Pokuta za prechádzku popod Chmarošský viadukt
Na turistických mapách je chybne vyznačená hranica Národného parku Nízke Tatry práve v mieste prístupu k viaduktu, ktorý sa stal vyhľadávanou turistickou atrakciou
Do Telgártu prichádzame autom v slnečnú letnú sobotu. Zaujíma nás Chmarošský železničný viadukt, podobne ako väčšinu ostatných turistov, ktorí sa tu zastavia. Technická pamiatka patrí medzi hlavné lákadlá obce spolu s neďalekým prameňom Hrona.
Parkujeme ešte pred začiatkom obce pri Depo Café. Je tu viacero dobrých možností na zaparkovanie mimo frekventovanej cesty. K tomu kaviareň, zmrzlináreň a v pešom dosahu aj reštaurácia.
Kaviareň v starom vagóne otvorili manželia Andrej a Zuzana Šramkovci v roku 2020. Vidieť z nej priamo na viadukt a návštevníci priestor pri vagóne využívajú aj ako parkovisko.
Ľudia, ktorí idú k viaduktu, využívajú dve trasy. Jedna vedie od kaviarne po frekventovanej ceste bez chodníka či krajnice. Autá tu jazdia rýchlo, tabuľa so začiatkom obce je až ďalej a nie je tu ani znížená rýchlosť či zákaz predbiehania. Mnohé autá pri predchádzaní chodcov ani nevybočia zo svojho jazdného pruhu. O povinnom odstupe 1,5 metra zrejme nepočuli.
Po necelých 200 metroch prejdeme na druhú stranu. Tu nás víta náučná tabuľa s históriou viaduktu a nenápadné označenie začiatku národného parku s miniatúrnou tabuľkou s návštevným poriadkom. K samotnému viaduktu pokračuje poľná cesta.
Druhá prístupová trasa vedie cez vykosenú lúku. Dostanete sa na ňu od parkoviska, keď hneď prejdete na druhú stranu cesty. Počas našej návštevy volí tento variant väčšina návštevníkov. Vedie totiž mimo frekventovanej cesty a je bezpečnejší pre všetkých. Po ceste kráča len zopár rodín s deťmi alebo párov s kočíkmi.
Aj keď je výber druhého variantu logický, nie je povolený a stráž prírody tu preto môže návštevníkov pokutovať. Leží totiž už na území národného parku v treťom stupni ochrany, kde je povolený len pohyb po turistických alebo cykloturistických značených trasách. A taká tu nie je.
Podľa návštevného poriadku by ste nemali ani pokračovať popod samotný viadukt, a to napriek tomu, že k nemu a popodeň vedie poľná cesta, ktorá pokračuje ďalej do lesa.
Návštevníci lokality bežne idú ďalej až pod viadukt a fotia sa pod jeho klenbami. Mnohí pokračujú doprava a po strmom svahu vyjdú po vyšliapanom chodníku až ku koľajniciam.
O platnom režime pohybu veľa nevedia, nie je tu totiž žiaden zjavný zákaz. Na existujúcej náučnej tabuli zmienka nie je. Nachádza sa tu iba spomínaná miniverzia návštevného poriadku na tabuľke pod označením národného parku. Ak by si ju aj niekto čítal, z textu nepochopí, že sa to vzťahuje aj na tento prípad. Navyše nikomu by nenapadlo, že k ikonickej technickej pamiatke by sa nemohlo ísť z dôvodov ochrany prírody.
NECHCÚ ROZDÁVAŤ POKUTY
Chmarošský viadukt sa nachádza v Národnom parku Nízke Tatry. Správa národného parku sa nedávno obrátila na vydavateľov online máp pre nesúlad mapových podkladov v okolí viaduktu.
Problém je v tom, že na mapách je priestor medzi železničnou traťou a cestou prvej triedy č. 66 vyznačený ako miesto v ochrannom pásme národného parku s 2. stupňom ochrany. No podľa nariadenia vlády, ktorým sa kedysi vyhlásil národný park, leží tento priestor v samotnom území národného parku, kde platí 3. stupeň.
Zatiaľ čo v druhom stupni ochrany sa môže človek pohybovať mimo vyznačených chodníkov, v treťom už nie. Ochrana prírody svoju žiadosť odôvodnila tým, že ide o nepresnosť, ktorá spôsobuje problémy s nežiaducim pohybom verejnosti.
Riaditeľka Správy NAPANT-u Sandra Popelářová hovorí, že pohyb ľudí po prístupovej poľnej cestičke nepovažuje za problematický. „Ako problém vnímame pohyb návštevníkov, ktorí majú potrebu šplhať sa do svahu, aby sa následne pohybovali priamo po viadukte. Nelegálnym chodením na viadukt sa vychodilo už niekoľko chodníkov a začína sa objavovať erózia.“
Podľa Popelářovej v lokalite evidujú výskyt vstavačovitých rastlín, ktorým zošliapavanie neprospieva. V jarnom a letnom období tu hniezdi vtáctvo, ktoré ruší najmä fotenie dronmi. Žije tu jašterica živorodá, vretenica severná a užovka obojková.
Marián Jasík je bývalý riaditeľ správy tohto národného parku. Prekvapili ho tvrdenia súčasného vedenia. „V priestore, kadiaľ turisti k viaduktu prichádzajú, nie je podľa mojich znalostí z pôsobenia na Správe NP Nízke Tatry evidovaná žiadna významnejšia plocha výskytu chránených rastlín alebo biotopov. Bodový výskyt niekoľkých jedincov jedného chráneného druhu nemôže byť prekážkou sprístupnenia tejto lokality pre tých, ktorí si chcú obzrieť alebo odfotiť viadukt zblízka.“
Popelářová hovorí, že pred vstupom do lokality vedľa prístupovej poľnej cesty je umiestnený hraničný stĺp NAPANT-u, na ktorom je návštevný poriadok a piktogramy, ktoré na nevhodnosť pohybu mimo značenej trasy upozorňujú. „Nad ďalšími opatreniami v teréne zatiaľ neuvažujeme, pretože zábrany sa ukazujú ako nepostačujúce a návštevníci ich ignorujú a preliezajú. Lokalitu pravidelne monitorujú strážcovia národného parku,“povedala Popelářová.
Hoci správa parku hovorí, že ľuďom nechce ukladať pokuty, za pohyb po poľnej cestičke ich návštevníci môžu dostať, pretože poľná cesta nie je vyznačená. Národný park teda buď bude pokutovať ľudí fotiacich si zblízka jednu z najväčších atrakcií v tejto oblasti, alebo bude tolerovať nelegálny stav, na ktorý sám upozornil.
Ochranár a ekológ Erik Baláž s prístupom národného parku nesúhlasí. „Myslím si, že na takejto lokalite je absurdné obmedzovať vstup ľudí a ešte absurdnejšie je vyberať tam nejaké pokuty. Ak je tam už národný park, správa národného parku môže veľmi ľahko v priebehu niekoľkých týždňov vyriešiť tento problém tak, že určí vyhradené miesto na to, aby tam ľudia mohli vstupovať voľne.“
Vyhradené miesto je lokalita, v ktorej sa ľudia môžu pohybovať aj mimo značených chodníkov. Podobne sa riešil pohyb ľudí v novej prírodnej rezervácii Vydrica pri Bratislave.
CHCÚ ZNÍŽIŤ RÝCHLOSŤ
Starosta obce Telgárt Peter Novysedlák hovorí, že celková návštevnosť obce v posledných rokoch vzrástla. „Okrem prameňa rieky Hron a viacerých turistických trás – či už na Kráľovu
hoľu, alebo v okolí obce – sú vyhľadávané a navštevované aj železničné stavby ako Telgártska slučka a viadukty,“vraví starosta. Štatistiku návštevnosti jednotlivých lokalít nemajú.
Obec si uvedomuje problém s pohybom ľudí po ceste. „Chceli by sme dosiahnuť zníženie rýchlosti v danom úseku a urobiť v spolupráci s oblastnou organizáciou cestovného ruchu náučný chodník.“Ten by mal spájať železničnú stanicu s viaduktom a prameňom Hrona a viesť mimo hlavnej cesty.
Plot z agátových stĺpikov, ktorý oddeľuje lúku od hlavnej cesty, postavila v spolupráci s miestnym hospodárom Oblastná organizácia cestovného ruchu Horehronie. Dôvodom bolo najmä to, že návštevníci parkovali na tráve. Plot tento problém vyriešil. S náučným chodníkom to bude zložitejšie.
„Onedlho budeme meniť náučnú tabuľu o histórii viaduk
Na takejto lokalite je absurdné obmedzovať vstup ľudí a ešte absurdnejšie je vyberať tam nejaké pokuty.
Erik Baláž ochranár a ekológ
tu, je tam aj odsek venovaný usmerneniu pohybu. Budeme participovať aj na dopravnom projekte, ktorým by sa presunula značka obce tak, aby v danom úseku nebola rýchlosť vyššia než 50,“hovorí Jarmila Oceľová z organizácie cestovného ruchu.
ZRAZU JE Z TOHO ATRAKCIA
Pozemky pred Chmarošským viaduktom vlastní viacero majiteľov. Samotný násyp je majetkom Železníc Slovenskej republiky.
Štefan Lunter je jedným z vlastníkov pozemkov a aj časti poľnej cesty. Zároveň na celej ploche hospodári. Záujem turistov o viadukt ho neteší.
„Ľudia to berú ako atrakciu. Čo ja žijem, ľudia tadiaľ chodili a ani hlavu nezvrtli tým smerom. A zrazu je z toho atrakcia. No keď chcem niekam ísť, treba pozerať aj na to, aby som druhému nespôsobil škodu.“Štefan Lunter sa sťažuje, že motorkári chodia priamo pod viadukt, ľudia si robia piknik na lúke, zanechávajú smeti. „My z tej lúky berieme seno a kŕmime ním hospodárske zvieratá.“
Plôtik zastavil autá a sčasti motorkárov, no tí podľa Štefana Luntera niekedy strhnú reťaz a prejdú krížom. Prekáža mu aj chodník, ktorý ľudia vyšliapavajú v tráve. Optimálne podľa neho je, aby ľudia prešli po ceste k poľnej ceste a pokračovali k viaduktu po nej. „Pohybu po poľnej ceste sa nebránim. No nemajú tam čo chodiť autá, nemali by sa tam robiť pikniky. Prejdite, pozrite si, pozdravte nás, ak sme tam, a dovidenia.“
ZÁŽITKY V PRÍRODE
Po prvom apríli tohto roka sa národné parky stali samostatnými právnymi subjektmi. Jedným z cieľov reformy malo byť aj to, aby sa parky stali v regiónoch dôležitejšími hráčmi. Dovtedy patrili pod Štátnu ochranu prírody SR a samostatne nemohli rozhodovať takmer o ničom. Nespravovali ani pozemky v národnom parku.
Teraz riaditeľom pribudla správa štátnych lesných pozemkov. V niektorých národných parkoch ide o veľké územia, napríklad v Tatranskom národnom parku alebo na Muránskej planine. Ochranári tak môžu robiť veci, na ktorých sa predtým museli dohodovať so štátnymi lesníkmi. Zmizol aj rozhodovací medzičlánok, riaditelia teraz podliehajú priamo ministerstvu životného prostredia. Parky však stále nemôžu vydávať úradné rozhodnutia, to robia okresné úrady. No aj tak im reforma sčasti rozviazala ruky a priniesla väčšiu autonómiu.
Zmenu vidieť napríklad v Tatranskom národnom parku, ktorý bol dlhé roky známy nie veľmi ústretovým prístupom k turistom. Po spustení reformy už môžu vodáci splavovať dlhší úsek rieky Belá než doteraz. Pribudol chodník k sútoku Tichého a Kôprového potoka, ktorý môžu využívať aj turisti. Riaditeľ národného parku Pavol Majko chce predĺžiť viaceré cyklotrasy, ktoré vedú dolinami. Týka sa to viacerých populárnych dolín, ako Kôprová, Bielovodská alebo Bobrovecká nad Oravicami.
Aj v Nízkych Tatrách by podľa oslovených odborníkov mala ísť správa parku skôr týmto smerom. „Treba hľadať také riešenia, aby mikrolokalita nebola poškodzovaná a pohyb ľudí bol logicky usmernený tak, aby to akceptovali vlastníci a užívatelia pozemkov. Po získaní právnej subjektivity by to mali byť správy národných parkov, ktoré prevezmú iniciatívu pri usmerňovaní návštevnosti národného parku. Mali by si čo najskôr uvedomiť, že toto je jedno z ich základných poslaní, ktoré od nich spoločnosť očakáva,“hovorí Marián Jasík.
Erik Baláž dodáva, že národné parky by mali byť oveľa priateľskejšie k verejnosti a ich správcovia by si mali uvedomiť, že národný park je služba verejnosti. „Prírodu chránime pre ľudí a prístup by mal byť menej reštriktívny. Verejnosti treba sprostredkovať zážitok v prírode. Vzdelávanie, výskum a rekreácia patria k ochrane prírodného dedičstva všade vo svete.“