V Berlíne zomrel náš priateľ Sten

Človek dokáže byť svetovým a otvoreným, len ak je pevne zakorenený v mieste a kultúre. Pre Stena bolo týmto miestom a touto kultúrou švédsky hovoriace Fínsko

Vjeden večer v polovici júna mi zazvonil telefón. Horst, bývalý nemecký veľvyslanec v Nórsku a náš dlhoročný blízky priateľ, mi so zlomeným hlasom oznámil, že náhle zomrel Sten, s ktorým spolu prežili 48 rokov. Horst má po osemdesiatke, Sten by sa na jeseň dožil 75. Koncom mesiaca som sa musel vydať na neplánovanú a smutnú cestu do Berlína, aby som sa rozlúčil s človekom, ktorého som aj ja poznal desiatky rokov.

Keďže Sten bol fínsky Švéd žijúci v Nemecku, obrad sa konal vo švédskom protestantskom kostole v Berlíne Victoriaförsamlingen – Schwedische Victoriagemeinde. Celebrovala ho po švédsky a po nemecky farárka Pamela, útla Švédka s plavými vlasmi. Asi stovke prítomných Stenových príbuzných, priateľov a kolegov sa najprv prihovorila jeho dlhoročná priateľka Nadia, ktorá prednáša ruské a východoeurópske dejiny na State University v New Yorku. Jej rozprávanie o Stenovi bolo smutné aj veselé. Smutné, lebo bolo na rozlúčku, veselé, pretože stretnúť Stena v našich životoch bol pre nás dar. Nadia sama spoznala Stena pred mnohými rokmi, keď išli h Horstovi na jednu adventnú večeru, a okamžite ju zaujal. Do miestnosti s relatívne obyčajnými ľuďmi v normálnom oblečení vstúpila elegancia: perfektne nablýskané topánky, tvídové sako ako princ z Walesu, ružová kravata. A tá postava, tie oči! Nedokázala z neho spustiť zrak. Ale nebol to len jeho vzhľad: Sten dokázal hovoriť s kýmkoľvek prakticky o čomkoľvek. Bol dokonalý hosť aj hostiteľ, niekedy až na vlastnú škodu, lebo niektorí to vedeli šikovne využiť. Jeho angličtina bola vynikajúca – rovnako ako nemčina, ktorú si vycibril počas rokov života v Nemecku popri materinskej švédčine a fínčine. Paralelne dokázal konverzovať viacjazyčne, zatiaľ čo Horst na druhom konci stola riešil dôležité témy s diplomatmi, teológmi a novinármi, disidentská scéna z mnohých krajín by o týchto spoločenských udalostiach vedela rozprávať hodiny.

Človek dokáže byť svetovým a otvoreným, len ak je pevne zakorenený v mieste a kultúre. Pre Stena bolo týmto miestom a touto kultúrou švédsky hovoriace Fínsko. To bol jeho skutočný pôvod, miesto, z ktorého vzišiel. Napriek tomu, že Fínsko patrilo Švédsku ešte pred tým, ako ho Karol XII. stratil v prospech Ruska za vlády Petra I., Sten stelesňoval celé pokolenie Švédov, ktorí po stáročia, vlastne viac ako tisícročie, z Fínska nikdy neodišli.

Cez Stena sme spoznali Tove Janssonovú a Edith Södergranovú, túto veľmi osobitú spoločnosť s vlastnými pravidlami a zvykmi, kde každý každého poznal a všetci boli vlastne príbuzní. A mali svoj vlastný jazyk. Keď Sten hovoril svojou materčinou, znelo to pevne a jasne, inak ako ríšska švédčina, ktorú počuť v televízii. Keď prehovoril, človek odrazu videl svet chatiek, brezy a topole, čučoriedky a egreše, vo svetle dlhého letného severského večera. Sten miloval tento svet, ktorý sa podobal na obrázkový kalendár švédskej šľachty. Spolu s Horstom ho znovu stvorili na opustenej fare v nemecko-poľskom pohraničí: porcelán, naškrobené plátno, čerstvé ryby, kôpor a pažítka zo záhrady, nekonečný zoznam hostí, na ktorom boli známi architekti, umelci, filmoví režiséri alebo vidiecki susedia z okolia. Ich návštevy boli súčasťou tohto očarujúceho sveta. Jeho súčasťou bola aj Horstova a Stenova vzájomná láska, ich spojenectvo a vzájomná vysoká úcta, ktorá by mohla byť lekciou o tom, čo je ideálny pár.

Stenova rodina bola šľachtická. Jeho prababička bola dvornou dámou na ruskom dvore, a hoci to on sám v skromnosti nehovoril, jeho predkovia patrili k Rurikovcom, stredovekým vládcom raného ruského štátu. Sten bol však zároveň vždy sám sebou, nebojácny a slobodný, uvažujúci o nezávislosti a sebavedomí – možno práve preto, lebo bol najmladším zo štyroch súrodencov. Sten nás všetkých inšpiroval, aby sme sa nielen lepšie obliekali, lepšie varili, pestovali ešte krajšie kvety, ale aj sa intelektuálne načiahli vyššie a žili lepšie.

Keď sa smútočného slova ujala švédska pastorka, pripomenula vnútorný mier a pokoj, ktorý je v centre Božieho stvorenia. Sten bol vždy spojený so zemou – „humus and humility“– v pokore rozdával šťastie, lásku a radosť. Počas obradu sa obrátila priamo na Horsta: „Pán doktor, Vy a Váš milovaný Sten ste spolu často hovorili o najvnútornejšej podstate viery. Nedávno o prorokovi Eliášovi na vrchu Horeb z Knihy kráľov, kde sa význam Božieho zjavenia odzrkadľuje v opise života, ohrozujúceho prenasledovania a strachu zo smrti. Pre Stena spočívala veľkosť tohto textu práve v takomto uvedomení. Prijatie vlastného osudu dáva človeku silu žiť a kráčať jeho vnútornou cestou. Zároveň nám naša múdrosť umožňuje nahliadnuť do najvnútornejšej časti života a Boha: „Zostáva nám viera, nádej a láska. Tieto tri. Ale láska je medzi nimi najväčšia,“povedala.

V záhrade berlínskeho švédskeho kostola sme sa potom v ten prekrásny letný deň všetci stretli, aby sme si spolu nielen zaspomínali na Stena, ale aj sa zamysleli nad týmito slovami. Stenov starší brat s rodinou a vnúčatami, Horstovi súrodenci, netere a synovci, ktorí ich takmer polstoročný spoločný život nielen poznali, ale boli aj jeho súčasťou. Všetci sme vedeli, že boli manželia. Aj Horstovi kolegovia z ministerstva zahraničných veci z najvyšších postov a protokolu, ktorí sem prišli nielen ako veľvyslanec Európskej únie v Rusku či vedúci úradu, ale predovšetkým ako priatelia a ľudia s blízkym vzťahom k Stenovi. Európanovi, ktorý stelesňoval našu viacjazyčnosť, kultúrnu rôznorodosť a pokračovanie historických koreňov našich predkov.

Toto je, dámy a páni s tmárskymi agendami na Slovensku, toto je Berlín v júni 2022. Toto je obraz toho hrozného liberalizmu, keď profesorka histórie dokáže vidieť človeka a jeho prínos pre svet viac než to, že sa narodil ako gej. Toto je príklad morálneho úpadku Západu, keď predstaviteľka cirkvi vyzdvihne význam manželského vzťahu dvoch mužov a ich vzájomnej lásky ako moment najvnútornejšej podstaty viery. Toto je rozvrat tradičnej rodiny, keď príbuzní a blízki rozumejú vzťahom tých, ktorých milujú. Toto je úpadok štátu, keď spoločnosť odmieta moralizovať nad životom svojich vlastných ľudí.

Dôstojný záver života slušného človeka, ktorý sa nemá za čo hanbiť, ktorého existenciu jeho blízki a okolie vnímajú ako prínos, nie ako ťarchu a v ktorého živote majú všetci svoje prirodzené miesto. Dôstojnosť, slušnosť a rovnosť niekoľko hodín cesty zo Slovenska, toho sa bojíte?

Dôstojnosť, slušnosť a rovnosť niekoľko hodín cesty zo Slovenska, toho sa bojíte?