Budúcnosť Ukrajiny závisí od jej morálky

Keďže svet od konfliktu pomaly odkláňa pozornosť, Ukrajina si nemôže dovoliť ustúpiť a stať sa podobnejšou svojmu nepriateľovi

Ak sa prikloníte k podpore Ruska v jeho invázii na Ukrajinu alebo ak ste pacifista presvedčený o kriminálnej povahe každého ozbrojeného konfliktu, ľahko nájdete dôkazy, že napriek obratnému vojnovému spravodajstvu nie je správanie Ukrajiny počas vojny úplne bezchybné. Nedávna správa Organizácie Spojených národov zrejme potvrdzuje časté obvinenia vyslovované Vladimirom Putinom, že ukrajinská armáda využíva civilistov ako „živé štíty“– čo je prax zakázaná Ženevskými konvenciami – tak, že ich rozmiestňuje v obytných štvrtiach a budovách, z ktorých neboli evakuovaní ľudia. OSN aj niektoré renomované organizácie pre ľudské práva taktiež spochybnili zaobchádzanie Ukrajiny s ruskými vojnovými zajatcami.

EŠTE SA TOHO NAPOČÚVAME

Alarmujúci je aj prípad bývalej ukrajinskej komisárky pre ľudské práva Ľudmyly Denysovovej, ktorá rozprávala hororové príbehy o znásilňovaní detí ruskými vojakmi, ktoré nebolo možné nezávisle potvrdiť, po tom, čo jej dcéra uzavrela zmluvu s medzinárodnou humanitárnou organizáciou UNICEF na prevádzkovanie telefonickej linky pomoci.

Dcéra zjavne poskytla Denysovovej materiál bez dôkazov, čím posilnila ruský naratív, že Ukrajina si dôkazy o ruských zverstvách vymýšľa.

A potom je tu tvrdohlavá obhajoba kolaboranta s nacistami Stepana Banderu z úst bývalého ukrajinského veľvyslanca v Nemecku Andrija Meľnyka; Banderu Poliaci a Izraelčania považujú za páchateľa genocídy, no mnohí Ukrajinci najmä na západe krajiny si ho ctia za cieľavedomú snahu o nezávislú štátnosť jeho ľudu. Meľnykovo škandalózne ospravedlňovanie nacionalistu zavraždeného

KGB v západnom Nemecku prispelo k Putinovmu tvrdeniu, že Ukrajina potrebuje „denacifikáciu“.

Napokon, existuje aj veľa príkladov Ukrajincov, ktorí profitujú z núdzovej situácie svojej vlasti. V apríli ukrajinský parlament zrušil clá, aby urýchlil dovoz vozidiel pre vojenské a pohotovostné služby. V nasledujúcich dvoch mesiacoch sa doviezlo takmer 100-tisíc vozidiel vrátane Ferrari, McLarenu a iných drahých áut; 1. júla bolo clo znovu zavedené. Vzhľadom na to, akou korupciou bola ukrajinská ekonomika postihnutá v postsovietskom období, príbehov o vojnovej ziskuchtivosti a zneužívaní západnej pomoci, keď raz bude obnovený mier, sa nepochybne ešte napočúvame.

POPRETIE ZODPOVEDNOSTI

Spomínané smutné príklady by sme mohli jednoducho odmietnuť s tým, že si pripomenieme najzákladnejšiu skutočnosť tejto vojny: Rusko je agresor a Ukrajinu jej väčší sused napadol. Ukrajine sa krivdí a je slabšia. Všetko nezávislé spravodajstvo v drvivej väčšine obviňuje Rusko: počnúc útokmi na obytné štvrte až po veľmi dobre zdokumentované prípady znásilnení a hromadných popráv. Ruská propaganda vo veľkom klame a Putinov čoraz viac fašistický a takmer totalitný režim nemá právo hovoriť o denacifikácii kohokoľvek iného.

A povedzme si to jasne: západní ľudskoprávni aktivisti či predstavitelia OSN nemajú veľké morálne oprávnenie, aby mohli brať Ukrajincov na zodpovednosť. Napriek všetkej vojenskej pomoci, ktorú západné štáty poslali, nevyslali na Ukrajinu žiadnych vojakov. Takže akékoľvek nenormálne správanie Ukrajincov treba porovnávať s traumou, ktorú prežili, keď sledovali, ako Rusi drancujú, zabíjajú, zrovnávajú so zemou celé mestá, pričom svet fakticky stojí na vedľajšej koľaji.

Takéto plošné odpustenie by však znamenalo popretie zodpovednosti. Dôvod? Moderné Rusko a Ukrajina boli vytvorené brutálnou sovietskou tradíciou: vyhrať treba za každú cenu, nepriateľom nemožno dopriať nič, ak treba v záujme víťazstva klamať, je nutné klamať, treba sa chopiť svojej šance, kdekoľvek sa objaví. Informácie o vojenských stratách Ukrajiny sú strážené dôkladnejšie než informácie o ruských vojakoch stratených v boji a ani OSN nevie, koľko zajatcov obe strany vzali. Tak ako Rusko natlačilo do mlynčeka na mäso množstvá mladých vojakov zo svojich najchudobnejších oblastí, tak sa aj Ukrajina zapojila do neľútostného triedenia a obetovala vojakov a civilistov v niektorých mestách, ktoré boli takmer vymazané zo zemského povrchu, aby votrelci vykrvácali a aby nemohli vstúpiť do zvyšku krajiny. „Vojna vymaže všetko,“ako sa hovorievalo v Rusku i na Ukrajine počas druhej svetovej vojny. Nesentimentálna, trpká tradícia čiastočne zodpovedá za to, prečo sú bojovníci vojensky hodní jeden druhého a aj prečo by len málo národov bojovalo proti Rusku alebo Ukrajine lepšie.

ZLÉ ROZHODNUTIA

Ale aj keď je nepravdepodobné, že by bolo Rusko nakoniec vystavené za svoje zločiny verejnému zúčtovaniu, a to aj keby na bojisku prehralo – tričká s nápisom „Som Rus a nehanbím sa za to“to hovoria jasne –, civilizačná voľba Ukrajiny v prospech Západu a jej postavenie krajiny, ktorá v tomto storočí stratila v snahe zostať suverénnou demokraciou viac životov ako ktorákoľvek iná, jej nedovoľuje zaujať rovnaký postoj.

Bez ohľadu na vojenský výsledok konfliktu, ktorý má v posledných mesiacoch charakter opotrebovávacej vojny, v ktorej sa bojuje len o malé kúsky územia, predstavuje odvážne úsilie Ukrajiny zachovať si svoju štátnosť a nezávislosť rozhodujúce víťazstvo. No napriek naliehavej potrebe zvrátiť ďalší ruský postup a nádeji na vrátenie ziskov, ktoré Rusi už dosiahli, musí Ukrajina zvážiť aj to, akou bude krajinou, keď bude znovu nastolený mier, a akým typom krajiny nebude a nechce byť.

Vstúpi do povojnovej reality večne rozhorčená a večne sa bude sťažovať, že počas vojny nedostala dostatočnú pomoc a teraz nedostáva dostatočnú pomoc na obnovu? Bude ospravedlňovať politické represie potrebou vykoreniť ruský vplyv? Ponorí sa opäť do známeho bahna zlodejstva, keď do krajiny prichádza západná pomoc, no elita sa snaží využiť príležitosť, ktorá sa jej naskytla? Bude, podobne ako niektoré balkánske štáty po juhoslovanských vojnách, kryť svojich vojnových zločincov a ctiť si nacistických kolaborantov ako svojich duchovných predchodcov?

Ukrajine nie sú cudzie zlé rozhodnutia, ktoré nasledovali po jej najhrdinskejších chvíľach – svedčia o tom zmarené snahy o budovanie štátu po oboch jej revolúciách v rokoch 2004 a 2013. Tentoraz však vidno nádejné znamenia, dokonca aj uprostred hrôz invázie. Parlament nielenže odvolal ombudsmanku Denysovovú, ale Ukrajinská pravda, jeden z popredných spravodajských kanálov v krajine, zverejnila správy z vyšetrovania jej nepotvrdených tvrdení a vystúpenia jej dcéry v UNICEF. „Tento príbeh sa nesnaží spochybniť znásilňovanie Rusmi na Ukrajine,“napísala Ukrajinská pravda. „Ale nepravdivé príbehy o ňom len nahrávajú nepriateľovi.“Je ťažké si predstaviť, že by niečo podobné o vlastnej predstaviteľke zverejnilo nejaké ruské médium.

ZATIAĽ SI TO UVEDOMUJÚ

Odvolaný bol aj veľvyslanec Meľnyk, podobne ako niekoľko jeho kolegov. Prezident Volodymyr Zelenskyj tento krok nevysvetlil, no ukrajinské ministerstvo zahraničných vecí sa oficiálne dištancovalo od Meľnykovej obrany Banderu. Je zrejmé, že ukrajinská vláda – aspoň pod týmto prezidentom a so súčasnou proeurópskou agendou – nebude posilňovať kult nacionalistov, ktorý prekvital od revolúcie dôstojnosti v roku 2014. Udržiavanie dobrých vzťahov so susedom, akým je Poľsko, ktoré prijalo milióny ukrajinských utečencov a štedro prispieva k ukrajinskému vojnovému úsiliu, má prednosť pred nemiestnou národnou hrdosťou.

Pokiaľ ide o spôsob, akým Ukrajinci bojujú, čoraz úspešnejšia Zelenského snaha získať účinné západné delostrelectvo a šikovné používanie nových zbraní na likvidáciu ruských muničných skladov signalizujú vítaný posun od skoršej vynútenej taktiky. Túžba Ukrajiny viesť modernejšiu vojnu namiesto toho, aby sa zapájala do vyčerpávajúcich zákopových a mestských vojen v štýle 20. storočia, je evidentná – a aj keď západní spojenci nepošlú do krajiny vojakov, môžu aspoň pomôcť zmeniť charakter toho, čo sa deje na bojisku.

Keďže pozornosť sveta sa od dlhotrvajúceho a pomaly sa rozvíjajúceho konfliktu nevyhnutne odkláňa, Ukrajina si nemôže dovoliť ustúpiť a byť na nerozoznanie od svojho nepriateľa. K jej cti treba dodať, že Zelenskyj a jeho tím si toto nebezpečenstvo zrejme uvedomujú. Ak jej ide o lepšiu budúcnosť pre svoj ľud, nielen o boj o územie, udržať si vysokú morálnu úroveň, ktorú Ukrajina získala za obrovskú cenu, je rovnako dôležité ako hrdinstvo na bojisku.

Napriek naliehavej potrebe zvrátiť ďalší ruský postup musí Ukrajina zvážiť aj to, akou bude krajinou, keď bude znovu nastolený mier, a akým typom krajiny nebude a nechce byť.