Vojna s názorovými oponentmi

Tentoraz bude o Igorovi Matovičovi iba jedna zmienka, práve ste si ju prečítali

Dlho som uvažoval, prečo tak rád chodím do Viedne. Vo Viedni ľudia nie sú agresívni. To je zážitok, aký mi Slovensko až tak neposkytuje. Nezovšeobecňujem, prevažuje však vľúdnosť.

Ako vzniká vyspelá a empatická spoločnosť? Iste, dlhodobým vývojom. Taká odpoveď však nemôže byť dostatočná. Áno, štyridsať rokov komunizmu, ako ani tridsať rokov Mečiara a Fica nemožno prekonať len tak. Tvrdenie, že sme zamorení bezohľadnosťou, ktorá sa stala súčasťou našej DNA výbavy, je zrejme správne, zbavuje nás však toho podstatného – osobnej zodpovednosti za svoje správanie. Podobne ako keď delegujeme zodpovednosť za svoje často premárnené životy na politikov, akýchkoľvek.

Aj v lúpežnej demokracii, kde sa od roku 1989 motkáme, má jednotlivec možnosť ovplyvniť svoje správanie, ak budem mierne ironický. Človek nie je iba výslednicou síl naokolo a svojej genetickej výbavy, ale aj, presnejšie najmä, „produktom“vedomého sebautvárania.

V každom okamihu. Žijeme v čase hmotného dostatku, až nadbytku. O to viac sme rozmaznaní a frustrovaní. Paradox? Nie, skôr zákonitosť, pretože hromadenie statkov nevedie k šťastiu, ako vravel už istý Budha. Vnútornú prázdnotu vypĺňame často emóciami hnevu a nenávisti. Tie sú pritom znakmi slabosti, nie sily.

Opäť však platí, že poznanie, že agresívny človek, ktorý nás na „ulici“– či už tej skutočnej, alebo virtuálnej na sociálnych sieťach – napadne, je frustrovaný chudák, je slabou útechou.

Zaplavení bezohľadnosťou vedieme s názorovými oponentmi opotrebovávaciu vojnu, nie potrebný dialóg. Oponenta ničíme ako osobu, nepresviedčame ho argumentmi. Prirodzené názorové polemiky sa degradovali na vojny, takzvané kultúrne, ale aj iné.

Humor tu bol nahradený výsmechom, nadhľad aroganciou. Odkedy sme ich pred tromi rokmi prerušili, uvažujem, prečo sme s kolegami z iniciatívy Zabudnuté Slovensko viedli otvorené diskusie o extrémizme. Nie, posolstvo o neprijateľnosti fašizmu či nacizmu nebolo jediným motívom. Pokúšali sme sa odvážne stáť za svojím postojom, no bez ponižovania a dehumanizácie tých druhých. Som presvedčený, že nejde o prejav slabosti.

Sme rozdielni a takí budeme až po koniec ľudstva. Nemáme inú možnosť než žiť tu spolu. V dejinách prežili civilizácie, ktorých členovia neboli fyzicky silnejší ako okolie, ale ktorí medzi sebou kooperovali. Vytvorili tak neviditeľné pradivo medziľudských vzťahov, to, čo voláme sociálny kapitál. Najmä ten nám dnes chýba.

Z Bratislavy do Viedne trvá fyzická cesta hodinku, mentálna desiatky rokov. No môže byť kratšia, to závisí od každého z nás.

Človek nie je iba výslednicou síl naokolo a svojej genetickej výbavy, ale aj, presnejšie najmä, „produktom“vedomého sebautvárania.