Príhody tuláka po Slovensku
Vybral som sa do hôr bez prípravy, bez plánu a cieľa. Nemal som v pláne ani túto reportáž, ale aj ona sa napokon stala súčasťou veľkého dobrodružstva, v ktorom hlavnú úlohu zohrala náhoda
Vybral som si červenú značku, lebo sa tiahla celým Slovenskom. Umožní mi túlať sa po horách bez toho, aby som musel premýšľať o cieli. Žiaden som nemal. Chcel som byť sám, chcel som si uľaviť od smútku, čo ma zavalil ako tie vrecia s pieskom, ktoré vŕšia obyvatelia Odesy proti ruským raketám.
Nemal som cieľ, plán ani mapu, lebo vojna na Ukrajine mi pripomenula, čo viem už od mladosti, ale často na to zabúdam: jedným z kľúčových princípov bytia je náhoda. Ak jej chcem vyjsť v ústrety, nesmiem mať žiaden plán.
Bolo jedenásť hodín v stredu 8. júna. Taxík ma priviezol na parkovisko nad bratislavskými Krasňanmi. Nevedel som, že Cesta hrdinov SNP sa začína na Dukle a končí v Devíne, že teda pôjdem v protismere. Vedel som len to, že značky sú červené.
V bufete som si kúpil kofolu a k nej som dostal tvarohovú buchtu zadarmo, lebo bola od včerajška. Vedel som, ako sa dostanem na červenú, lebo po chodníku, ktorý k nej vedie, často behávam. Lenže teraz som sa zmenil na chodca, ťažký batoh ma tlačil k zemi, mäkkej a vlhkej od nedávnych dažďov.
Vedel som, že idem v ústrety dobrodružstvám, ale až teraz sa mi moje putovanie ukladá v mysli do celku, ktorého zmysel sa pokúšam pochopiť. Väčšinu času som strávil osamote v slovenských lesoch a zároveň som stretol mnoho ľudí, ktorí ako keby čakali len na to, kedy mi môžu porozprávať svoj príbeh. Po piatich dňoch som si v Brezovej pod Bradlom kúpil zápisník, lebo som pochopil, že s pamäťou si nevystačím.
NOC V DAŽDI
Na Pezinskú Babu som z Krasňan dorazil za šesť hodín a stretol som len zopár cyklistov. Väčšinu cesty som poznal, lebo som ňou pred pár rokmi bežal na pretekoch z Baby na Kamzík. Ale až teraz som uvidel nenápadný pôvab meniacej sa krajiny, keď som v plytkom sedle kráčal vedľa jazierok s čiernou vodou a dnom z rašeliny, aby som sa o chvíľu ocitol na lúkach s riedkymi stromami ako v savane.
Hneď ten prvý deň som sa zoznámil s výzvou, ktorej budem čeliť všetky ďalšie dni: kde budem spať, kde bude voda a kde sa tieto miesta spoja do jedného. Posledné kilometre pred Babou som také miesto nenašiel. Bolo dusno, lial sa zo mňa pot a z osemnástich kíl, ktoré som niesol navyše, ma rozboleli bedrové kĺby. Ak budú
Chcel som byť sám, uľaviť si od smútku, čo ma zavalil ako tie vrecia s pieskom, čo vŕšia obyvatelia Odesy proti raketám.
mať v penzióne na Babe voľnú izbu, vezmem to ako znamenie, že mám spať v posteli. Mali.
Celú noc pršalo, ranné nebo bolo mútne, dážď prešiel do mrholenia a hmla zakrývala vrcholy stromov. Bol som jediný hosť, majiteľka penziónu mi urobila kávu a priniesla kofolu. „Dnes ani neotvoríme, nikto nepríde,“povedala.
Prvá cigareta mi zlepšila náladu a bavil som sa otázkami, ktoré som si mrmlal pod nos: „Čo tu robíš? Máš 65 rokov. Čo je to za hlúpy nápad vyraziť sám do hôr? Už po prvom dni si unavený, bolia ťa kĺby a na pravom malíčku sa ti začína robiť otlak.“
Keď som si navliekol batoh, jeho váha ma ohromila, ale po prvých krokoch som usúdil, že to nie sú kĺby, čo ma bolia, ale že sa ozývajú len úpony. A tie si na záťaž postupne zvyknú.
Konečne som vyrazil cestou, ktorú som nepoznal. Rozjarila ma predstava, že idem do neznáma, hoci som videl len na pár krokov. Kráčal som vrstevnicou po zvážnici posiatej kalužami a pokúšal som sa v mysli spojiť to absolútne ticho s hlukom vojny o tisíc kilometrov ďalej. Dopracoval som sa len po hranicu údivu. Zastal som a krútil bezmocne hlavou. Vtedy som zistil, že nevidím červenú značku.
To sa mi stane ešte veľakrát: kráčajúc premýšľam, hľadím do zeme a nevšimnem si, že červená odbočila inam. Turistické trasy neprajú zamysleným. Hrešiac som sa vracal vyše kilometra, kým som našiel značku, ktorá ma naviedla na úzky chodník do lesa.
Cesta slovenským lesom má na rozdiel od ruskej tajgy, ktorou som kedysi tiež kráčal, dve veľké výhody. V tajge nie sú chodníky a zem je pokrytá hlbokým machom, do ktorého sa vám zabárajú nohy ako do snehu. A tajga je nekonečná a nemenná, kým slovenský les sa neustále mení a prináša príjemné prekvapenia.
Odrazu som sa ocitol na lúke v sedle, ktoré volajú Čermák. A spomenul som si, že som tu pred rokom bol so svojou ženou Martou, keď sme išli na vychádzku zo Zochovej chaty. Poznal som tú lúku podľa dreveného stola pod strieškou. “To už som nad Modrou?” hundral som udivene.
Aj to sa mi stane ešte veľakrát. To prekvapenie, že vzdialenosť je len predsudok modernej doby vnútený autami. Ak máte zdravé nohy, vzdialenosť je len otázka času. Za necelé štyri týždne som prešiel 500 kilometrov a fyzicky sa zblížil so slovenským drotárom, ktorý kedysi putoval peši po strednej Európe.
Jedol som slaninu, cibuľu a sušené mäso, keď ku mne prichádzal jediný človek toho dňa. Šľachovitý muž v strednom veku s batohom. „Vzal som si voľno od počítača,“povedal. Po
Cesta slovenským lesom má na rozdiel od ruskej tajgy dve veľké výhody. V tajge sa do machu zabárajú nohy ako do snehu. A tajga je nekonečná a nemenná, slovenský les sa neustále mení.
radil mi, kde môžem prespať a ukázal mi v mobile na mape studničku. „Mala by tam byť aj nejaká chata,“dodal. Miesto sa volalo Panské Uhliská.
Náhoda mi bude odteraz plánom, rozhodol som sa. Pôjdem, kam mi ľudia povedia.
Dorazil som tam o pár hodín a odbočil podľa návodu zvážnicou dolu do lesa. Studničku ani chatu som nenašiel, zvážnica sa stratila v hlbokom lístí bukového lesa. Pršalo, ale vody nikde.
Potok som našiel až o kus nižšie v rokline, voda bola jemne zakalená, ale aj tak som sa cítil ako víťaz. Vyštveral som sa na hrebeň nad roklinou, kde bola rovinka a vrátil sa bez batohu po vodu, ktorú som nabral do plastového vreca. Prestalo pršať.
Nie som úplne neskúsený tulák, spal som v divočinách v rôznych kútoch sveta, ale nikdy sám. Tu v slovenských Karpatoch v majestátnom bukovom lese s velikánmi vyvrátenými dávnou víchricou som sa cítil oveľa zraniteľnejší.
Nalámal som konáre mladých bukov, ktorých lístie bolo odspodu suché, a urobil si z nich lôžko, ponad ktoré som postavil stan z celty, ako som to videl na YouTube. Fungovalo to!
Pod vyvrátenými koreňmi bukov som hľadal suché vetvičky na oheň, ale bolo ich žalostne málo. Na YouTube som videl, ako chlapík vydlabáva nožom odštiepky dreva z kmeňa vyschnutého stromu a podujal som sa ho napodobniť. Tešil som sa, ako mi to ide, kým sa mi čepeľ zatváracieho noža nezaryla do prsta. Zdalo sa mi, že v otvorenej rane vidím kosť, kým ju nezalial prúd krvi.
Častujúc sa kanonádou hrubých slov som ľavou rukou vyhrabal z batoha lekárničku a tuho si obviazal prst všetkým, čo v nej bolo. Ďalšie tri dni budem ako vojnový veterán chodiť so skrvavenou hrčou obväzov na prste.
Oheň som vzdal, aj tak začalo znovu pršať.
Oblial som sa ešusom vodou z vreca, lebo mám jednu slabinu: do spacáka chcem vliezť okúpaný. Preto vždy vyhľadávam nocľah pri vode.
Ležiac v spacáku s výhľadom do lesa som si uvaril čaj a ľavou rukou si nakrájal slaninu s cibuľou. Dážď bubnoval na celtu, fajčil som a popíjal whisky z plastovej fľaše. Niesol som si ju v batohu už desiatky kilometrov, zaslúžil som si ju teda. „Si cvok,“zamrmlal som si na dobrú noc a ešte pred zotmením som zaspal.
ČO MI PREZRADILA VÁPENNÁ
Putovanie je najstaršia ľudská činnosť, takto sme obsadili celú planétu. Lenže ľudia kedysi vyhľadávali doliny a priesmyky, kým táto cesta vedie po hrebeňoch. Nevedel som, že aj Karpaty majú také strmé svahy a úchvatné výhľady.
Ráno už nepršalo a krv na obväze bola zaschnutá. To sú dobré znamenia, povedal som si. Aj bedrové úpony ma už boleli menej, keď som sa štveral naspäť na hrebeň na červenú. Zvykali si.
Cesta postupne klesala k Sološnici, čo mi zdvíhalo sebavedomie, lebo som netušil, že na mňa číha Vápenná.
Jednou z mála mojich istôt v tekutej povahe samotného bytia je moja fyzická odolnosť. Okrem pokusov, keď som pri behu či plávaní zámerne ohmatával hranice svojich síl, sa mi nikdy nestalo, že by som už ďalej nevládal. Preto ma Vápenná tak prekvapila.
Vedie na ňu strmý kľukatý chodník vyšliapaný tisíckami nôh, ale moje nohy odmietali ísť v ich stopách. Zhlboka som dýchal na každý druhý krok, no nepomáhalo to. Musel som každých sto metrov zastaviť a uľaviť stehnám. Táto nová skúsenosť ma tak zaskočila, že mi napadlo, či nie som chorý. Ďalšie dni a ďalšie výstupy mi však potvrdili inú príčinu: som jednoducho starý.
Preliezol som cez horu ako chrobák, ktorý sa neohrabane štverá na hrudu zeme. Ale pôvab chôdze s batohom spočíva v tom, že za námahu ste odmenení. Po každom stúpaní totiž napokon príde klesanie. K tomu vyliezlo slnko a presvitalo cez stromy, kráčal som očarený krásou, ktorú napodiv nikto nechcel vidieť, lebo nikoho som nestretol.
A aby krásy nebolo dosť, odrazu sa z lesa vynorila lúka. Neviem, kto ju nazval Amonovou, ale mal zmysel pre poéziu, lebo Amon bol najväčší egyptský boh a majestát tej lúky tomu zodpovedal. A bol tam aj prístrešok s pričňami a studňa!
Cítil som sa ako objaviteľ neznámeho ostrova a tešil som sa, že bude patriť len mne, lenže už o pol hodiny som videl prichádzať spolupútnika. Jano bol mladý muž veľký vo všetkých rozmeroch. „A to som už cestou z Dukly zhodil pätnásť kíl,“povedal hrdo.
Bol z Košíc a pracoval ako kuriér. Pil litre kofoly a jedol hamburgery, až sa dopracoval k poriadnej nadváhe a vysokému tlaku. Pripravoval sa na cestu celý rok, ale aj tak si po prvých dňoch vyšliapal pľuzgiere na nohách, ktoré si každý deň prepichoval a natieral propolisom. Aj teraz sa hneď vyzul a začal ihlou operovať.
Poznal som v mladosti rovesníkov ako Jano, ale tí si ničili telo záhaľkou, chľastom a cigaretami, tlak si nemerali, k lekárovi nechodili a ani vo sne by im nenapadlo liečiť sa chôdzou. „Nakrúcam z toho videá. Mám plno fanúšikov,“povedal Jano.
Poradil mi, že v Dobrej Vode, kam do večera určite dôjdem, je penzión, kde môžem prespať. To bolo znamenie. S vidinou postele som sa uložil pod stromami a búdu som prenechal Janovi. Keď som sa ráno prebudil, už bol preč.
BLÚDENIE
Kopce sa postupne zvyšovali a ich názvy ako Ostrý Kameň či Záruby som nikdy nepočul. Na Zárubách som zjedol kus slaniny a ako zákusok som mal sušené mäso. Cibuľa sa mi minula. Pozeral som sa zhora do nádhernej hornatej krajiny, ale nemal som ani poňatia, na čo sa vlastne pozerám. Nemal som mapu. Karpaty sú husto zalesnené a ľudoprázdne, hoci bola sobota, stretol som iba dve rodiny na výlete.
Blížil som sa k Dobrej Vode, keď som v lese pod cestou uvidel prístrešok a potok. Jano mi o ňom hovoril, aj o dvojici čudákov, ktorí tam trávia celé dni čistením studničky. Štrbaví
Okrem pokusov, keď som pri behu či plávaní zámerne ohmatával hranice svojich síl, sa mi nikdy nestalo, že by som už ďalej nevládal. Preto ma Vápenná tak prekvapila.
penzisti ma nadšene vítali, žena mala strapaté vlasy a divoké oči, jej druh mi vysvetľoval, že tu trávia celé dni a večer o deviatej im ide posledný vlak do Trnavy. „Je to zadarmo a čo by sme robili v paneláku?“Miestnemu zbohatlíkovi tu ešte pred rokom strážili dom v lese, ale už sa ich zbavil. „Chcú nás odtiaľto dostať, lebo vidíme všetkých pytliakov a zlodejov dreva, ktorí tadiaľto prechádzajú,“povedali.
Vyzerali byť takí šťastní, že som začal uvažovať, či tu neprespať. Lenže Jano ma nasmeroval na Dobrú Vodu a táto radostná dvojica mi naliehavo radila, aby som sa vyhol červenej, lebo do Dobrej Vody sa dostanem rýchlejšie odbočkou a obídem navyše aj kopec.
Mávali mi na rozlúčku a ja som sa pokúšal spomenúť, ktorou odbočkou sa mám vybrať. Rozhodol som sa pre tú, ktorá sa ako prvá oddeľovala od červenej. Vyšiel som rozbitou lesníckou asfaltkou do otvoreného sedla, ktorému kraľoval novodobý kaštieľ obohnaný vysokým múrom posiatym kamerami.
Slovenskí oligarchovia obsadzujú územie, pomyslel som si v úžase nad tou stavbou, z ktorej som videl len lesklú čiernu strechu. O kus ďalej sa začínal oplotený revír s poľovníckym zámočkom ukrytým v lese. Slovensko je úžasná krajina vďaka svojej priechodnosti. Oligarchovia ju svojimi plotmi hyzdia s tou istou surovosťou, s akou okrádajú spoločnosť.
Zhnusený som kráčal popri plote do údolia, kde sa cesta rozdvojovala a ja som zistil, že neviem, kde som a ktorou sa vydať.
Zablúdenie je rovnako ako putovanie jedna z najstarších ľudských skúseností. Dnes väčšinou blúdime v našich dušiach, stratení v hodnotovom chaose, ale úzkosť je rovnaká, ako keď sa stratíte v lese. V jednom okamihu prídete o základnú istotu o tom, kto a kde práve ste.
Zablúdenie má svoje fázy a ja som sa ocitol v tej, keď si zblúdilec odmietne pripustiť, že sa ním práve stal. Vydal som sa naľavo presvedčený, že Dobrá Voda je tým smerom. Po niekoľkých kilometroch som na ďalšom rázcestí bezradne zastal. To ma prinútilo si priznať, že som nemal ani poňatia, kde som sa ocitol.
Bolo šesť hodín, už som mal byť v Dobrej Vode. Celý deň som sa upínal k predstave, že si večer dám pivo a horúcu sprchu. Prečo som len poslúchol tých dvoch bláznov? „Lebo si sa zaviazal, že sa podriadiš plánu, ktorý ti narysujú druhí. To máš za to, že sa spoliehaš na náhodu,“hundral som si.
V tom okamihu sa na rázcestí zjavil bežec. „Nie som odtiaľto, ale keď sa vydáte nahor, uvidíte zrúcaninu hradu, tam budú iste nejaké značky,“povedal.
Mal pravdu, k hradu však neviedla cesta, musel som krížom cez pole a cez priekopu strmo nahor ako dávny dobyvateľ hradných múrov. Preklínal som pŕhľavy a kríky. Zrúcanina sa volala Kláštor svätej Kataríny Alexandrijskej a v živote som o ňom nepočul, tabuľa však hlásala, že bol založený začiatkom 17. storočia. Musel som uznať, že miesto bolo krásne, ale bufet už bol zatvorený a modrá značka hlásala, že do Dobrej Vody je to ešte jeden a pol hodiny. Zahrešil som, lebo som mal v nohách už najmenej 40 kilometrov.
DOBRÍ ĽUDIA V DOBREJ VODE
O ôsmej večer som dorazil do Dobrej Vody a obyvatelia ma nasmerovali k modernému penziónu. Na terase sa zabávala skupina ľudí a zmocnila sa ma zlá predtucha. Bola sobota a penzión bol obsadený partiou, ktorá oslavovala niekoho narodeniny.
Putovanie po horách je zradné, lebo človek sa začne upínať k vidine pohodlia. Bol som príšerne unavený a smädný, prepadal som zúfalstvu z predstavy, že budem musieť ísť spať niekde za dedinu. Ale tá predstava ma zbavila ostychu, takže som v neďalekej krčme pristúpil k dvom mužom s otázkou, či nevedia o nejakom ubytovaní v dedine.
Vyzeral som zúbožene, spotený tulák v pokrčenom klobúku a gučou špinavého obväzu na prste, ktorý ledva stál na nohách. Pokrútili hlavou, ale starší, šľachovitý päťdesiatnik mi venoval dlhý, skúmavý pohľad a potom povedal: „Daj si s nami pivo, nejako to zariadime.“
To sa mi stane ešte veľakrát: ľudia majú radi osamelého, starého tuláka, lebo je neškodný a oživuje v nich archaickú potrebu pomôcť pocestným. Z päťdesiatnika sa vykľul Braňo, šéf miestnych dobrovoľných hasičov. Budem spať v zbrojnici, majú tam matrac aj sprchu. Jeho kamarát sa volal Martin a bol miestny poslanec.
To, čo nastalo potom, sa mi stane ešte neraz. Braňo ma zvýšeným hlasom presviedčal, že Západ Slovákov okradol, že za komunizmu bolo lepšie, že ak Putin príde cez Ukrajinu až na Slovensko, bude ho vítať s ruskou vlajkou a bude voliť Kotlebu, lebo ten jediný nekradne.
Braňo sa vymykal štatistickej vzorke kotlebovských voličov. Bol inteligentný, pracoval ako konštruktér pre švédsku firmu, patril do strednej triedy. „Prečo si taký nahnevaný, keď sa máš tak dobre?“pýtal som sa. „Lebo tento systém je nespravodlivý,“rozohnil sa. „Ja sa mám dobre, ale čo ostatní?“
Pýtal som sa, či vedia o niekom v dedine, ktorý sa má tak zle, že nemá na jedlo. Pátrali v mysliach, no nikto im neprišiel na um. „Ale prečo musím platiť doplatky za lieky? To za komunizmu nebolo,“zrúkol Braňo.
Ten hnev je ako choroba. Poznám viacero takých ako Braňo. Úspešných, čestných ľudí, ktorých zachvátil hnev. Počas ich života sa hromadil a možno o ňom ani nevedeli, možno by nikdy nevyplával na povrch, keby neprišiel Putin, Kotleba, Fico či Trump, títo nahnevaní muži, ktorí im ukázali, že zúrivosť a hnev sú správne a majú na ne byť pyšní.
Do polnoci som vypil päť pív a nebol som sa ani raz vycikať. Potácali sme sa nočnou Dobrou Vodou k zbrojnici, keď Martin zastavil, ukázal na domy a povedal mi: „Pozri sa, čo vidíš.“Niektoré sú prázdne, všimol som si. „Správne. Slovensko je príliš veľké na tak málo ľudí, nedokážeme túto krajinu mať pod kontrolou. Poloprázdne dediny a zlé cesty. Je nás príliš málo.“
Takúto úvahu o Slovensku
Zablúdenie má svoje fázy a ja som sa ocitol v tej, keď si zblúdilec odmietne pripustiť, že sa ním práve stal.
som ešte nikdy nepočul. „To mi hovoria Kórejci, s ktorými spolupracujem,“povedal Martin. „Vidia nás ako chudákov, ktorí si nevedia rady s priveľkou krajinou.“
Martin bol čiernovlasý tridsiatnik, miestny aktivista, ktorý dával vlastné peniaze na kultúru a šport v Dobrej Vode, kým Braňo mal už v tvári ryhy z náročného života, obaja však patrili k miestnej elite a boli kamaráti, hoci ich politické názory boli radikálne odlišné. „Takýchto šialencov stretneš ešte veľa,“smial sa Martin.
Mal pravdu. Lenže ja sa nedokážem priateliť s niekým, kto obdivuje Putina. Ale Braňo nebol môj priateľ, bol to dobrý človek, ktorý mi pomohol, hoci som v ten večer zradil Ukrajincov, keď som od neho prijal nocľah.
Vošli sme do zbrojnice a Braňo sa rozžiaril. „Pozri sa na tú krásu. Môžeš si myslieť o Kaliňákovi, čo chceš, ale bez neho by sme ich nemali.“
Dva lesklé nákladiaky krikľavo červené ako vyzývavý rúž zapĺňali skoro celú miestnosť. Braňo otvoril kapotu tatrovky a pomenúval funkcie vylešteného motora, ktorý ako keby práve vyšiel z továrne. Nechápem, prečo musí byť motor navonok čistý, keď sa jeho energia rodí v hlbokom vnútri, ale neodvážil som sa povedať, že ja som svoje auto neumýval desať rokov a stále jazdí rovnako dobre.
Braňo nástojil ešte na ďalšom pive, ktoré vytiahol zo šuplíka, ale Martin sa už poberal domov. „Zajtra máme omšu v prírode, ja to organizujem, Braňo je tam za hasičov,“povedal.
Braňo ešte chvíľu pokračoval, ale už sa nám plietli jazyky. „Kľúč nechaj na okne,“povedal a nechal ma samého s dvoma obrovskými jaštermi, ktoré chŕlia vodu namiesto ohňa. V ďalšej miestnosti viseli na hákoch hasičské skafandre a za ňou bola sprcha so studenou vodou. Vytiahol som si troch kliešťov.
„Keby si nezablúdil, tak ich nestretneš a neležíš na božsky mäkkom matraci,“zamrmlal som si na dobrú noc.
ZMEŠKAL SOM OMŠU
Červenú značku z Dobrej Vody som opäť rýchlo stratil pri premýšľaní o včerajšku, ale v krčme pri chatovej osade mi povedali, že keď pôjdem za spevom, tá cesta vedie na hrebeň.
Z lesa sa naozaj ozýval zborový spev a po ceste som stretal sviatočne oblečených ľudí vracajúcich sa z omše. V lesíku dohrávala česká kapela, v stánku rozdávala vychudnutá pani v čiernom zákusky a prinútila ma jeden zjesť. Medzi poslednými ešte posedával na lavici Martin s manželkou a dcérou a srdečne ma vítal.
Nikdy som sa nemiešal medzi veriacich, len v 80. rokoch som sa raz vybral na púť do Turzovky, lebo som chcel vidieť tých zvláštnych ľudí, ktorí sa mlčky štverajú do kopca za osvietením. A potom som sa medzi nich zamiešal ešte na Sviečkovej manifestácii v marci 1988, čo bolo aj naposledy, kedy som sa s nimi cítil v jednote, lebo nás spoločne naháňali policajti.
Ľudské dejiny sa odohrávajú ako nekončiaca séria rituálov a táto omša bola len jedným z nich. Nepatril som sem, ale tulákovou výsadou je byť vítaný. Pani v čiernom mi vnútila ešte jeden zákusok a Martin mi potvrdil, že táto cesta vedie na hrebeň.
Lenže ako už obvykle, zablúdil som. Červenej nikde a cesta na hrebeni sa rozdvojovala. Kráčal som niekoľko kilometrov s čoraz väčším podozrením, že idem nesprávne, keď sa oproti mne vyrútil mladý muž na štvorkolke. Ponúkol sa, že ma odvezie smerom na červenú.
Poskakujúc na zadnom sedadle som mu kričal do ucha, že som videl oplotené revíry a on na to, že áno, oligarchovia skúpili od miestnych lesy, ale v skutočnosti sú to pytliaci, revíry majú len ako krytie. „Tunajší ľudia si nechajú pre euro aj koleno vŕtať,“zahučal nahnevane.
Ušetril mi aspoň päť kilometrov a vďačne som mu zamával. Putovanie je príbehovou osnovou mnohých rozprávok, mýtov vrátane antických či moderných románov od Cervantesovho Dona Quijota cez Antona Reisera (Karl Philipp Moritz) z konca 18. storočia a prvého slovenského románu René mládenca príhody a skúsenosti od
Ignáca Bajzu až po trip Jacka Kerouaca Na ceste.
Putovanie znamená vyjsť v ústrety náhode a ľuďom, ktorých by ste inak nestretli. Je to vychýlenie zo životného plánu, ktorého sa pevne držíme v hrôze pred nepredvídateľnosťou. Mal som šťastie, že z môjho životného plánu ma hneď na začiatku vychýlili komunisti, a odvtedy sa moje cesty vetvia nečakanými smermi a je len na mne, ktorú si vyberiem. Nepredvídateľnosť a náhoda sa tak stali mojimi vítanými istotami.
NÁHODA AKO PRINCÍP
Dúfal som, že pred Brezovou pod Bradlom nájdem pri vode miesto na nocľah, ale potok sa strácal v pŕhľavách a svahy boli strmé. Tam, kde by sa prespať dalo, už zasa stáli nevkusné stavby miestnych zbohatlíkov, niektoré nedokončené, lebo im zjavne došli peniaze, všetky však oplotené.
Pri prvom normálnom dome mladá žena okopávala záhradu, spýtal som sa jej, či vie v Brezovej o nejakom penzióne. Ukázala na hranatú budovu za mnou, ktorá vyzerala byť opustená, ale
Lenže ja sa nedokážem priateliť s niekým, kto obdivuje Putina.
vraj sa tam dá ubytovať, mám zaklopať zozadu.
Našiel som dvorček s posedením a veľkým slnečníkom, dvere však boli zamknuté. O múrik boli opreté dva staré bicykle, no nikde ani živej duše. Sadol som si na lavičku a dumal nad budúcnosťou, keď si dve staršie dámy v turistickom prišli po bicykle.
Keď sa dozvedeli, že prichádzam peši z Bratislavy, zalomili rukami a chytili do rúk telefóny. O päť minút som mal izbu v penzióne Dolina, ktorý mal v ten deň zatvorené. Viem, že to bola náhoda, ale čo ak je to tak, že keď sa odchýlime od plánu a vydáme sa do neznáma, náhod sa na nás valí toľko, že vďaka tomu množstvu už prestávajú byť náhodami a ide len o to, ktorá sa k vám dostane ako prvá?
Mesto síce príliš nepraje náhodám, lebo ľudia sa tam nevšímavo míňajú, ale ešte aj tam si ku mne na terase pri pive prisadol mladý muž. Možno som v tom pokrčenom klobúku vyzeral ako neškodný cudzinec, ktorému sa môže zveriť.
Ženil sa príliš mladý, ona nechcela pochopiť jeho lásku k horskému bicyklu, o dcéru sa teraz s bývalou ženou delia a on jej môže dožičiť čokoľvek, lebo je expert na okná (najlepšie sú plastové v kombinácii s hliníkom) a zarába v Bratislave toľko, že mi to radšej ani nepovie. A je tam zamilovaný do bohatej manažérky a ona do neho. „Ako keby sme sa poznali celý život.“Jej manžel, takisto bohatý manažér, na ňu kašle.
Mal potetované ruky až po plecia, jeden predný zub si zrejme vybil pádom z bicykla. „Vieš, že to nemôže vydržať,“povedal som. „Viem, preto sa chcem rozísť,“odvetil príliš rýchlo a drzo si obzeral dve krásne Ukrajinky, ktoré vedľa nás dojedali pizzu. Boli jediným ozvláštnením tejto banálnej etudy, v ktorej som sa náhodne ocitol.
Napokon sa začal pýtať on a keď sa dozvedel, že som novinár z Denníka N, povedal: „Mne je to jedno, ale polovica ľudí vás neznáša.“A vzápätí sa vyparil. Tulák je na Slovensku vítaný, novinár nie.
Ráno som si dal dolu obväz a obzrel si konečne ranu, ktorá sa síce nepekne škerila, ale nekrvácala. V samoobsluhe som si kúpil zápisník, kofolu a horalky, lebo som prišiel na to, že sa nemôžem spoliehať na svoju pamäť a že bez raňajšieho cukru vládzu moje nohy menej. A v kaviarni som si stiahol do mobilu mapy aj s navigáciou. Náhod bude dosť aj bez blúdenia, nahováral som si, ale v skutočnosti som vedel, že som práve prijal porážku.
PO STOPÁCH MINULOSTI
Na Bradlo som vyliezol prekvapivo ľahko, skoro ako za mladi v máji v roku 1988, keď som tu bol ako účastník vlasteneckej výpravy slovenských disidentov v obsadení Miroslav Kusý, Ján Čarnogurský a Hana Ponická.
Hana mi po ceste rozprávala úchvatný príbeh Štefánikovej lásky k talianskej markíze Guliane Benzoni, s ktorou sa v šesťdesiatych rokoch stretla a ktorá ho natoľko milovala, že sa už nikdy nevydala. Ani vtedy, ani teraz tu nebolo živej duše.
Na druhej strane kopca som zišiel k malebnej osade, ktorá tu vznikla iste ešte dávno pred tým, než tu postavili tú nádhernú mohylu. Hneď pri prvom dome stál muž v mojom veku a hrabal seno. „Máte krásne bývanie,“povedal som. Prikývol. „Žije sa mi tu dobre, mám aj dobrú spoločníčku,” povedal a prizeral sa, ako mi čierna fenka bez obojka nežne olizuje ruku. „Jej predchodkyňu mi zabil diviak, klom jej rozpáral nohu, nedala sa zachrániť. Ale táto je rýchlejšia, utiekla by mu. Nemá obojok, lebo si myslím, že má nárok byť rovnako slobodnou bytosťou ako ja.“
V návale náklonnosti som mu podal ruku a zaželal obom veľa šťastných rokov, on mne zasa šťastnú cestu.
Idúcky som premýšľal, prečo mám pocit, že tieto stretnutia majú mystickú povahu, keď sa navonok vlastne nič neudialo, len sme sa rozprávali (v skutočnosti som s ním strávil sotva polhodinu). V živote som stretol predsa tisíce a tisíce ľudí, mnohí z nich boli silné osobnosti a ich vplyv na môj život nedokážem preceniť. Prečo ma teda napĺňa úžasom krátke stretnutie s človekom, ktorého už asi nikdy znovu neuvidím?
Jednou odpoveďou je, že mystickú povahu má samotné putovanie, čím sa mystickým stáva všetko, čo sa mi prihodí. Druhou odpoveďou je, že týmito stretnutiami sa ku mne cez ľudí prihovára záhadný duch tejto krajiny, stávajú sa jeho hovorcami vybranými možno náhodou, možno nie. A prihral mi napríklad do cesty človeka, ktorý v krajine, kde sú ešte stále zvieratá považované v súlade s kresťanskou náukou za nižšie bytosti, vyriekne vetu hodnú morálneho filozofa. A treťou odpoveďou, samozrejme, je, že si namýšľam sprostosti.
V kopcoch nad Myjavou som konečne stretol ďalšieho protichodca z Dukly. Srdečne sme sa zvítali, Miro v bejzbalovej čiapke bol päťdesiatnik a išiel už tri týždne. „Už ten vek cítim,“zveril sa mi ako tomu, kto mu iste dobre rozumie. „Ak sa chceš najesť, choď do prvej reštaurácie, na ktorú narazíš, lebo všetky ostatné budú zatvorené,“poradil mi.
Tou bol najlepší hotel v meste, no jedlo aj pivo boli skvelé. Prechádzať peši Myjavou je čudná skúsenosť. Myjava za to nemôže, lebo väčšina slovenských miest je podobná –
V samoobsluhe som si kúpil zápisník, kofolu a horalky, lebo som prišiel na to, že sa nemôžem spoliehať na svoju pamäť a že bez raňajšieho cukru vládzu moje nohy menej.
v porovnaní s prírodou sú totiž skutočnou divočinou ony. Malé upravené centrá nedokážu zakryť rastúcu entropiu, proces smerujúci k chaosu, v ktorom sa nebude dať žiť. Tak sa to javilo tulákovi, ktorý práve prišiel z divokej, ale harmonickej prírody.
ÚČASTNÍK ŠKOLSKÉHO VÝLETU
Slnko pieklo a na obzore sa hromadili oblaky, keď som sa vyšplhal na okraj mesta, ktorý už mal príjemne dedinský pôdorys aj vzhľad. Vypil som všetku vodu zo svojich troch fliaš a vyzeral niekoho, koho by som poprosil o ich naplnenie.
Starý pán v trenírkach naberal pokosenú trávu na táčky a dal moje fľaše svojej žene, aby sa so mnou mohol chvíľu rozprávať. „Kedysi som aj ja chodieval do týchto hôr. Až po Veľkú Javorinu žiadna voda nie je.“Ale poradil mi, že o niekoľko kilometrov je po ceste poľovnícka chata aj so studňou. „Teraz tam nikto nebude, môžete prespať na terase.“Stáli na priedomí aj s dcérou a mávali mi na cestu.
Chata aj studňa tam naozaj boli, ale na lúčke pri ohnisku hrali volejbal tínedžeri. Boli to gymnazisti z Myjavy na školskom výlete a budú tu spať. Než som si stihol uvedomiť, aký som sklamaný, spustil sa lejak a uchýlil som sa na terasu.
Z lesa pribehol premočený triedny profesor, vyšportovaný šesťdesiatnik. „Behávam po týchto lesoch po celý život,“povedal mi, keď sa prezliekol. „Príroda je chrám, do ktorého chodím meditovať.“Bol to môj človek.
Ponúkol mi, že v chate je miesta dosť aj pre mňa, ale nechcel som rušiť, a keď prestalo pršať, natiahol som si celtu v lese. Večer som však prišiel k ohňu a deti si na mňa rýchlo zvykli, o chvíľu som bol pre ne neviditeľný ako škriatok ukrytý v kroví.
Boli podobní mojim rovesníkom pred 50 rokmi, len každú chvíľu niekto odbiehal hľadať signál na mobil. Prekvapila ma však jemnosť, s akou sa k sebe správali. Chlapci neboli takí drsní a dievčatá také koketné, ako za mojich čias.
Profesor si neskôr sadol ku mne a hovoril so mnou tak, aby to mohli počuť aj ony. „Učím už tridsať rokov a viem, že dvojkári dopadnú v živote obvykle lepšie ako premianti, lebo sa naučia nebáť sa chýb. Sú menej úzkostní a majú viac odvahy ísť do rizika. Táto moja trieda je po prvý raz takto spolu, po dvoch rokoch covidu. Nemajú to ľahké.“
Keď som odchádzal spať a profesor tam práve nebol, povedal som im: „Ja som vo vašom veku žiadneho takého učiteľa nezažil. Máte obrovské šťastie.“
„Ďakujeme,“odpovedali zborovo. Uspali ma slovenské popové vykopávky z 80. rokov, ktoré ku mne tlmene doliehali z ich domácej diskotéky.
Boli podobní mojim rovesníkom pred 50 rokmi, len každú chvíľu niekto odbiehal hľadať signál na mobil. Prekvapila ma jemnosť, s akou sa k sebe správali.
JAVORINA A MÔJ OTEC
Veľkú Javorinu som videl už viackrát z vrcholov rôznych kopcov a teraz som sa k nej konečne vydal. Telo si už zvyklo na námahu, otlaky sa zmenili
Zadýchane mi rozprávala, ako jej nejde matematika, a preto nepôjde na gymnázium. „Na živote je najdôležitejšie zvládnuť práve veci, ktoré nám nejdú, hovorím ti to ako starý spisovateľ. To, že sme sa stretli, ber ako znamenie,“povedal som. Zazvonil jej mobil a ona rýchlo povedala kamarátke: „Teraz nemôžem, potom ti všetko porozprávam!“
Rozdiel veku nespočíva v tom, že by sa časom vytrácala dychtivosť po živote, ale že v mojom prípade je už takmer zbavená úzkosti z budúcnosti. Za tento dar, ktorý prichádza so starnutím, by som mladosť nikdy nevymenil. Ale nemohol som to tej dievčine povedať.
Už dlho som nebol v českej dedine a kráčajúc ňou som si pomaly uvedomoval, že som svedkom civilizačného rozdielu, ktorý musel vzniknúť v poslednej dekáde. Pred niekoľkými dňami som kráčal Dobrou Vodou a javila sa mi ako dôkaz toho, že Slovensko sa nemá zle. Až pri pohľade na túto dedinu podobnej veľkosti mi došlo, ako ďaleko nám Česi ušli.
Domy boli podobné, rozdiel spočíval vo verejnom priestore, o ktorý sa v tejto dedine starali s rovnakou vášňou ako o ten súkromný. Rozdiel bol v kvalite chodníkov, počte lavičiek či vysadených stromov. Bol v jasnom posolstve, ktoré mi na slovenskej strane chýbalo: toto je náš spoločný domov.
Penzión sa volal Na zámečku a zrejme to bol kedysi naozaj kaštieľ, dnes prerobený na obecný úrad s obradnou sieňou, reštauráciou a izbami pre pocestných. Cítil som sa nepatrične, keď som uprostred izby zhodil batoh, prešiel sa bosý po koberci a zvalil sa do kresla.
RUMOVÁ VÍLA
Vrátil som sa na hrebeň a poobede už aj na slovenskú stranu, ktorú by som spoznal aj bez hraničných kameňov. Martin z Dobrej Vody mal pravdu: Slovensko je na počet svojich obyvateľov priveľké, nedokážu obsadiť toto územie, preto je tunajšia príroda taká ľudoprázdna a pôvabná.
Sedel som na pni, fajčil a dumal o vode, lebo v osade, kde som ju hľadal, nikto nebol a v studni sa jej hladina leskla až niekoľko metrov hlboko. „Videla som prameň, narazíš naň o nejaké tri hodiny,“povedala mi česká chodkyňa z Dukly, mladá žena, ktorá sa vynorila z lesa. Vzala si mesiac voľna a tak sa jej toto putovanie páči, že jej je ľúto, že sa onedlho skončí.
Dala mi napiť z vlastnej minerálky a ešte pridala otázku: „Dáme si hlt rumu?“Ona sem zjavne neprišla skúmať vlastné vnútro a hranice svojej odolnosti, o meditácii ani nehovoriac. Ona si túto cestu naozaj a nefalšovane užívala.
Ja nie. Ani ja som sem nešiel hľadať sám seba, na to je už pre mňa neskoro. Ani o fyzický výkon mi nešlo. A neprišiel som sem užívať si. Prišiel som sem, lebo som nenašiel lepší spôsob, ako vzdorovať duševnému vyčerpaniu z vojny na Ukrajine, ako vzdorovať dusivému smútku. Vyhnal ma sem pud sebazáchovy. Hory, ako keby to tušili, ma milosrdne odrezali od signálu na mobile.
S čím som však nepočítal, bol stav neustáleho úžasu. Bol som neustále vo vytržení. Často som sa zastavoval so zámienkou, že si potrebujem oddýchnuť, v skutočnosti som však viac potreboval upokojiť myseľ utrhnutú z reťaze. Sadal som si na kamene na vrcholoch, na pne v lese, na trávu na kraji lúky aj na lavičky pri chatách so zatvorenými okenicami. Musel som sa zastavovať, lebo mi hrozilo predávkovanie krásou.
Rumová víla mala pravdu, prameň som našiel v rokline pod kopcom s názvom Sokolí kameň. Nabral som vodu do plastového vreca a vrátil sa na vrchol, kde bolo ohnisko a drevené lavice so stolom. Urobil som si oheň, polial sa vodou, opiekol si slaninu a pri ohni počkal, kým sa zotmelo. Ľahol som si pod stôl a počúval nárek z lesa. Niekto niekoho drhol, ale obeť som podľa hlasu nerozoznal. Plač nad unikajúcim životom je možno univerzálny. Zaspal som, až keď les utíchol.
Ráno o siedmej ma zobudil bodrý penzista, ktorý išiel kontrolovať drevorubačov z urbára. „Dávajte si pozor na medvede, jeden tu pobehuje,“povedal. Od tohto okamihu budem počúvať o medveďoch každý deň.
Práve som sa balil, keď sa od Dukly prirútil šľachovitý muž s takým malým batohom, ako keby išiel na prechádzku. Chcel to takmer celé prebehnúť, ale natiahol si sval, takže musí aj kráčať. „Až budeš na východe, stačí zmieniť, že si stretol hasiča zo Stropkova, a každý ti pomôže,“povedal a už ho nebolo. Nechcel som ho zarmútiť, že nemám v pláne dôjsť až na východ.
BLUDNÝ HOLANĎAN
Stretol som už asi desať svojich súpútníkov v protismere a pochopil som, že títo ľudia patria k zvláštnej subkultúre, o ktorej som predtým nemal ani potuchy. Vždy mali dve otázky: ako dlho už idem a či som na stránke, zrejme webovej.
Všetci boli veľmi sympatickí a takmer som podľahol ich čaru. Aj ja som začal premýšľať, či by som nemal trochu pridať na tempe, menej sa zastavovať a neodbáčať od cesty, aby som to stihol až do Dukly. Rumovú vílu nadchla hrebeňovka Nízkych Tatier aj s tamojšími útulňami, ďalší ospevoval Volovské vrchy, len tá cesta cez Trenčín je otravná.
Lenže ja som si červenú vybral práve preto, aby som nemusel každý deň premýšľať o cieli. Nechcel som žiaden ani mať. Nepatril som medzi nich, hoci mi to začínalo byť podozrivo ľúto.
S Trenčínom mali pravdu. Od Drietomy až do centra Trenčína som sa na slnku plahočil púšťou, kde sa oči privyknuté už na hry svetla medzi stromami nemali čoho zachytiť. Ale penzión v centre bol príjemný, v sprche som si opral tričko aj ponožky a tešil som sa, že som unikol lejaku, ktorý sa večer spustil. Ruské rakety medzitým ďalej zabíjali ľudí a ničili ukrajinské mestá, dozvedel som sa z mobilu.
Uľavilo sa mi, keď som sa opäť ocitol v lese, aj keď dvaja starší manželia na kraji Trenčína ma varovali, aby som tam nechodil, lebo medvede.
Z mapy som už vedel, že od Trenčianskych Teplíc dlho nebude žiadna civilizácia, tak som sa rozhodol dopriať si dobrý obed na terase hotela, ku ktorému ma červená priviedla.
Šéf a zároveň kuchár mi vrchovato naložil držkového guláša a potom si prisadol na cigaretu. Podal mi súhrnnú správu o hotelovom biznise, ktorú by mohol ihneď odovzdať vláde. Ceny energií ho ničia, lebo musí zdražovať, ale ľudia majú menej peňazí, takže neprídu. Neprídu ani Rusi, ktorí bývali pravidelnými hosťami. A keby mal aj hostí dostatok, nemá sa o nich kto postarať, lebo mladým sa nechce za tie peniaze pracovať a staršia generácia pracovitých končí. Ukrajinci to možno na chvíľu zachránia, ale aj oni pôjdu onedlho ďalej na západ alebo, naopak, na východ domov. „Mám to v prenájme, ale som v strate. Asi končím,“povedal. A to sa tomuto biznisu venuje 30 rokov. Bol inteligentný, vecný a nenariekal, len konštatoval.
Myslel som na neho, keď som prechádzal kúpeľným parkom, uprostred ktorého už roky stojí ako symbol úpadku čosi, čo zrejme malo byť a možno aj kedysi bolo reštauráciou či hotelom. „Choďte do českých Luhačovíc. Sú to podobne veľké kúpele, ale ten rozdiel je dramatický,“povedal mi hotelier. V skutočnosti už začína byť civilizačný.
A tak som sa opäť vnoril do prírody a civilizáciu nechal za chrbtom. Naučil som sa hľadať miesto na nocľah už od štvrtej, lebo potom môže byť neskoro. Bolo pol šiestej, keď som prišiel k dômyselne postavenej studničke. „To je skutočná civilizácia,“vyhlásil som nadšene a nahlas. Odrazu sa zjavil svalnatý chlapík v šatke a pýtal sa, či hovorím po anglicky. A vzápätí ma pozval k prístrešku, ktorý nebolo z cesty vidieť, či nechcem stráviť večer vo dvojici. Prikývol som, lebo to zapadalo do môjho plánu vychádzať v ústrety náhodám.
Volá sa Sander a je už dva mesiace na cestách, začal v Česku a ide cez Slovensko po červenej do Košíc, odtiaľ cez Maďarsko do Rumunska. „Česi sú trochu čudní, pozerali na mňa v krčmách nevľúdne, kým Slováci sú milí a vedia aj lepšie po anglicky,“povedal na úvod.
Je Holanďan. Nechal ma urobiť oheň, lebo on sa to dodnes nemal kde poriadne naučiť. „Založiť v Holandsku oheň a stanovať je nelegálne,“vysvetlil mi.
Keď mal dvadsať, chcel byť výsadkárom a zachraňovať svet, ale zlomil si stavec, takže musel skončiť a okrem toho už má tridsať a zistil, že už niet čo zachraňovať, lebo kapitalizmus všetko zničil. Teraz chce byť spisovateľom, ale ešte toho musí veľa prečítať. Zapisoval si každú knihu, ktorú som mu poradil.
Už dlho som nebol v českej dedine a kráčajúc ňou som si pomaly uvedomoval, že som svedkom civilizačného rozdielu, ktorý musel vzniknúť v poslednej dekáde.
brali otlaky a odišli im kolená. „Alebo nemali morál.“
Môj morál tiež nemal najlepší deň, udržiavala ho najmä vidina postele a horúcej sprchy. Do Zliechova som prichádzal po veľkej zvlnenej lúke nasvietenej šikmým večerným slnkom, pásol sa na nej voľne tucet kráv a prišli si ma obzrieť zblízka.
Pred Zliechovom som minul betónové stajne družstva, ktoré už za komunizmu boli škaredé, ale až teraz, keď z nich zostali len múry s vybitými oknami, pôsobili naozaj ohyzdne.
Zo školy, kde som mal prespať, sa ozýval Karel Gott a cez dvere som v tlmenom svetle zazrel tancujúce páry. Mal som to tušiť: bola sobota a niekto oslavoval narodeniny. Z postele a sprchy nebude nič.
Keby som bol skutočný tulák, zmieril by som sa s osudom ľahko, lebo na jeho nepriazeň by som si privykol, lenže ja sa na tuláka len hrám, a preto som si sadol na lavičku pred kostolom a ľutoval sa.
Keď som začal byť sám sebe smiešny, pobral som sa do krčmy. Mala veľkorysú terasu, sčasti zastrešenú, pri drevenom stole sedelo zopár mužov okolo štyridsiatky, nevyzerali ako miestni ožrani. „Môžeš prespať pod strieškou,“povedali.
Kúpil som im pivo a až do noci nasledoval rozhovor, o akom sníva každý sociológ v teréne. Krásny, mohutný chlap s havraními vlasmi a vrkočom bol poľovník. „Mám rád medvede, ale je ich veľa. Čo by si urobil, keby tvoju pätnásťročnú dcéru zabil veľký samec jedným úderom laby? Ľudia sa boja chodiť do lesa a ja vám poviem, čo sa stane. Ľudia začnú medvede sami zabíjať. Bude to hrozný lynč.“
Množia sa tu aj preto, lebo majú veľa mäsa. Tie kravy, čo sa voľne pásli na lúke, necháva miestny bača prírode napospas. Keď uhynú, zakope ich do zeme a medvede ich vyhrabú. „Nedávno som našiel mŕtvu kravu na lúke, teľa z nej trčalo do polovice, nedokázala porodiť.“
Ostatní prikyvovali. „Prečo s tým bačom neurobíte poriadky?“spýtal som sa. Nedá sa. Pred 30 rokmi sprivatizoval družstvo niekto z juhu, rozpredal, čo sa dalo, a odvtedy to prenajíma takým, čo sa o nič nestarajú, len berú dotácie. Ani nie sú miestni.
Ďalší veľký chlap s mohutným bruchom sa vrátil po 15 rokoch zo Švajčiarska, kde sa mu darilo. „Doma je lepšie,“povedal sucho. „Je tu síce bordel, ale Švajčiarsko je len zlatá klietka.“
„Západ nás vykorisťuje,“vyhlásil ďalší. „Ale my sami sa necháme,“namietol tesár so zlatou reťazou na krku. „Predáme kvalitné drevo Rakúšanom a nám zostane hniloba. Keby ste videli tie trámy, ktoré dávam na strechy!“
Už dávno som zistil, že obhájiť v slovenskej dedine demokraciu, Západ či ľudské práva je nemožné. Rozumnejšie je počúvať.
„Za komunizmu tu bola škola, zdravotné stredisko so zubárom aj röntgenom,“povedal starší muž, ktorý si prisadol od vedľajšieho stola. „Teraz tu nie je nič, aj táto krčma bola bývalá škôlka.“
Lenže keby bol na vine Západ a demokracia, tak aj v Česku by to bolo ako u nás, namietol som. Lenže nie je. „Pred pár dňami som prechádzal českou dedinou a nedá sa to porovnať. Tam by ani tomu bačovi nedovolili nechať kravy hynúť na lúke.“
To je pravda, zhodli sa všetci osvietení mojím argumentom. „V českej dedine majú stĺpy nočného osvetlenia z nerezu, my z hliníka, lebo nerez by sa rozkradol. A kanalizáciu dávajú povedľa ciest, nie ako my do stredu asfaltky, takže každú chvíľu vletíš kolesom do jamy,“vykríkol tesár.
„Čo z toho vyplýva?“spýtal som sa didakticky. Odpoveď prišla rýchlo: „My sami si za to môžeme, lebo sme debili. Poddanský národ, ktorý si nevie vládnuť, vie len pracovať a kradnúť!“
Išiel som spať opitý, lebo po tom, čo som zaplatil prvú rundu, sa kolotoč rozbehol, ale mne odobrali právo sa pridať. Nosili predo mňa ďalšie a ďalšie poháre a poľovník ma o polnoci podopieral na ceste k môjmu lôžku v rohu terasy.
Nedokážem im vysvetliť povahu sveta, lebo čím viac o ňom viem, tým menej mu rozumiem. Ani oni mi nedokázali vysvetliť podstatu tepelných systémov, ktorých jednotlivé výhody rozoberali prvú časť večera. Energetická kríza ich prinútila nanovo premýšľať o zime a ich debata mi pripomínala vedeckú konferenciu. Nerozumel som ani jednej vete.
Moje znalosti z geopolitiky boli nanič, lebo som im nemohol povedať ani to, o koľko bude o rok elektrina drahšia. Nikto na svete to nevie. Nemali zo mňa žiaden úžitok a ešte mi platili pivá.
ZÁZRAK NA LÚKE
Čičmany ma zaujali, lebo dedina má drevenice potetované rovnakými ornamentmi. Z dávnej snahy o kolektívnu identitu však zostali už len tie biele hieroglyfy na tmavom dreve. „Dedina mala kedysi dvetisíc duší, dnes tu žije 120 ľudí,“povedal bielovlasý muž. „Je to nanič,“mávol rukou.
Pristavil sa pri mne, keď som sa rozprával s majiteľom chalupy pri potoku, do ktorého práve hľadel. „Cítite to? Ľudia vypúšťajú žumpy, poznám ten zápach, býval som farmár.“Melancholicky sledoval pomaly tečúcu vodu v betónovom koryte. „Bývali tu pstruhy, ale už nie sú. Prečo nemôžeme byť ako Česi?“spýtal sa ma, ale ja som nemal odpoveď.
A tak je to stále. Očarený krásou slovenskej krajiny sa pred domácimi nadchýnam, ale oni ma vzápätí zrazia k zemi. Žijeme tu spolu, ale nikto z nás nepozná skutočný stav prírody ani ľudských myslí. Je to ako s medveďmi: všetci mi hovorili, aby som nechodil do hôr, lebo ma roztrhajú, ale ja som po celý čas žiadneho nezazrel.
Čakala ma dlhá cesta za Jožom, ktorého číslo mi dala dvojica idúca z Dukly, otec supiaci do kopca a syn, ktorý ho chápavo čakal. Jožo má dom na samote a dá sa u neho prespať. Do telefónu mi povedal, že o dva dni ma bude čakať aj s pivom a špekáčikmi.
Kopce postupne rástli do výšky, pribúdali smreky a horské lúky. Z mapy som vedel, že po ceste nebude žiadna dedina, dokúpil som si slaninu, chlieb a horalky. Jedol som veľa, ale napriek tomu som si každý deň musel utiahnuť brušný popruh na batohu o kúsok viac.
Chôdza je zradná. Pri behu presne viem, ako veľmi som unavený, ale v chôdzi to nepoznám, lebo vždy vládzem urobiť ďalší krok. Lenže telo podľa všetkého už nedokázalo dopĺňať energiu, preto chudlo.
Popoludní sa na obzore začali hromadiť mraky a mladá romantická dvojica mi poradila, že za kopcom s názvom Závozy je prázdny senník, keby ma prepadla búrka. To bolo znamenie. Nikdy nezabudnem na ten názov. Aké Závozy? Veď tadiaľ by neprešiel žiaden povoz, taký bol ten kopec strmý.
Ale senník som našiel, v diaľke už som počul hromy. Nechal som v ňom batoh a vybral sa hľadať vodu, lenže studnička pre zvieratá bola vyschnutá a ani oveľa nižšie nebolo po prameni ani stopy. Vybral som sa na druhú stranu a otvorila sa mi veľká horská lúka chránená obrovským bralom. A tam som zazrel poľovnícku chatu so strieškou a ohniskom. A z rúry tryskala voda.
Zvykol som si už rozprávať sa sám so sebou, ale vždy som skôr len hanblivo hundral. Teraz som z plného hrdla vykríkol: „To je zázrak!“
Namiesto búrky sa večer prihnal víchor, urobil som si závetrie z hromady dreva a pred spaním som od šťastia dopil posledné zvyšky slivovice.
JOŽO
Tak som si zvykol na červenú značku, až mi to začalo byť podozrivé. Nie som od nej závislý? Prečo ma vždy poteší, keď ju uvidím? Už som od nej neodbáčal, ale poslušne ju nasledoval. „Toto si chcel?“mrmlal som si pod nos.
Ale Jožo na mňa čakal a červená prechádzala okolo jeho domu.
Bol koniec júna a začínala sa prvá vlna horúčav. Kráčal som popri lúke, ktorú práve kosil muž na starom traktore, bez trička a bez okien. Prilákal bociany a kŕdeľ vrán, ktoré z trávy vyzobávali rozsekané jašterice.
O Vyšehrade som nikdy nepočul, ale tabuľa hlásila, že počas Veľkej Moravy tu bolo hradisko a neskôr hrad, ale po minulosti nebolo ani stopy. Sadol som si na skaly a pokúšal sa na mape v mobile zistiť, či mesto, ktoré vidím v diaľke, je Handlová. Mohlo to byť čokoľvek.
Zistil som aj to, že Rusi postupujú na Donbase, a pokúšal som sa upratať do kúta duše nenávisť voči zlu, ktorá vo mne rýchlo rástla. Ušiel som pred ňou do lesa, kde som sa musel sústrediť na to, aby som si na kameňoch nevytkol členok.
Už som vedel, aké je zradné upínať sa k vidine postele, potláčal som v sebe predstavy o nej a pripravoval sa na sklamanie. Jožo tam nebude, alebo zablúdim, alebo tam od únavy nedôjdem.
Doraziť do cieľa, akokoľvek chvíľkového, je existenciálna rozkoš, lebo sa rozvibrujú všetky archaické inštinkty, od úľavy z náhleho bezpečia až po radosť zo stretnutia s neznámym priateľom. Jožo bol muž, ktorý mi bol sympatický na prvý pohľad.
Nemal ešte ani štyridsať, mohutná hipsterská brada a zvučný hlas, pevný stisk ruky a silné predlaktia. Pod nohy sa mu plietli dva rotvajlery a čosi ako jazvečík. „Ten vyňuchá všetko,“povedal hrdo.
Veľká poľovnícka drevenica bola ukrytá medzi stromami a Jožo ju kúpil od poľovníkov, ktorí prišli o revír. „Žijem tu od januára a som najšťastnejší človek na svete. Túžil som po samote, ale zároveň som zistil, že mám rád ľudí, takže takí tuláci ako ty sú tu vítaní,“povedal.
Oheň, pivo, vodka, špekáčiky a rozhovor dvoch mužov do noci. „Včera som sa rozviedol, ale moje dve malé deti to tu milujú. Najbližší sused je odtiaľto osem kilometrov. Poznám tu každého medveďa.“
Na lúčke, ktorá presvitala cez les o kúsok ďalej, žili kedysi ľudia, po ktorých sa toto magické miesto volalo: Chrenovské lazy. „Nemci ich nahnali do domu a ten podpálili,“povedal Jožo a oči sa mu zaleskli. „Vieš si to predstaviť?“
Viem, povedal som. Teraz sa to deje na Ukrajine. Prikývol. „Vieš, že každá laň či diviak, keď umierajú po rane od poľovníka, tak sa mu v poslednej chvíli pozrú do očí? Vedia presne, odkiaľ priletela guľka a kto im vzal život.“
Kedysi by ho jeho vzdorná a prchká povaha priviedla na zbojníctvo alebo odviala do Ameriky, ale táto čudná éra slobody, taká výnimočná v dejinách, mu umožnila stať sa pánom svojho lesného kráľovstva. V noci ma triaslo od vnútorného chladu z vyčerpania.
KAPUCÍNI
Ráno som vstával o siedmej, lebo Jožo musel do práce (bol majstrom všetkých remesiel) a rotvajlery boli síce priateľské, ale „keď tu nie som, si pre nich votrelec“.
V pamäti sa mi už zlievajú jednotlivé dni a trasy, viem len, že som zjedol poslednú slaninu na kopci Vysoká a že som stretol skupinu protichodcov, ktorí prespali pri kláštore kapucínov. „Do večera tam budeš, z Kremnice ti dovezú aj pizzu a pivo.“To bolo znamenie, ktoré som nemohol odmietnuť.
Celé dni som kráčal neznámou krajinou, miestami, kde som nikdy nebol. Neviem, prečo ľudia chodia na výlety do cudziny, keď ju majú za rohom. Aj ja som prešiel Grónskom,
Zistil som aj to, že Rusi postupujú, a skúšal som upratať do kúta duše nenávisť voči zlu, ktorá vo mne rýchlo rástla. Ušiel som pred ňou do lesa, kde som sa musel sústrediť, aby som si na kameňoch nevytkol členok.
túlal som sa po Patagónii, Mongolsku či Rusku a žasol nad inakosťou tamojšej prírody. Ale prechádzať slovenskou krajinou je dobrodružnejšie, lebo ňou kráčam ako cudzinec v čase ponad stáročia a zároveň domorodec. Stretávam sa s ľuďmi, ktorí hovoria rovnakým jazykom, ale spája ich len akási abstrakcia menom štát, spoločný strach z medveďov a hnev na vládu.
V podvečer som dorazil do Kunešova, tabuľa hlásala aj nemecký názov Kuneschhau. Nikdy som o tejto dedine nepočul, až teraz viem, že tu od 15. storočia žili Nemci a ešte pred sto rokmi ich tu žilo 1600; dnes má celá obec sotva 200 duší a nemeckých len asi 30. Desiatky generácií, tisíce osudov zmizli v prepadlisku dejín a slovenskej nepamäti.
Vliekol som sa po asfaltke ku kláštoru, ktorý sa rysoval na protiľahlom úbočí. Prišiel mi otvoriť kapucín a zaviedol ma k tesárovi, ktorý čosi majstroval na dvore. „Ujmi sa, prosím ťa, tohto pútnika, ja práve spovedám,“povedal.
Tesár mi ukázal sprchu na lúčke za plotom a zaviedol ma ku kamennej bráne, ktorou sa prichádzalo ku kostolu. V strieške nad bránou bola spálňa, do ktorej sa vchádzalo po rebríku. Bol to pozemský raj.
Na lavičke pred kostolom medzi hrobmi s nemeckými menami sedela mníška. Mala utrápenú tvár a vyziabnutú postavu. „Prišla som sem na týždeň, kapucíni majú prístrešok v lese, tam meditujem.“Bola z rehole Notre Dame a rehoľníčkou sa stala v auguste v roku 1989. „Lenže musela som žiť v Maďarsku, lebo u nás sme boli zakázané.“
Takže november 1989 ju oslobodil, rovnako ako mňa. „Na Slovensku nie je veľa ľudí, ktorí v tom majú takto jasno,“povedal som. Prikývla, ale smútok jej v tvári zostal.
Opájal som sa krásou, s akou zapadajúce slnko nasvietilo biely kostol z 13. storočia, keď prišiel kapucín v mojom veku a v civile. Zamkýnal dvere, ale na moju prosbu ich opäť otvoril a ukázal mi kostol zvnútra. Slnečné lúče privolali zázrak podobne, ako to robia v lese. V tej chvíli som sa veriacim nečudoval.
„Páči sa mi, že rády vrátane kapucínov sú slobodnejšie, lebo nepodliehajú cirkevnej hierarchii,“povedal som, ale bielovlasý muž to videl inak. „Keď chcem ísť nakúpiť do mesta, musím si vypýtať povolenie od predstaveného, to farár vo svojej farnosti robiť nemusí.“
Mal som na mysli duchovnú slobodu, ale on jemne namietol: „Zložili sme sľub života v chudobe, čistote a“– dodal dôrazne – „v poslušnosti“.
Zdalo sa mi, že to hovorí so smútkom, ale mohol som sa mýliť. Keď sme vychádzali z kostola, ukázal na moju spálňu a povedal: „Ten tesár, ktorý to pre vás pútnikov zmajstroval, je potomok šľachtického rodu Coburgovcov. Ale čo to dnes znamená? Česi si svoju šľachtu vážia, my ňou pohŕdame.“
Mnísi a mníšky sú moji vzdialení príbuzní – tiež dávajú prednosť ideám pred hmotou a snažia sa starať o svoju dušu. Žijeme však v paralelných vesmíroch, lebo ten ich je stvorený Bohom, ktorý vyžaduje vieru a poslušnosť.
Možno to bola blízkosť kostola, ale asi skôr únava, že som spal 11 hodín. Prebudila ma skupinka švitoriacich penzistiek na vychádzke, išli poza múr kostola a o chvíľu sa vracali. Zvedavosť ma vyhnala po ich stopách a na lúčke za kostolom som objavil skalu s nápisom „Stred Európy“.
Tak toto je to miesto, pre ktoré sme boli pred 30 rokmi na posmech celej Európe? Teraz mi to došlo – veď toto sú Krahule! Síce tupí, ale ešte stále trochu romantickí nacionalisti, ktorí sa časom vyliahli do agresívnych fašistov, sa vtedy hlásili k Európe, hoci jej hranice videli až na ruskom Urale.
Lenže dnes sa už západné Rusko do Európy nehlási, stred Európy sa posunul na západ a slovenskí fašisti na východ. Pobavene som si obzeral ten balvan – ďalšia lož, ktorá sa tesaním do kameňa márne pokúša stať večnou pravdou.
LUKAVICA A HANA PONICKÁ
Výstup na Skalku bol miernejší, než som čakal, ale asi preto, lebo už som začínal vo výške 800 metrov. Dal som si v horskej krčme vyprážaný syr a pivo a v hlave mi vŕtali slová kapucína tesárovi: „Ujmi sa, prosím ťa, tohto pútnika.“Nepovedal turistu ani tuláka, povedal pútnika. Jazyk má veľkú moc.
Som teda pútnik, hoci neputujem do Santiaga de Compostela ani do Dukly, putujem krajinou, nepotrebujem cieľ. Z toho však vyplýva, že nepotrebujem ísť po červenej. Neláka ma Krížna ani Nízke Tatry, lebo tam som už bol a sú tam turisti.
Kapucín by možno povedal, že ma osvietilo. Neďaleko boli turistické smerovky a modrá ukazovala do Banskej Bystrice. Keď som sa ňou vydal a zanechal za sebou červenú, cítil som sa ako dezertér a veselo sa škeril.
Tak som si navykol na chôdzu, že mi neprišlo na um sadnúť na trolejbus na okraji Bystrice, pretrpel som teda cestu mestom, ktoré nemyslí na chodcov. Ale na moje prekvapenie mali v hosteli pri námestí voľnú izbu a večer som už pil víno s mojimi priateľmi Rudom a Zuzou. „Choď do Čerína,“povedali. „Je tam gotický kostol.“
Ten ma síce nezaujímal, ale ich slová boli znamením.
Ráno mi na dvorčeku hostela priniesol kávu mladý Srb. „Asi sa domov už nevrátim,“povedal. „Môj národ má otrávenú myseľ.“Než som ho stihol pochváliť za poetickú skratku, pokračoval: „Všimol som si, že na Slovensku zanechávajú lietadlá oveľa tenšie čiary, v Srbsku sú široké celé kilometre. Niekto ľuďom otravuje mozgy.“
Kto a prečo by to robil? „Neviem. Ale videl som fotku Putina s Bushom, obaja mali slobodomurárske znaky na oblekoch. Ty si to nevidel?“
Cestou na Urpín som ešte míňal skupiny detí, lebo bol koniec júna a čas školských výletov, ale potom už som sa opäť ocitol v ľudoprázdnej krajine s trávou spálenou od slnka, vďačný za každý kus cesty, ktorá viedla lesom. Na jednom rozcestníku na modrej sa objavil nápis Lukavica. Tam žila v starom mlyne Hana Ponická, tam napísala Lukavické zápisky, svedectvo o zbabelosti slovenských spisovateľov počas normalizácie. V týchto dňoch by mala sto rokov.
Nikdy som v Lukavici nebol. Je to znamenie, idem do Lukavice.
Pôvab otvorenej hornatej krajiny spaľovalo slnko. Život tu vyschýnal. Stádo oviec sa chúlilo v tieni veľkého stromu pri cisterne s vodou, ani sa po mne neobzreli. Na prašnej ceste ležali svorne pri sebe kôpky medvedieho aj vlčieho trusu, chlpy v nich vyzerali byť ovčie.
Do Lukavice viedla cesta cez pole, ktoré ústilo do rokliny. Podľa mapy tam mal byť potok, ale po vode ani stopy. V Lukavici hádam ešte potok nevyschol.
Modrá prechádzala okolo krčmy, ktorú práve otvorila staršia pani, a zdalo sa mi, že moja prosba o pivo bola nevítaná. Nedal som si ho znechutiť, a keď som poprosil o druhé, spýtal som sa jej, či nepoznala Hanu Ponickú a či nevie, kde je ten mlyn.
Odišla bez odpovede po pivo, a keď ho priniesla, sadla si oproti mne. „Bola to moja najlepšia priateľka,“povedala. A začala hovoriť, ako keby celé roky čakala na niekoho, komu môže svoj príbeh rozpovedať.
Hana žila v mlyne sama a ona jej chodila pomáhať, jediná z dediny. Ďalšími častými návštevníkmi boli už len muži z ŠtB. „Bála sa ich, ale nedala im to najavo. Ľudia v dedine mi radili, aby som za ňou necho
Mnísi a mníšky sú moji vzdialení príbuzní – tiež dávajú prednosť ideám pred hmotou. Žijeme však v paralelných vesmíroch, ten ich je stvorený Bohom, ktorý vyžaduje vieru a poslušnosť.
dila, ale čo som mohla stratiť? Bola som len obyčajná predavačka v obchode. Človek sa má chovať podľa svojho svedomia. To ma naučila ona.“
Niektorí v dedine na ňu donášali, iní sa len báli a bočili od nej. Ukázala mi Hanine knihy s venovaním. „Aničke,“povedala. „Ona jediná mi hovorila Anička.“
Zo všetkých náhod, ktoré som po ceste zažil, táto bola najmenej pravdepodobná. Aká bola šanca, že tu nájdem Haninu priateľku, ktorá je náhodou krčmárka a má náhodou otvorené, hoci väčšinou je krčma zavretá, lebo štamgasti vymizli?
Poradila mi, že na lúke pod mlynom môžem prespať. Mlyn bol dole na konci dediny, mostíkom som prešiel cez potok a namiesto lúky som si vybral lesík za ňou. Zjedol som kus slaniny a na Haninu pamiatku si pripil slivovicou kúpenou v Bystrici.
TÚŽBA PO HRONE
Spal som pod širákom, ale nadránom začalo popŕchať, musel som si natiahnuť celtu. „Čo tu vôbec robím?“hundral som namrzene a spomenul si na Sandera. Už zasa je nedeľa, obchody v týchto dedinách budú zavreté, mám posledný zvyšok slaniny a kúsok chleba.
Chcel som ísť na Poľanu, ale bez vody som sa cítil zraniteľne. Po rannom dáždiku už o desiatej nebolo ani stopy, slnko pálilo a závidel som Lukavčanom ich pohodlné domy, postele a sprchy. Lukavica sa za poslednú dekádu zväčšila na dvojnásobok, úbočia boli posiate elegantnými haciendami. Do Zvolena je to dvadsať minút autom.
Nemám predstavu, čo robia ľudia v nedeľu v takýchto dedinách. Nevidel som ani živú dušu. Pozerajú televíziu, čítajú si? Kostol bol zatvorený.
Obraz Dolnej Mičinej bol rovnaký, nikde nikoho, len do miestnej studne nazeral chlapík. „Odtiaľto si vodu nenaberiete,“povzdychol. „Ale ja vám dám.“
Naplnil mi fľaše so slovami, že vody tu už roky ubúda. „Všetka tečie do Hronu a sem nič,“povedala jeho žena. „Dávajte si pozor na medvede, videli tu medvedicu s piatimi mláďatami!“
Cesta do lesa a na hrebeň viedla cez vyprahnuté pole, a keď som sa konečne ocitol v tieni stromov, boli to väčšinou borovice. Sadol som si na peň, zjedol slaninu a pozoroval nehybnosť lesa. Uvedomil som si, že som za tie tri týždne takmer nevidel žiadnu srnku či diviaky, o medveďoch ani nehovoriac. Zrejme počuli klopkanie mojich palíc a zďaleka ma obchádzali.
Ľutoval som ich, že musia žiť v tejto rozpálenej divočine, a zároveň obdivoval ich odolnosť. Cítil som, že mi dochádzajú sily aj vôľa. Odbočil som zo značky, ktorá má lákala k Medenej jaskyni, a vydal som sa cestou do údolia. Idem k Hronu, povedal som si. Mám sucha už plné zuby.
Okrem toho sa mi zdalo, že moje zmysly otupievajú. Ešte stále som sa čudoval všetkému, čo som videl, ale už to nebol ten nekončiaci stav vytrženia. Dokedy dokáže myseľ nasávať tú záľahu obrazov? Začínala vo mne rásť túžba už nič nové nezažiť.
Zišiel som do dediny Môlča, o ktorej som nikdy nepočul. Krčma bola opustená, v tieni na terase som pil vodu a vyfajčil dve cigarety. Upol som sa k predstave, že pivo si dám v Šalkovej pri Hrone.
Bodrá krčmárka mi povedala, že prespať môžem kdekoľvek pri Hrone, nebudem vraj prvý. „Len pozor na medvede, chodia sa schladiť do rieky.“Našiel som si miesto v lesíku, ktoré sa natiahnutou celtou ihneď premenilo v mojej mysli na domov. Ľahol som si do vody ako medveď a bez batohu ľahký ako pierko som sa vrátil do krčmy na večeru.
STRAŠIDLO ZLÉHO DUCHA
Po celé putovanie som stretol len zopár ľudí, ktorí sa pýtali, či som to naozaj ja. Drvivá väčšina ma nepoznala a jediné selfie si mnou urobila skupina penzistiek, ktoré ma videli pri kapucínskom kláštore a chceli mať fotku s ozajstným tulákom („Naozaj idete peši až z Bratislavy?“).
Ale tu v Šalkovej ma srdečne pozdravila dvojica starších manželov a pozvala ma na zajtra na obed, bývajú sto metrov od krčmy. Rád si obzerám cudzie príbytky a ich dom mal všetky znaky láskavého spoločenstva, od prívetivých psov až po veľkú záhradu a citlivo prerobený dom, oboje využívané na neokázalý život.
„Ale keby ste vedeli, koľko našich susedov obdivuje Putina! Je to hrôza. Keby nás Rusi prišli okupovať ako v 68., udajú nás, verte mi,“povedal domáci. „Premýšľam, že začnem kopať protiatómový kryt. Čo si o tom myslíte?“V našom veku už nemá zmysel upínať sa k prežitiu, odvetil som zdvorilo.
Ešte za komunizmu som sa rozhodol žiť v spoločenstvách, ktoré do seba nevpustia zlo a hlúposť. Bolo to jedno z najlepších rozhodnutí v mojom živote. Skúmam povahu zla a ich nositeľov (hlúposť sa skúmať nedá) a som schopný sa s nimi aj rozprávať, ale nepúšťam si ich do duše. Vyvinuli sa mi dokonca vnútorné tykadlá odhaľujúce negatívnu energiu, ktorej existenciu som ešte ako mladík odmietal pripustiť, lebo sa mi videlo nespravodlivé, že niekto môže byť jej nositeľom. „Držte sa dobrých ľudí,“povedal som manželom a poďakoval sa za obed.
Mal som namierené do kempu v Nemeckej, ale s ľahkým svedomím som si vybral vláčik. Telo mi dávalo najavo, že už má chôdze v tomto teple dosť.
Takmer prázdnemu kempu (ešte nebola sezóna) vládol miernou rukou bodrý, okrúhly, bradatý a sivovlasý chlapík ako vystrihnutý z Rozmarného leta
Vladislava Vančuru. Mal dvoch pomocníkov, z ktorých sa vykľuli bývalý právnik a bývalý učiteľ.
Na druhý deň som si doprial splav Hronu a po týždňoch putovania som dokonale pochopil, prečo dávali ľudia prednosť riekam pred horskými chodníkmi.
Tí traja muži ma pozvali k svojmu stolu, lebo videli osamelého tuláka. Po dvoch pivách som sa odhodlal k otázke, ktorú som počas celého putovania nikomu nepoložil: „Myslíte si, že túto krajinu posadol zlý duch?“
Nie zlý duch, ale zlí ľudia ju ovládli, rozohnil sa bývalý právnik, okuliarnatý päťdesiatnik s ostro rezanou tvárou. A rozpovedal príbeh, ktorého vraj bol sám svedkom.
Chemická fabrika Petrochema Dubová bola ešte v 90. rokoch podnikom s dobrou perspektívou a dvoma tisíckami zamestnancov. Jeho príbuzná vtedy vlastnila 27 percent akcií. Usporiadala ples pre zamestnancov a vlastníkov, prišli väčšinoví majitelia zo Slovnaftu. A ona im hovorí: „Pozrite sa na týchto ľudí. Bez investícií prídu do dvoch rokov o prácu a fabrika skončí. Chce to kúpiť Soták z Podbrezovej. Prečo mu to nepredáte? On fabriku zachráni.“
A viete, čo jej povedali? Milá pani, vy máte len 27 percent. A Sotákovi to nepredáme, lebo by mal priveľa. „Toto je príbeh Slovenska,“vykríkol právnik. „Chamtivosť, závisť a neprajnosť.“
Aj keby bol tento príbeh vymyslený alebo sa odohral úplne inak, na druhý deň som sedel vo vláčiku do Tisovca, ktorý hneď za Nemeckou prechádzal okolo tej fabriky. Vyzerala ako zmenšená maketa Slovnaftu, a hoci by bolo lepšie, keby ju komunisti nikdy nepostavili, ten hrdzavejúci skelet stelesňoval bezradnosť spoločnosti, ktorá sa odmieta zaoberať svojou minulosťou. Až kým jej hnijúce odpadky neotrávia naše duše a vody, ako tie jedy z Petrochemy, ktoré sa už-už chystajú vliať do Hrona.
ZÁVER
Už poobede som bol na Burde na Muránskej planine, kde som chcel pomôcť Zdenovi a Erike pripraviť zrub na sezónu. Lenže oni mali ešte plno práce dole v Tisovci. Strávil som na Burde osamote dva dni, vyrušilo ma len zopár smädných cyklistov. Mal som dosť času premýšľať o tom, čo som vlastne zažil.
Neprišiel som však na nič, čo by dávalo nejaký zmysel. Napokon, ani som nemal v pláne nejaký hľadať. Do slovenských hôr ma vyhnala vojna na Ukrajine, bola to zúfalá odpoveď človeka bezmocného voči takej obrovskej presile zla.
Nemal som v úmysle napísať túto reportáž, ale keď už sa moja púť vyvinula v jedno z najväčších dobrodružstiev môjho života, rozhodol som sa ju slovami zachytiť skôr, než sa mi scvrkne do blednúcej spomienky. To je všetko.
Hana Ponická žila v mlyne sama a ona jej chodila pomáhať, jediná z dediny. Ďalšími častými návštevníkmi boli už len muži z ŠtB.