Skutočnosť je dnes ťažké čítať
Rozsiahla monografia mapuje dvadsaťročné pôsobenie Stana Masára na umeleckej scéne doma i v zahraničí
Samostatná výstava Stana Masára v Považskej galérii umenia Ako čítať skutočnosť? sa začala trochu nešťastne ešte počas lockdownu a dlho ju nebolo možné navštíviť naživo. V závere sa k nej však pridala kniha, ktorá prezentuje rozsiahlu tvorbu tohto autora a zároveň ju dopĺňa viacpohľadovou analýzou kritičiek a kurátoriek výtvarného umenia zo Slovenska a zo zahraničia.
Stano Masár, ktorý sa stal aj dizajnérom vlastnej publikácie, pripravil dva varianty obálky. Použil na nich dva rôzne zábery biliardového stola s guľami, ktoré nesú síce abstraktné, ale v definícii našich životov dôležité pojmy: láska, čas, priestor, skutočnosť či ilúzia. Oba zábery zachytávajú jeho dielo, ktoré sa volá Hra s existenciou – divák v hre s ním môže pomyselne zamiešať karty a vytvoriť jedinečné dočasné spojenia týchto pojmov.
ZÁSADNÉ OTÁZKY UKRYTÉ V OBYČAJNOSTI
Už podľa tejto hry s obálkou možno vytušiť, akým smerom sa Masárove diela uberajú. Ich východiskom je každodennosť, ktorá ho obklopuje, či už ide o bežné predmety, fyzický priestor či historickú pamäť, s ktorou sa na ňu pozeráme.
Súčasťou tejto žitej reality je i galerijná prevádzka a dejiny umenia, ktoré sú mu ako umelcovi veľmi blízke. Diela, ktoré vytvára, môžu na diváka na prvý pohľad pôsobiť až nenápadne. „Obyčajnosť“, z ktorej vychádza, však obohacuje zásadnými, takmer existenciálnymi otázkami a poznámkami. Jeho objekty a inštalácie sú významnou súčasťou slovenskej umeleckej scény od nultých rokov, monografia sa však, našťastie, nesnaží previesť čitateľa historickým exkurzom jeho tvorby. Funguje skôr v tematických obrazových kapitolách a textoch, prostredníctvom ktorých ukazuje a pomenúva jednotlivé oblasti jeho tvorby.
Jedným z nich je „nič“a „prázdno“, pojmy, ktoré sú také neuchopiteľné, až sa môže zdať takmer nemožné naplniť ich obsahom. Masár sa na ne však dokázal pozrieť ako na priestory, ktoré v absencii všetkého ponúkajú priestor na kreovanie niečoho nového. Príkladom môže byť dielo Čakanie na umelcovu ideu z roku 2010. Vytvoril v ňom inštaláciu podobnú štandardným veľkým muzeálnym expozíciám, v ktorých je vždy možné nájsť lavičku a veľký nápis na stene, spravidla s názvom výstavy. Akoby všetko bolo pripravené na veľkolepú prehliadku umenia – a čaká sa už len na kľúčový umelcov nápad. V prázdnote, ktorá jej predchádza, možno nájsť napätie, obavu, ale aj potenciál vzniku.
Zhmotnenie niečoho, čo nie je, však dokáže naplniť aj citlivými narážkami na pamäť miesta. Performancia Balenie prázdna, ktorú v roku 2017 realizoval v synagóge v Lučenci, bolestne prepája fyzickú prázdnotu rozľahlého priestoru a metaforickú neprítomnosť židovskej populácie. Viaže sa na význam synagógy, ale aj historické udalosti, ktoré viedli k tomu, že synagóga už viac neplní svoj pôvodný účel.
VYCHÝLENIE Z ČASU A PRIESTORU
Pamäť hrá v autorovej tvorbe veľkú úlohu. Aj v tejto téme sa
Stano Masár obracia k priestorom každodenného života, ktoré narúša drobnými významovými odchýlkami.
V publikácii si možno všimnúť, že niekoľko svojich prác venoval dverám. S vymýšľaním názvov si hlavu nelámal. Napríklad projekt Dvere v Nørrebroparken v Kodani, ktorý pripravil v roku 2002 v spolupráci s Kirse Junge-Stevnsborg, riaditeľkou Múzea umenia v Malmö, pracoval s dverami typickými pre lokálnu históriu pracujúcej triedy.
Masár ich umiestnil do exteriéru parku a aranžoval ich do akejsi architektonickej štruktúry. Stevnsborg v texte monografie pripomína rozličné významy dverí, ktoré nie sú len stavebným prvkom, ale aj metaforou prechodu z jedného priestoru či stavu do druhého. Úpravy, ktoré Masár na bežných predme
Pri listovaní v publikácii nám nemôže uniknúť, že Masárovým esenciálnym nástrojom je aj humor a vtip, ktoré do jeho tvorby prinášajú nadhľad.
toch vykonáva, podľa nej súvisia s rozprávaním príbehov a ich pretváraním. Túto skutočnosť v texte prepojila s pamäťou – veď čo iné je spomienka, ak nie informácia ukotvená v konkrétnom čase a priestore?
Masár tieto veličiny niekedy nečakane premiešava. Napríklad v Zabudnutých správach v roku 2019 prepája dva časy na jednom mieste v umeleckom zásahu vo vlaku na trase medzi Bratislavou a Viedňou. Na mieste súčasného neobmedzeného cestovania medzi dvoma krajinami bývalého komunistického a kapitalistického bloku necháva nenápadne položené noviny spred roku 1989, ktoré zrazu sprítomňujú a konfrontujú minulosť s prítomnosťou, voľný pohyb a prísne stráženú hranicu.
UMENIE PO UMENÍ
Špeciálnou kapitolou priestorov, ktorým sa Stano Masár venuje, je galéria. Pre ľudí, ktorí do galérií nechodia, je to možno nevšedný priestor, no pre zamestnancov je miestom bežnej dennej prevádzky so všetkými problémami a chybami, ktoré si pracoviská so sebou nesú.
Galerijný priestor sa radikálne formoval v modernizme a vďaka záujmu o ideálnu prezentáciu umenia sa pretavil do podoby takzvanej bielej kocky. Definujú ho neutrálne biele steny a umelé svetlo, ktoré ničím nerušia a neovplyvňujú vystavené diela. V mnohých galériách sa pomocou bielych stien stavia akási umelecká scéna, dokonalý podklad pre to, aby diela mohli vyznieť.
Stano Masár ako insider umeleckej prevádzky túto galerijnú každodennosť aj sebavnímanie vlastného fungovania podrobuje kritike. Pohráva sa napríklad so spomenutou bielou stenou, ktorú krčí alebo ju necháva sa akoby unavenú zosúvať. Upravuje prepravné boxy, vozíky, sokle či iné zariadenia, ktoré v galérii často nenápadne slúžia umeniu, pričom jednu sériu takto koncipovaných diel nazval príznačne Tichí performeri. Využíva aj už spomenutý princíp miešania, keď dovnútra galérie infiltruje klasický uličný exteriér alebo do nej čiastočne prenáša interiér svetových inštitúcií v podobe replík stien a podláh.
Umenie ako také je Masárovou témou už dlhé roky. Parafrázuje a interpretuje nielen staršie, ale i novšie diela z dejín umenia. Pohybuje sa pritom na tenkej hranici obdivu, sprístupňovania a mierne ironického spochybňovania ich automaticky prijímanej hodnoty.
V jednom z viacerých diel, ktoré umeniu venoval, konkrétne v sérii digitálnych tlačí Globálne dejiny z roku 2004 si prepožičal ikonický vizuál piktogramov známy z verejných priestorov (napríklad označenie núdzových východov). Do takýchto jednoduchých obrázkových foriem „prepísal“najznámejšie obrazy dejín umenia, neskôr pokračoval sériou piktogramov venovanou slovenskému vizuálnemu umeniu 20. storočia a súčasnému umeniu. Táto skratka je zjednodušením a zhustením pôvodnej verzie diela a môže byť vnímaná ako akýsi popularizačný rýchlokurz toho najlepšieho z umenia pre zaneprázdnených divákov. Zároveň v sebe nesie subtílnu kritiku skratkovitosti a povrchného rýchleho vnímania – netreba hľadieť na celý obraz, keď to, čo sa na ňom deje, zistíme za pár sekúnd.
MANIPULÁCIA AKO UMELECKÁ STRATÉGIA
Témy a postupy, ktoré monografia Stana Masára predostiera jednu po druhej, sa postupne spájajú a preplietajú.
V samotných dielach je ťažké oddeliť ich a dohromady tvoria celistvý autorský program. Spája ich bezprostredná a konkrétna skutočnosť, ktorá autora obklopuje a ku ktorej sa vzťahuje. Ako podotkla jedna z autoriek a kurátorka Masárovej výstavy v Žiline Mira SikorováPutišová, podstatou jeho tvorby je esenciálne uchopenie skutočnosti alebo situácie, ktoré sa snaží vnútorne prepojiť s premisou konceptuálneho umenia.
Práve koncept postavil do popredia samotnú ideu oproti forme. Zároveň vysvetľuje, že v nadväznosti na toto pomerne radikálne dematerializované smerovanie zo 60. rokov 20. storočia nastúpila v 90. rokoch tendencia s rovnakým názvom, len predponou „neo“, ktorá dominanciu ideí zachováva, ale neupúšťa od materiálovej realizácie. Sem možno formálne zaradiť i Stana Masára, ktorý formu osekáva a zjednodušuje, ale neodstraňuje. Práve naopak, na takto očistenom základe rozohráva hru viacerých významových vrstiev. Masár pracuje s manipuláciou, so znefunkčnením praktických prvkov a pretáčaním zažitej logiky fungovania. Podľa SikorovejPutišovej je v tejto súvislosti dôležité spomenúť subjektívnu optiku, ktorá ho odlišuje od univerzalistického a internacionálneho princípu, ktorý bol typický pre neokonceptualizmus.
Pri listovaní v publikácii nám nemôže uniknúť, že Masárovým esenciálnym nástrojom je aj humor a vtip, ktoré do jeho tvorby prinášajú nadhľad.
Vtipy samotné sú akousi logickou hračkou, ktorú má rád, a preto nečudo, že sú mu blízke. Predmety, ale aj ľudí umiestňuje do často bizarných situácií, umožňujúcich viaczmyselné čítanie. Táto hra s významami je podobne ako iné hry spätá so slobodou a s radosťou – o to viac, že Masár sa nedáva zlákať trendom angažovanosti a ostáva verný tvorbe umenia pre umenie.
Tretia z kurátoriek a kritičiek Nina Vrbanová, ktorá sa vo svojom príspevku venovala celkovej analýze a umenovednému rámcovaniu jeho tvorby, upozornila na to, že práve objavovanie radosti ako vyzretej filozofickej kvality by v širšom kontexte mohlo byť jedným z prvkov, ktoré môžu vyvažovať ťaživé krízy tematizované v súčasnom umení. Stano Masár počas vyše dvadsiatich rokov umeleckej tvorby prezrádza veľa o podstate skutočnosti, ale hovorí aj o tom, ako v nej nájsť radosť.
Umenie ako také je Masárovou témou už dlhé roky. Parafrázuje a interpretuje nielen staršie, ale i novšie diela z dejín umenia. Pohybuje sa pritom na tenkej hranici obdivu, sprístupňovania a mierne ironického spochybňovania ich automaticky prijímanej hodnoty.