Je slovo k…a škaredé?
Vojny, aj tie kultúrne, boli, sú a budú rovnaké – zbytočné a s množstvom obetí
Bol som na tohoročnom festivale Pohoda na otočku jedno dopoludnie. Je to dôležitý festival, pretože je otvorený a mimoriadne pestrý, čo do atmosféry i obsahu. Odniesol som si odtiaľ tri „bliky“. Všetky z akcií, ktorých som sa zúčastnil ako „artist“. Prvý je z koncertu skladby Mira Tótha Black Angels Songs v úprave Dystopic Requiem Quartet. Pred koncertom som mal obavy, kto príde o desiatej ráno počúvať vážnu hudbu. Stan bol natrieskaný a po koncerte ľudia vstali a dlho tlieskali. Sila.
Druhý bol z dvoch diskusií, na ktorých hovoril aj vojnový korešpondent, investigatívny novinár a vysokoškolský učiteľ Jan Urban. Jeho základné posolstvo z piatich vojen, ktorých sa za posledných tridsať rokov zúčastnil, bolo: Všetky vojny sú rovnaké!
Tretí bol z akcie, na ktorej som mal krstiť posledný album kapely Drť s názvom Minister. Je to prepis privátneho rozhovoru dvoch politických papalášov. Nadväzoval na predchádzajúci projekt Drti Puntičkár – prepis publikovaných výrokov bývalého šéfa komunistickej tajnej polície.
PREKÁŽA MI TO
Píšem, že som, že som mal „krstiť“. O jednej v noci. Rozhodoval som sa pod tlakom dvojakej dilemy: vo svojom veku som sa fyzicky na to necítil, plus čosi mi na textoch albumu Minister silno prekážalo: vulgárne texty, pretože aj originál bol vulgárny až za hranicu znesiteľnosti.
Vnímam to ako problém jazyka vo verejnom priestore. Šéf tajných z čias komunizmu „uhladeným“jazykom rozpráva o svinskom režime, ktorému ochotne a dobrovoľne slúžil. Protagonisti druhého projektu o tridsať rokov neskôr a za demokracie púšťajú z úst čistý hnoj.
Že by mal Jan Urban pravdu i o jazyku mocných? „Uhladené“rozprávanie fízla a vodopád vulgarizmov v rozhovore politikov bývajú často prológom k hororovým skutkom. A áno, aj k skutkom násilným a vojnám, ktoré sú všetky rovnaké aj v utrpení nevinných, najmä detí?
VŠEOBECNEJŠÍ PROBLÉM
Patria vulgarizmy do jazyka verejnej komunikácie? A patria tam autentické rozhovory tých k…v vy…ch? Keď už mám použiť jazyk tamtých dvoch. To prvé by som odpustil pankáčskym kapelám po desiatej večer, s tým druhým mám problém.
A keď už píšem o jazyku verejnej komunikácie. Problém je všeobecnejší. Zásadovosť a silu protivníkov v politickom ringu nahradili hrubé slová a lži. Rozumiem tomu tak, že trpíme nedostatkom naozajstných bojovníkov, ktorí si vynútia rešpekt súpera kompetenciou a charizmou.
Napokon, veď aj ten Putin je iba slaboch, ktorý má na rozdiel od tých našich slabochov na povel početnú armádu, médiá a úplatných poskokov. Pánboh zaplať za liberálnu demokraciu, kde sú podobní predbežne paralyzovaní pestrosťou slobodnej občianskej spoločnosti.
Post scriptum: V. V. Putin je iba jeden, momentálne najhororovejší príklad. Z domácich luhov a hájov by sa dali uviesť ďalší a ďalší. A aby som sa ešte raz a naposledy vrátil k Janovi Urbanovi: v konečnom dôsledku boli, sú a budú všetky, aj tie kultúrne vojny rovnaké – zbytočné a s množstvom obetí.