Bol som na Pride

Boli sme na úplnom konci sprievodu, v tom spoza piliera vybehla banda náckov

Vsobotu som ráno vstal, išiel na Miletičku, a kým som tam na terase pil kávu, počúval som účastníkov miestneho Globsecu. Jeden z nich povedal, že ak by bol prezident, ako prvé by sa ospravedlnil Putinovi. Bolo to v to isté ráno, keď Rusi zaútočili na prístav v Odese, a urobili to deň po tom, čo oficiálne súhlasili, že nič také neurobia. Mal som chuť povedať mu, že tým prezidentom chvalabohu nie je a ani nikdy nebude, ale ako vždy, nepovedal som nič a len som si to predstavoval, lebo presne taký som.

Poobede sme išli na Pride; to je také podujatie, na ktorom sa ľudia zídu a po celom Slovensku sa potom rozpadávajú rodiny.

Jeden z prvých ročníkov sa skončil tým, že na pochod zaútočili fašisti a policajti sa prizerali. A vtedajší minister vnútra Robert Kaliňák vyjadril s prácou policajtov spokojnosť a organizátorom povedal, že ak sa im nepáči, nech si najmú súkromnú bezpečnostnú službu.

Bol som tam aj v roku 2012 a napísal som vtedy o tom článok na blog, pri ktorom mám tak ako pri absolútnej väčšine starých článkov zo seba pocit ľahkého trápna. Ale pamätám si, ako sme vtedy kráčali po chodníku na Moste SNP.

Boli sme na úplnom konci sprievodu, za nami už len policajti, ktorí to zatvárali. V tom spoza piliera vybehla banda náckov.

Keď kráčate po chodníku na Moste SNP a nachádzate sa povedzme v polovici Dunaja, máte pomerne obmedzené možnosti. Môžete sa rozbehnúť dopredu, naraziť na dav pred vami, dobehnú vás a nasleduje bitka. Môžete ostať stáť a nasleduje bitka. A to je zhruba všetko.

Našťastie, práve v tom roku nebol ministrom vnútra Kaliňák, takže policajti sa len neprizerali. Odniesol som si odtiaľ ponaučenie, že nikdy netreba byť na úplnom konci, ale pointa je v inom.

Oproti sobotňajšiemu Pridu to bol obrovský rozdiel. Dnes, v roku 2022 nikomu nič nehrozilo, bola to taká veľmi príjemná prechádzka, aj keď mohlo byť chladnejšie. Aj som to povedal: človek sa môže prejsť a ísť domov.

A to je zároveň všetko. Ombudsmanke, ktorá politikom práva menšín pravidelne otrieskáva o hlavu, dávajú tí istí politici celkom jasne najavo, že im je úplne ukradnutá. Dokonca tak veľmi, že sa ani neobťažujú zobrať ju na vedomie alebo aspoň zvoliť jej zástupcu. Poslancov, ktorí Pride podporujú, spočítate na prstoch jednej ruky a sú marginálni. Moc plynie mimo nich, inými tokmi. Poslancov a poslankýň a ministrov a detských ombudsmanov, ktorí LGBTI považujú za najväčšiu hrozbu pre našu mladú ale krásnu krajinu, sú na druhej strane desiatky.

Práva LGBTI dnes, v roku 2022 vôbec nie sú témou. Nie, ani tak, ako bola v roku 2012, keď to vyzeralo, že aspoň v blízkej budúcnosti by mohli byť. Pozrite sa do parlamentu: je to omnoho vzdialenejšie ako pred desiatimi rokmi. Celkom jasne a veľmi dôrazne ideme presne opačným smerom. Ideologicky, mocensky aj atmosférou v spoločnosti.

A to je ten základný rozdiel. Na Pride v roku 2022, na rozdiel od dramatických prvých ročníkov, nikomu ani náhodou nič nehrozilo. Každý sa mohol prejsť, ovievať sa pritom dúhovým vejárom, lebo bolo naozaj horúco, a potom ísť domov s vedomím, že to je asi tak všetko.

No a tak som to urobil. Bola to taká bezpečná bezmocnosť.