Ľudské zdroje v zdravotníctve sú otázkou bezpečnosti štátu
Ministerstvo zdravotníctva by malo mať zákonnú povinnosť každoročne predkladať parlamentu správu o stave ľudských zdrojov v zdravotníctve
Neprejde týždeň, aby sa v médiách neobjavil príbeh rastúceho zúfalstva slovenských zdravotníkov a pacientov. Nečudo, že potom sa aj z nešikovnej a nepripravenej komunikácie zástupkyne rezortu stane kauza mobilizujúca internety.
Pravdou však je, že v oblasti stabilizácie ľudských zdrojov v zdravotníctve neurobila zásadný krok žiadna vláda v histórii Slovenska. Podľa toho to dnes aj vyzerá – kľúč k reálnemu zlepšeniu v súčasnosti nemá v rukách nikto.
Odpoveďou nie sú iba platy alebo optimalizácia siete nemocníc. Zdravotníkov nevieme ani naklonovať, ani doviezť v kamiónoch. Poďakovanie za záchranu slovenského zdravotníctva pôjde (azda) raz tomu, kto prekoná vlastné ego a nastaví systém za horizont volebného obdobia vyššou transparentnosťou, systematickým stanovovaním cieľov a ich odpočtovania a zavedením mechanizmov, ktoré prispejú k odpolitizovaniu tejto kľúčovej témy.
DNES NIČ NEVIEME
Niekedy v roku 2016 som ako analytička v kancelárii prezidenta chcela do pripravovaného podkladu použiť údaj o počte a štruktúre lekárov na Slovensku. Čakala som, že pôjde o niekoľkominútovú záležitosť. Nasledovalo však niekoľkotýždňové pátranie so zapojením dvoch ministerstiev a lekárskej komory. Výsledkom nebolo presné číslo, ale interval.
O zdravotníkoch na Slovensku vieme žalostne málo. Pokusy vyčítať z dát potenciál alebo identifikovať problémy sú sporadické, náročné a často neúspešné. Spoliehame sa na príbehy zo života a na to, že zástupcovia sektora povedia, čo potrebujú. Lenže bez dát ani oni presne nerozumejú, koho zastupujú, aké zmeny sú možné alebo čo by prinieslo najväčší úžitok.
Nešťastím súčasného stavu je neraz účelovo udržiavaná netransparentnosť. Nevieme, aké sú kde platy, kto koľko pracuje. Nedôvera, ktorá existuje medzi zdravotníckymi zariadeniami, zdravotníkmi, poisťovňami a ministerstvom, spôsobila, že sa sektor naučil využiť prítmie nevedomosti, aby si vytvoril vlastný systém fungovania. Dá sa to pochopiť, nedôvera nie je neopodstatnená. Tento stav však zároveň znamená pat. Systematické a účinné riešenia sa nedajú navrhovať so zaviazanými očami.
Nedostatok informácií nás pritom oberá o príležitosti. Mladí zdravotníci, zdravotníci vracajúci sa zo zahraničia alebo cudzinci so záujmom o prácu na Slovensku dnes nemajú dôveryhodný a jednotný zdroj informácií o distribúcii potreby ľudských zdrojov. Túto informáciu nemajú oni, školy, ani ministerstvo. Ani základný ekonomický princíp dopytu a ponuky nedokážeme využiť, ak trh nemá informácie.
PRAVDIVO MERAŤ, REALISTICKY CIELIŤ
Spočítať zdravotníkov nie je banálna záležitosť a nastaviť ciele ešte menej. Počas mojej práce na MZ SR som bola zodpovedná za prípravu zmien v oblasti všeobecných lekárov. Vyše roka sme s tímom tvorili metodiku na spočítanie lekárov, stanovenie potreby a vytvorenie systému pravidelného vyhodnocovania stavu. A to iba pre dve odbornosti.
Dôvod, prečo to trvalo tak dlho, súvisí čiastočne s neporiadkom v dátach v zdravotníctve, čiastočne s dilemami bežnými aj v iných krajinách či sektoroch. Veľa času zaberú aj rokovania so zástupcami sektora, aby sa zohľadnili skúsenosti z terénu a potreby praxe. Výsledkom je konečne informácia, kde a koľko lekárov potrebujeme. To je užitočné napríklad vtedy, keď ste končiaci absolvent a uvažujete o špecializácii alebo umiestnení praxe.
Tento model, ktorý by sa mal podľa plánov rozšíriť aj na ambulancie špecialistov, bude potrebovať pravidelnú iteráciu, zapracovanie nových modelov organizácie práce a rozdelenia kompetencií. K tomu bude nevyhnutné prehodnotiť zapojenie nezdravotníckeho personálu a zaviesť adekvátnu flexibilitu vzdelávania, či zvýšiť schopnosť absorbovať cudzincov. To všetko musí niekto vymyslieť, nadizajnovať, vyrokovať a implementovať.
Zarátajte k tomu personál v nemocniciach, sociálnych zariadeniach a musí byť jasné, že to nie je práca na pár mesiacov a pre pár ľudí. Chcem tým povedať, že kto sľubuje rýchly výsledok, v skutočnosti nič nerieši, iba pláta problém.
NEPOLITIZOVAŤ A ODPOČTOVAŤ
Hoci je ťažké si to v súčasnej politickej situácii predstaviť, personálnu krízu slovenského zdravotníctva spasí len riešenie presahujúce vlády a rezorty s pravidelnou pozornosťou politických špičiek.
Je dôležité prinášať príbehy zo života, ktoré zvyšujú citlivosť verejnosti. Na Slovensku to však trvá už pridlho a je načase presunúť sa k debate o riešeniach. A tú akosi nikto nevedie a nič do nej neponúka.
Je dobrou demokratickou tradíciou, že o najdôležitejších otázkach sa rozpráva parlament. Okrem toho, že to poslankyniam a poslancom pripomína existenciu problémov, za ktoré nesú politickú zodpovednosť, je to aj príležitosť na pravidelnú verejnú debatu o dôležitých témach.
Pravidelnosť a fakty nás môžu priviesť k väčšej hĺbke a odbornosti.
Preto by ministerstvo zdravotníctva malo dostať zákonnú povinnosť každoročne predkladať parlamentu správu o stave ľudských zdrojov v zdravotníctve. Zároveň by malo koordinovať nadrezortnú skupinu s cieľom definovať a implementovať skutočnú stratégiu riadenia ľudských zdrojov v zdravotníctve. Lebo problém sa netýka iba rezortu zdravotníctva, ale aj školstva, vysokých škôl, migračných predpisov, sociálnych zariadení a úradov práce a mnohých ďalších inštitúcií, ktoré musia pracovať pre spoločný cieľ.
Rozumiem pocitom, že ďalšie papiere a reči slovenskému zdravotníctvu nepomôžu. Pravda však je, že papiere s kvantifikáciou problému a parlamentné reči o možných riešeniach sú presne tým prvkom, ktorý dnes medzi zúfalstvom vyhorených zdravotníkov a smelými sľubmi predvolebných kampaní chýba.
Mladí zdravotníci, zdravotníci vracajúci sa zo zahraničia alebo cudzinci so záujmom o prácu na Slovensku dnes nemajú dôveryhodný a jednotný zdroj informácií o distribúcii potreby ľudských zdrojov.