Kollár ponúka východisko – vymeniť SaS za fašistov

Dá sa len ťažko predstaviť, že by v jednej koalícii s Tarabom chceli byť napríklad takí Šeliga, Žitňanská, Krúpa, Čekovský či Stančík, ale nedá sa to vylúčiť

Na hlavnom fronte koaličnej vojny sa v posledných dňoch nič veľké nestalo. SaS ďalej tesala do kameňa svoju podmienku, že po lete len bez Matoviča, OĽaNO ju rovnako tvrdo odmietalo.

Pri detailnejšom pohľade však vidno drobné posuny, ktoré môžu prezrádzať veľké taktické zámery.

S trochou fantázie sa dá domyslieť, že sa v nich rysuje operácia na konečné vytlačenie SaS z vlády bez toho, aby sa to zvrtlo na predčasné voľby alebo na úradnícku vládu. Čiže niečo ako plán B, ktorým je sformovanie novej koalície s parlamentnou väčšinou. Pracovne by sa dala nazvať ako kultúrne retardovaná koalícia vzhľadom na charakter ľudí, ktorí by svojimi mandátmi umožnili jej vznik.

Medzi drobné posuny prezrádzajúce veľké zámery sa dá počítať napríklad piatkové vyhlásenie Eduarda Hegera, že aj menšinová vláda je realistický scenár. Premiér sa hneď na druhý deň snažil opraviť zlý dojem tvrdením, že jeho prioritou je ešte stále udržanie štvorkoalície, ale svoje predchádzajúce slová o menšinovej vláde nepoprel. Ak by sa inšpiroval myšlienkami svojho poradcu, že život je niekedy taký zložitý, že treba robiť kompromisy aj s fašistami, tak by ich Heger ani poprieť nechcel.

Čo-to sa dá dedukovať aj z minulotýždňového statusu Igora Matoviča pri príležitosti narodenia dieťaťa Borisa Kollára. Matovič aj túto udalosť využil na poníženie Richarda Sulíka, keď napísal, že on na rozdiel od Kollára len „otravuje Slovensko svojimi mindrákmi“. Takéto konanie ani náhodou nevyzerá ako snaha o zachovanie štvorkoalície.

Ak by si chcela vláda udržať väčšinu v parlamente bez zachovania štvorkoalície, musel by niekto vyvinúť politickú prácu. Politická práca síce býva často špinavá, stále je to však práca. Vyžaduje systematické úsilie, riadenie, trpezlivosť a ďalšie atribúty, ktorých Matovič nie je schopný.

Ale to nič, pretože túto úlohu na seba zobral Boris Kollár. Práve jeho stupňujúce sa vyjadrenia o rozširovaní poslaneckého klubu Sme rodina treba brať zo všetkých drobných posunov posledných dní najvážnejšie.

Už opakovane Kollár hovoril o troch menách – Romana Tabák, Ján Krošlák a Jozef Šimko. Lenže to by nestačilo na parlamentnú väčšinu, ani keby sa k nim pridali Katarína Hatráková a Ján Mičovský. Bolo by ich len 74.

Ak by chceli vládnuť, museli by prosiť ďalších. Naporúdzi sú však už len fašisti. Buď tí z ĽSNS, alebo tí, čo prišli do parlamentu na kandidátke ĽSNS a potom sa odtrhli. Čiže traja takzvaní tarabovci – Tomáš Taraba, Štefan Kuffa a jeho syn Filip Kuffa.

Tento scenár sa javil doteraz ako problémový, pretože niekoľko koaličných poslancov sa verejne pohoršovalo nad spoluprácou s fašistami. No a práve teraz prichádza Kollárova pointa: ak by presvedčil tarabovcov, aby prešli do jeho poslaneckého klubu, morálna dilema by formálne zmizla. Tarabovci by už predsa boli súčasťou Sme rodina a nie nejakí fašisti.

Sú prinajmenšom tri indície, že presne o toto Kollárovi ide. Prvou je Jozef Šimko. Aj on prišiel do parlamentu na Kotlebovej kandidátke a pre Kollára to nie je žiadny problém. Druhú ponúkol Kollár nedávno v TV Markíza, keď povedal, že by sa jeho klub mohol rozšíriť o šiestich až siedmich ľudí. To by bez tarabovcov nevychádzalo.

Treťou indíciou je jeho čerstvé dušovanie sa, že by nechcel byť vo vláde, ktorá by bola závislá od ĽSNS. Sám však dodal, že to ani nie je nevyhnutné, pretože sú tu ešte ďalšie „konzervatívne sily“medzi nezaradenými poslancami. To, že myslí tarabovcov, zamlčal.

Kollárova taktika v sebe skrýva kus veksláckej skúsenosti. Koaličným poslancom ponúka výhodnú valutu – fašistov premaľovaných na konzervatívne sily a bezpečné zachovanie ich poslaneckých mandátov až do volieb. On za to bude mať udržanie svojej vlastnej moci – a ešte pár ministerstiev navrch. Jeho posilnený poslanecký klub by si mohol robiť nárok pokojne aj na dva zo štyroch súčasných rezortov SaS.

Isté je, že veľká časť OĽaNO by tento kšeft brala ako dar z nebies. Napríklad taký poslanec Gyimesi už aj vopred a bez donútenia hovoril, že tarabovci nie sú žiadni fašisti, a s Tarabom predkladal návrh na zákaz dúhových vlajok. Napokon aj sám Igor Matovič osobne rokoval s fašistami, keď chcel hlasy pre svoj balíček.

Lenže aj v septembri sa bude počítať každučký jeden hlas a je možné, že v klube OĽaNO či v strane Za ľudí sa predsa len nájde kritické množstvo poslancov, ktorí sa nedajú oklamať hrou so slovíčkami. Aj keby chceli zabudnúť, ako sa tarabovci dostali do parlamentu, nedá sa ignorovať, čo sú to za ľudia. Štefan Kuffa chcel zatvárať ženy do väzenia za umelé oplodnenie. Mal fyzickú potýčku s dôchodkyňou, ktorá upozorňovala na čiernu stavbu Kuffovho syna.

Taraba bol jedným z kľúčových šíriteľov ruskej propagandy, na sociálnych sieťach pranieroval nedospelú ženu a podnikal s Koščom, ktorý je podozrivý z korupcie.

Dá sa len ťažko predstaviť, že by v jednej koalícii s nimi chceli byť napríklad takí Šeliga, Žitňanská, Krúpa, Čekovský či Stančík.

Dá sa to ťažko predstaviť, ale nedá sa to vylúčiť.

Čo-to sa dá dedukovať aj z minulotýždňového statusu Igora Matoviča pri príležitosti narodenia dieťaťa Borisa Kollára. Matovič aj túto udalosť využil na poníženie Richarda Sulíka, keď napísal, že on na rozdiel od Kollára len „otravuje Slovensko svojimi mindrákmi“.