Nacizmus, nukleárne zbrane a NATO
Rusi budú bojovať, kým nebudú porazení; Ukrajinci budú bojovať ďalej. Ak vyzbrojíme Ukrajincov, vojna sa môže skončiť v ich prospech
Trvalo istý čas, než som dokázal písať o tejto hroznej vojne, ale myslím si, že po piatich mesiacoch sa už dá povedať, o čo v nej nejde a vlastne ani nikdy nešlo. Vo svojom ďalšom texte napíšem o tom, čo je v súvislosti s vojnou skutočne v stávke, a potom o tom, čo sa podľa mňa deje na bojisku. Zatiaľ však chcem vyhnať tri prízraky.
TRI N
„Nacisti“, „nukleárne zbrane“a „NATO“boli Putinove tri
„N“od začiatku vojny. Jeho tri propagandistické heslá majú pôvod v sovietskej alebo ruskej traume. Objavujú sa ako ospravedlnenia vojny nie preto, že by mali niečo spoločné s Putinovými motívmi alebo záujmami Ruska, ale preto, že vyvolávajú ruské obavy, ktoré možno užitočne nasmerovať proti zvyšku sveta. Aj keď Rusi nechápu, prečo bojujú alebo čo majú tieto tri heslá spoločné s vojnou, ich jednoduché vyvolávanie dáva jasne najavo, že majú poslušne skláňať hlavy.
Ruská propaganda sa k nám dostáva z rovnakých dôvodov ako k Rusom. Tri „N“nám nedávajú analytický pohľad na to, čo sa vlastne deje; lipneme na nich z dôvodov, pre ktoré aj Rusi, a to preto, že sa dotýkajú hlbších emócií. Ak k vašim sklonom patrí pocit viny za stav sveta a prikláňate sa k presvedčeniu, že za všetko zlo môže Amerika, potom je vaším „N“NATO. Ak sa bojíte a hľadáte dôvod, prečo nič nerobiť, potom vám najlepšie poslúžia „atómovky“. A ak sa radi pozeráte na ostatných zvrchu ako na barbarov alebo máte nutkanie byť vnímaní ako najradikálnejšia osoba vo svojej svorke, budete náchylní veriť Putinovej charakteristike jeho vybraných nepriateľov ako „nacistov“.
NECH STRATIA NÁDEJ
Je ľahké ukázať, že nič z toho nedáva zmysel a nemá to žiadny vplyv na vojnové ciele Ruska. Ale pokiaľ nie sme schopní o sebe povedať: „Áno, som takto zraniteľný“alebo „Jasné, niekedy by som do toho mohol spadnúť“, prípadne „Vidím, ako by ma mohli zviesť do tejto slepej uličky“, takéto dôkazy nemajú veľký zmysel. A to je, aspoň dúfam, v súčasnosti základný rozdiel medzi Ruskom a Amerikou. Stále máme svoje inštitúcie a človek stále dúfa, že aj sklon reflektovať a prehodnocovať veci. Tyrania vo svojom neskorom štádiu nie je založená na ničom inom ako na prúde násilných činov: muselo to byť správne, pretože sme to urobili na príkaz tyrana. Demokracia je závislá od schopnosti zastaviť sa na polceste, ešte predtým, ako si osvojíme heslá a budeme ich brániť len preto, že ich bránime.
Ruská vojna na Ukrajine je práve teraz založená hlavne na tomto prúde násilia: „Napadli sme a zabili veľa ľudí bez dôvodu, ktorý môžeme uviesť; ale nemôžeme sa stiahnuť, pretože by to znamenalo priznať, že sme bezdôvodne napadli a zabíjali; a preto musíme zostať na Ukrajine a pokračovať v zabíjaní bez dôvodu.“Ruskí propagandisti v tejto chvíli pracujú najmä na tom, aby nás presvedčili, že Ukrajina prehráva alebo že prehrávame my, prípadne že nám chýba vôľa prečkať jeseň a zimu. Je to tak z veľmi jednoduchého dôvodu: Ukrajina v skutočnosti vojnu neprehráva a prehrá len vtedy, ak jej nebudeme dodávať západné zbrane, a západné zbrane jej nebudeme dodávať len vtedy, ak ľudia na Západe stratia nádej. V tejto chvíli sa v Moskve nikto veľmi nesnaží o to, aby udržal príbeh o troch „N“. Momentálne sú len menšou súčasťou pokusu, aby ľudia stratili nádej.
VEĽKÁ LOŽ A SVOJVOĽNÁ VOĽBA NEPRIATEĽA
Analýza troch „N“nám však môže pomôcť vidieť veci takými, akými naozaj sú. NATO nemôže byť problém. NATO bolo na Ukrajine nepopulárne až do invázie Ruska v roku 2014. Zmluvné záväzky Ukrajiny voči Rusku by zabránili členstvu v NATO na desaťročia. Porušením týchto záväzkov inváziou do krajiny v rokoch 2014 a 2022 Rusko ukázalo, že spojenectvo sa už Ukrajincom javí ako nevyhnutné. Invázia v roku 2022 presvedčila Švédov a Fínov, aby ich krajiny vstúpili do NATO. Putin hovorí, že na tom nezáleží, hoci má Fínsko s Ruskom dlhú hranicu, obe severské armády sú dosť významné a desaťročia neutrality sa zrazu skončili. Táto reakcia má jednoduchý dôvod: Putin sa v skutočnosti nebojí invázie NATO do Ruska a nikdy sa jej ani neobával. Jednoducho chce dobyť Ukrajinu a odkaz na NATO bol jednou z rétorických zásteriek jeho koloniálneho snaženia. Rusko teraz v skutočnosti sťahuje jednotky z fínskej hranice (budúcej hranice NATO), aby mohli bojovať na Ukrajine. Je to preto, lebo v tejto vojne nejde o NATO, ale jej cieľom je zničenie Ukrajiny.
Vo vojne určite nejde ani o elimináciu ukrajinských „nacistov“. V tejto chvíli je trochu únavné – a dúfam, že aj zbytočné – opakovať si základné fakty ukrajinského politického života. Krajná pravica je na Ukrajine prítomná oveľa menej než v Rusku (kde drží moc), v Spojených štátoch alebo dokonca takmer v ktorejkoľvek európskej krajine. Ukrajinci si zvolili židovského prezidenta, ktorý získal vyše 70 percent hlasov. Tvrdenie, že Ukrajinci sú „nacisti“, je jednoducho nenávistný prejav, ktorý má ospravedlniť ich zabíjanie. V skutočnosti je výber tohto konkrétneho termínu príkladom dvoch fašistických politík: je to veľká lož v Hitlerovom štýle a svojvoľná voľba nepriateľa, ako ju odporúčal nacistický právny teoretik Carl Schmitt. Ale to nás odvádza od očividne fašistických čŕt vrchných poschodí ruského štátneho systému.
MÔŽU VYHRAŤ
Táto vojna nemá veľa spoločného ani s tretím „N“, čiže s nukleárnymi zbraňami, teda s výnimkou toho, že ruské invázie na Ukrajinu ich pravdepodobne spopularizujú na celom svete. Tvrdenie Ruska, že Ukrajina buduje jadrový arzenál, bolo zjavnou lžou a Rusi od neho nakoniec sami upustili. Ukrajina sa vzdala svojich jadrových zbraní dohodou v roku 1994 výmenou za bezpečnostné záruky zo strany Spojených štátov, Veľkej Británie a Ruskej federácie. Skutočnosť, že Rusko odvtedy dvakrát napadlo Ukrajinu, je najmä reklamou na šírenie jadrových zbraní. Malé krajiny budú odteraz veriť, že jadrové zbrane ich ochránia pred väčšími susedmi. V tomto zmysle ruská invázia zvýšila rizko jadrovej vojny. Ale v samotnom rusko-ukrajinskom konflikte to nie je skutočné nebezpečenstvo. Rusko prehralo bitku o Kyjev a skôr deeskalovalo, ako eskalovalo. Vojna ukazuje (ako už ukázal celý rad predchádzajúcich konfliktov), že jadrové zbrane nebránia veľmociam viesť konvenčné vojny – a aj v nich prehrávať.
Rusko vedie ničivú vojnu s cieľom zlikvidovať ukrajinský národ. Každý, kto trávi čas sledovaním ruskej televízie, to vie. Putin systematicky popiera existenciu ukrajinského národa a legitimitu ukrajinského štátu. Kdekoľvek Rusko ovláda ukrajinské územie, vykonáva genocídnu politiku masových deportácií, znásilňovania a popráv. Putin má nejaký záujem túto vojnu vyhrať, pretože je to jeho vojna. Rusi majú určitý záujem vyhrať, pretože mnohí z nich uverili propagandistickým heslám a porážka by spochybnila ich presvedčenie. Lenže to je všetko. Naproti tomu Ukrajinci majú existenčný záujem vyhrať túto vojnu, pretože ide o ich prežitie: nielen vo fyzickom, ale aj v sociálnom zmysle, že im je dovolené byť takými ľuďmi, akými chcú byť.
To sú dosť vysoké stávky, čo nás dostáva k jednoduchým záverom: Rusi budú bojovať, kým nebudú porazení; Ukrajinci budú bojovať ďalej, bez ohľadu na to, čomu veríme a čo robíme. Môžu vyhrať. Ak sa nenecháme zmanipulovať tromi „N“, zostaneme pevní a trpezliví a vyzbrojíme Ukrajincov, vojna a jej hrôzy sa môžu skončiť v ich prospech.
Rusko prehralo bitku o Kyjev a skôr deeskalovalo, ako eskalovalo. Vojna ukazuje, že jadrové zbrane nebránia veľmociam viesť konvenčné vojny – a aj v nich prehrávať.