Špeciálna operácia Kremľa v Európe
„Studená zima v Európe“alebo ako Putinov režim obchoduje so strachom
Za takmer štvrťstoročie svojej existencie sa Putinov režim nenaučil nič robiť – ani v politike, ani v sociálnych vzťahoch, ani v ekonomike. Vo vzťahoch so Západom sa však naučil jednu vec – vyjednávať, pričom tento režim chápe obchodovanie veľmi zvláštnym spôsobom, pretože obchoduje s kradnutým tovarom.
Najprv kradne (územie, ľudí, myšlienky a techniku) a potom ponúka Západu, aby od neho kúpil časť toho, čo ukradol, výmenou za akceptovanie zvyšku ako legálne nadobudnutého. A podnetom na tento obchod je prirodzená ľudská emócia, strach, že ak sa nepodarí dosiahnuť dohodu za jeho podmienok, situácia sa zhorší. Ako v známej Žvaneckého (ruský satirik – pozn. prekl.) replike, v ktorej sa dá slovo „dobre“nahradiť slovom „zle“: Nesľúbili sme vám, že sa vám bude dobre žiť. Sľúbili sme vám, že budete žiť ešte lepšie.
V obchode so strachom sa režimu zatiaľ príliš nedarí – Švédsko a Fínsko, ktoré sú už desaťročia (ak nie stáročia) neutrálne, vstúpili do NATO a Ukrajina sa úspešne bráni jeho invázii.
Obchod so strachom v podobe ukradnutého obilia z Ukrajiny výmenou za zmiernenie sankcií tiež zlyhal, a teraz minister obrany Šojgu (ktorý prevzal funkciu ministra zahraničného obchodu) letí do Istanbulu, aby podpísal dohodu o odvoze ukrajinského obilia z napadnutých území.
POSLEDNÉ ESO
V rukáve majú posledné eso – strach z blížiacej sa zimy, ktorým sa snažia legitimizovať svoje predchádzajúce rabovanie. Hovoríme o dodávkach zemného plynu do Európy.
A tu by sme mali zanechať emócie a prejsť na konkrétne čísla. Treba povedať, že chybné odhady európskych lídrov za posledných pätnásť rokov (počnúc slávnym Putinovým prejavom v Mníchove v roku 2007) už stáli európske hospodárstvo, ale aj svetové hospodárstvo ako celok, dosť veľa. Tieto prepočty sú obzvlášť viditeľné v nemeckej vláde Angely Merkelovej, ktorá „stavila“na „zelenú energiu“a obnoviteľné zdroje energie v dlhodobom horizonte, úplne vyradila jadrovú energiu a takmer všetky elektrárne prešli z uhlia na čistejší zemný plyn, ktorý sa stal hlavným zdrojom energie v prechodnom období.
Z ekonomického a environmentálneho hľadiska bola takáto stratégia dokonale zdôvodnená, ale mala významnú politickú chybu – Putinovo Rusko bolo vyhlásené za zdroj lacného zemného plynu. Putin však túto „návnadu“s radosťou prehltol a najprv spustil Nord Stream 1 a potom sa pripravoval na spustenie Nord Streamu 2.
REÁLNA HROZBA?
Do Putinovej pasce sa chytilo aj niekoľko ďalších európskych krajín (napríklad Taliansko, Holandsko a Česko). Podľa Eurostatu sú tak v súčasnosti minimálne štyri európske krajiny (Maďarsko, Moldavsko, Lotyšsko a Severné Macedónsko) plne závislé od ruského plynu. A ďalší tucet krajín (vrátane už spomínaného Nemecka a Talianska) je od týchto dodávok značne závislých. Navyše hrozba „palivovej“zimy bola jednou z príčin vládnej krízy v Taliansku, ktorá viedla k odstúpeniu premiéra Draghiho.
Hrozby, že Európa zostane „na mraze“, rozdúchava Kremeľ, a obzvlášť najnovší vývoj v súvislosti s opätovným spustením plynovodu Nord Stream 1 po plánovanej údržbe, po tom, ako Kanada pôvodne odmietla vrátiť Rusku hlavnú turbínu Siemens, ktorá tam prechádzala údržbou, a po nedávnych Putinových vyhláseniach, že plynovod bude fungovať, ale zďaleka nie na plnú projektovanú kapacitu.
Ale je diabol naozaj taký „strašidelný“, alebo je to len maľovanie čerta na stenu?
AKO SA TÝM VYROVNAJÚ?
Príklad Holandska ukazuje, že zrieknutie sa ruského plynu je nielen možné, ale aj reálne.
Od začiatku roka krajina znížila spotrebu zemného plynu o tretinu, čo je oveľa viac ako v Nemecku (o 14 percent) a v porovnaní s Talianskom, ktoré v rovnakom období znížilo spotrebu len o 2 percentá, to vyzerá ako hospodársky zázrak. V percentuálnom vyjadrení je pritom spotreba zemného plynu v Holandsku stále takmer na predvojnovej úrovni (približne 40 percent celkovej spotreby energie) – chýbajúce objemy ruského plynu boli nahradené dodávkami z USA a Kataru. Tieto zdroje sa však blížia k hranici nasýtenia, a preto krajina vidí ďalšie úspory energie vo vytváraní ďalších stimulov na zatepľovanie bytového fondu a nákup energeticky účinnejších zariadení.
Dalo by sa tvrdiť, že úspech Holandska pri odolávaní ruskému vydieraniu plynom je lokálny – krajina je malá a jej skladba obnoviteľných zdrojov energie je veľká, vrátane veternej a prílivovej energie. Zdá sa však, že aj iné európske krajiny si uvedomili nebezpečenstvo lacnej (a teraz nedostupnej) plynovej ihly.
Nemecko plánuje v krátkodobom horizonte trochu zmierniť veľmi prísne environmentálne normy a vrátiť sa v niekoľkých svojich elektrárňach k európskemu (poľskému a nemeckému) uhliu a v strednodobom horizonte dokonca prehodnotiť myšlienku opätovnej aktivácie jednej alebo dvoch jadrových elektrární.
Taliansko na rozdiel od Nemecka uplatňuje verejný prístup k šetreniu energie. Napríklad ECCO (Talianske centrum pre výskum klimatických zmien) opisuje, že zníženie teploty v interiéri len o dva stupne v kombinácii s ďalšími opatreniami na úsporu energie môže viesť k úspore energie (a tým aj spotreby zemného plynu ako hlavného zdroja energie) na 15 percent od súčasnej úrovne. V hre sú však aj ekonomické opatrenia: talianska vláda predĺžila zníženie DPH na zemný plyn z 22 na 5 percent, ktoré bolo zavedené v októbri 2021, do štvrtého štvrťroka tohto roka.
PREDČASNÉ CHÝRY
A teraz sa pozrime na
„problém s plynom“z iného uhla pohľadu. Kremeľ zdôrazňuje myšlienku o nevyhnutnej spotrebe ruského plynu v Európe, pričom zámerne zamlčuje fakt potreby vlastnej ťažby zemného plynu v Rusku. Aj keď odhliadneme od hospodárskeho rozmeru (oveľa nižšie devízové príjmy krajiny pri výraznom poklese vývozu), sú tu technické aspekty. V roku 2013 spoločnosť ExxonMobil (ktorá mala v tom čase strategickú dohodu so spoločnosťou Rosnefť o vstupe do všetkých ruských ropných a plynových projektov spoločnosti Rosnefť za tretinu hodnoty každého projektu) vyvŕtala vrt Universitetskaja v Karskom mori, ktorý odhalil obrovské zásoby ropy a plynu.
V dôsledku „krymských“sankcií z roku 2014 bola spoločnosť ExxonMobil nútená vrt zakonzervovať a stiahnuť sa z Ruska. Spoločnosť Rosnefť v neformálnych rozhovoroch opakovane potvrdila skutočnosť, že nemá techniku na opätovnú aktiváciu vrtu, ako ani na vŕtanie nového vrtu vedľa neho.
Takýto osud čaká prakticky všetky zakonzervované plynové vrty v Rusku a budú musieť zostať zakonzervované – pri prudkom poklese vývozu plynu nie je kde skladovať vyťažený plyn a Rusko nemá dostatočné kapacity na jeho skvapalnenie. Jednou z posledných obetí súčasných sankcií sa stal projekt výstavby obrovského plynárensko-chemického komplexu pri Usť-Luge (Leningradská oblasť), od ktorého okrem iných upustila aj spoločnosť Linde, nemecký držiteľ licencie na skvapalňovanie.
Všetky uvedené skutočnosti naznačujú, že chýry o blížiacom sa konci Európy v dôsledku „plynového mrazu“sú minimálne predčasné.
Pri prudkom poklese vývozu plynu nie je kde skladovať vyťažený plyn a Rusko nemá dostatočné kapacity na jeho skvapalnenie.