielo jedného českého ateliéru, v dvadsiatke súťažiacich bolo pár ďalších. Dominovali však hlavne zvučné zahraničné mená. Ako vnímate šance domá
cich architektov pri takomto type zadania vo svetovej konkurencii?
Veď sa ukázalo, že mali šancu. Za celé obdobie, čo pracujem v slobodnom priestore, čiže od roku 1989, som nikdy nemal pocit menejcennosti. Rozmýšľame a tvoríme úplne rovnako ako okolitý svet. Len, samozrejme, nemáme takú tradíciu. A ako krajina – a teraz myslím Českú i Slovenskú republiku – nemáme silu sa mediálne presadiť a upozorniť na seba v západoeurópskom priestore. Je to predsa len iná váhová kategória. No myšlienkovo nemáme hendikep. Veď to dokazujú aj mladí architekti, ktorí pôsobia v zahraničných štúdiách. Napokon, ateliér BIG má takisto českého člena vo svojom tíme.
V posledných rokoch vzniklo len v Európe viac takýchto stavieb. S čím to podľa vás súvisí?
Myslím si, že to dozrelo. A nie náhodou. Prvá naozaj skvelá budova tohto typu vznikla v Berlíne – slávna filharmónia od architekta Hansa Scharouna, na ktorej sa podieľal dirigent Herbert von Karajan. Túžili urobiť budovu, v ktorej sa bude môcť hrať filharmonická hudba akoby na ulici. Čiže hudobné teleso uprostred, obkolesené diváckymi sektormi. Vznikol tak typologický druh spoločenskej alebo filharmonickej sály, ktorému sa hovorí vinica.
Neuveriteľne sa im to podarilo. A to v povojnovom zruinovanom Nemecku. Dokázali to bez skúseností, ktoré my už dnes máme. Napriek tomu má tá stavba snáď najlepšie parametre zo všetkých. V tej budove je nádherná atmosféra. Odvtedy uplynulo už vyše pol storočia a, samozrejme, všetci videli, že to je dobrý model. Čiže vnímam kontinuitu práve od Berlína. Tu sa zistilo, že je lepšie hrať uprostred ľudí, že je lepšie mať sály s väčším objemom, aby tam filharmonická hudba správne vyznela. A takisto, že je dobré, aby ľudia na seba počas koncertu videli. Čiže áno, ide o fenomén. Sú to chrámy modernej doby.
Nie sú si tieto stavby v čomsi podobné? Môže takto vzniknúť akýsi medzinárodný či globálny štýl, v ktorom sa môže vytratiť diverzita alebo reagovanie na miesto, kde sa nachádzajú?
Ja som veľmi šťastný, že Dáni urobili pre Prahu stavbu, ktorá je pražská. Praha je veľmi členité mesto, pohyb po nej znamená často cestu po vertikále. Od Vltavy stále niekam stúpame, napríklad k Pražskému hradu. Vtedy prechádzame cez niekoľko vrstiev, ktoré sú pre Prahu charakteristické. Oni tento princíp vystihli, a preto tú budovu navrstvili. Z každej jej vrstvy vidieť z Prahy niečo dôležité. A to, že sa po tej budove pohybujete takmer špirálovitým spôsobom, je niečo, čo by niekde na rovine, napríklad v Kodani, asi nefungovalo. Keď sa však budete pohybovať po vrstvách Vltavskej filharmónie, ukáže sa vám Praha ako celok. Mám tendenciu hovoriť aj pamiatkarom, ktorí budú riešiť, či je to pražské alebo nie, že ide o skutočne pražskú budovu. Tým som si úplne istý.
Z vášho bohatého portfólia si vyberiem revitalizáciu industriálneho areálu Vítkovíc. Výrazne zarezonovala konverzia plynového zásobníka na koncertnú sálu Gong a sprístupnenie celého územia, na ktorom sa koná festival Colours of Ostrava. Ako vnímate tento projekt s odstupom rokov?
Ešte nie sú rozptýlené všetky pochybnosti. Ale zdá sa, že sa podarí bývalý priemyselný areál Vítkovíc skutočne pripojiť k Ostrave. Že bude plnohodnotnou súčasťou mesta, že tam budú nachádzať cestu ľudia z celej Ostravy a že tam budú prístupové cesty. Jedna vec je urobiť Gong, Svet techniky a ďalšie stavby, ktoré sme tam realizovali. Na to, aby to žilo, je potrebné pripojiť ich k mestu. Zatiaľ to žije z turizmu, je to populárne a chodí tam veľa ľudí z celého sveta. Ľudia navštevujú tento areál kvôli industriálnemu odkazu, ale trúfam si povedať, aj kvôli prístupu, ktorý sme pri jeho revitalizácii zvolili.
V súčasnosti realizujeme lávku pre peších a cyklistov, ktorá spojí centrum Ostravy s touto oblasťou. Plánujú sa mosty a ďalšie komunikácie. Mesto spolupracuje s architektom Romanom Kouckým, ktorý sa pripája k nášmu odkazu, a ich spoločná snaha takisto smeruje k prepojeniu. My na to nadväzujeme ďalšou plánovanou výstavbou v tejto oblasti a zdá sa, že sa to môže podariť. Napríklad, že sa tam privedie električka. Platí tu aj to, o čom som hovoril pri filharmóniách – potrebujeme náplň a programy. V Gongu sa dejú zaujímavé koncerty a konferencie, ja však nedokážem rozpoznať, či je to vďaka tomu, že ide o atraktívne a trendové miesto, alebo je to pre kvalitu toho prostredia. Bol by som rád, keby to bolo oboje.
Myslíte si, že domáci obyvatelia zmenu toho industriálneho priestoru prijali?
Mnohí ľudia, ktorí vo Vítkoviciach pracovali, v meste stále žijú. A oni svoju fabriku milovali. Sú radi, že sa areál zachoval, že tam môžu priložiť ruku k dielu, robiť sprievodcov či spolupracovať na rôznych programoch. Ako architekt som v živote nezažil také vľúdne prijatie ako v Ostrave. Strávil som tam veľa času, ľudia ma už spoznávali v pohostinstvách. To sa architektom často nestáva. Chceli sa rozprávať a boli plní očakávaní. Cítil som záujem Ostravčanov o ich mesto. Bolo však aj veľa skeptikov, ktorí hovorili, že sa to má celé odstrániť.
Presuňme sa pri téme premeny miest na Slovensko, konkrétne do Bratislavy. Máme tu napríklad aktuálny návrh prekrytia rušnej tepny vedúcej od Mosta SNP a rozdeľujúcej hradný vrch od historického jadra. Ako vnímate takúto iniciatívu?
Úplne pozitívne. To, čo bolo kedysi rozdeľovníkom, môže dnes spájať. Takto ja v Prahe hovorím o severojužnej magistrále. Sú názory, že by sa magistrála mala položiť na zem, vy by ste zase mohli uvažovať nad tým, prečo sa premostenie musí odohrávať na úrovni polovice výšky Katedrály svätého Martina. Zároveň je dobré si uvedomiť, že tí, ktorí ten zásek do mesta plánovali, neboli úplne hlúpi. I keď to bolo v dobe, na ktorú už radšej nechceme spomínať. Mali by sme z toho vyťažiť maximum. Nielen tvrdiť, že to bolo zlé, že sa to musí odstrániť a urobiť inak. Takto zase len urobíme chyby.
Lepšie je na chyby nadväzovať. Na tom je predsa založený pôvab miest. Mestá sú neustále opravované a zdokonaľované aj korektúrami negatívnych zásahov. Aj Primaciálny palác, v ktorom teraz sedíme, zapôsobil kedysi dávno v existujúcej zástavbe ako bomba. Vznikol a okolie sa mu začalo približovať. Mesto sa teda menilo vplyvom tohto negatívneho zásahu. Rovnako je to aj s tými socialistickými inžinierskymi stavbami. Ja sa snažím nehľadieť na veci negatívne. Všetko sa dá nejakým spôsobom využiť pozitívne a zhodnotiť.
V Bratislave máme kolekciu monumentálnych stavieb neskorej moderny a dlhodobo prebieha debata o tom, ako s nimi nakladať. V demolícii sa nachádza budova Istropolisu, ktorej predchádzal pokus o jej záchranu a horúca debata medzi vlastníkom a odbornou obcou i vyhranené debaty verejnosti. Ako vnímate túto situáciu?
Myslím si, že stavby z toho obdobia už vnímame viac pozitívne. Alebo, povedzme, že ich tolerujeme a dokážeme oceniť ich kvality. Zvyknem hovoriť, že architekti, ktorí ich robili, boli lepšie vyškolení než my. My sme študovali za socializmu a oni na skvelých školách u výborných profesorov. Čiže nemohli urobiť úplne zlé veci. Niektoré z nich sa dajú použiť, iné nie. Môj názor je, že to, čo sa hodí, treba zachovať, a čo sa nehodí, nech ide preč.
V Prahe sme zažili niekoľko afér, keď národné podniky predali svoje budovy súkromníkom. Bol to aj prípad komplexu Transgaz zo 70. rokov, pri ktorom vznikla veľká petícia a iniciatíva záchrany. No všetci sa prebudili až po zmene vlastníka. Bol som takisto pozvaný, aby som túto snahu podporil. Môj postoj však bol – je to predané do súkromných rúk a ten, kto to kúpil, tak urobil v dobrej viere, že stavbu môže aj zbúrať. To predsa nejde, aby sme nového vlastníka dirigovali, že kúpil veľmi cennú vec a musí s ňou naložiť tak, ako mu povieme. To je nemorálne. Takto som to vysvetlil aj autorovi budovy Václavovi Aulickému a on to vlastne prijal.
Takže: ak si spoločensky a odborne vyhodnotíme, že niektoré budovy stoja za zachovanie, tak si dajme pozor, komu ich predáme. A nech sa o ne riadne stará štát, aby mohli byť využité tak, ako si predstavujeme. Kamzík, Most SNP, budova rozhlasu, národná galéria – to sú všetko krásne bratislavské stavby, ktoré v Prahe nemáme.
S tým súvisí otázka, ako si dokážeme pozitívnu zmenu v meste spoločensky zorganizovať. Ako všeobecne vnímate naše myslenie vo vzťahu k mestu? V akom stave sa nachádzame?
Možno to smeruje k môjmu poňatiu vnímania urbanizmu a architektúry ako prostredia pre človeka s veľkým záujmom o verejný priestor. A aj s apelom na architektúru ako prostriedok, ktorý dokáže formovať spoločnosť. A to či už pozitívne, alebo negatívne. Zároveň platí, že človek sa prispôsobí úplne všetkému. Keď mu postavíte do cesty obrovský dom, tak chvíľu bude nadávať, no nakoniec ho bude obchádzať. A potom sa stane, že ten dom niekto otvorí. Ľudia sú z toho úplne prekvapení a hovoria si: ako je možné, že sme to nevideli? Zrazu sa im rozžiaria oči a zistia – niekto tu pre nás niečo urobil, to je zázrak! Uvažovať nad týmto znamená myslieť o meste. Robiť ľuďom ponuky k príjemnému pobytu na zemeguli.