S jablkom v ruke sa učia slovenčinu
Nádej na rýchly návrat do vlasti mnohé ukrajinské deti stratili. V tábore v Žiline sa pripravujú na nový školský rok u nás
Mnohé z detí v tábore v Žiline ešte doteraz nechodili do slovenskej školy. Slovenskí učitelia už nemôžu dúfať, že ukrajinské deti sú v ich škole iba dočasne.
Deti sedia v kruhu na stoličkách a podávajú si jablko. Kto má v ruke jablko, musí rozprávať. A rozprávať treba po slovensky a do toho sa nikomu nechce. Najradšej by si užívali letné prázdniny doma s kamarátmi a s rodinou tak, ako to doteraz mali najradšej – po ukrajinsky.
Namiesto toho sú teraz v Žiline a čas trávia v základnej škole Zaymusova. Už sa vzdali nádeje, že vojna sa skončí a nový školský rok začnú na Ukrajine. Žilinskí aktivisti pripravili pre asi 400 detí denný tábor, kde môžu stretnúť kamarátov a trénovať si slovenčinu. A to aj preto, aby sa im v septembri ľahšie vracalo do slovenských škôl.
Keď sa učiteľka v tábore pýta detí, aký mali víkend, vyhráva jazykovo najľahšia možnosť – bol „dobrý“. Iba u jedného chlapca to bolo viac než dobré. „Prišiel otec,“hovorí a každý rozumie, čo všetko sa za jeho odpoveďou skrýva. Pre iné deti už nie je problém povedať, že cez víkend „boli doma“, hoci sú od domova ďaleko. Mnohé z nich sú na Slovensku už necelý polrok a prvotný šok z vojny pominul. Zvykajú si na nový život a prejavujú sa ako bežné deti všade na svete – nudia sa v škole, pobehujú po chodbách, nepočúvajú učiteľku.
Špeciálna pedagogička upozorňuje, že sa treba pripraviť na to, že ukrajinské deti nájdu na Slovensku nový domov a potrebujú nielen dočasné, ale poriadne vzdelanie v slovenských školách.
Učitelia by potrebovali spoznať, ako vyzerajú ukrajinské učebné osnovy a čo ich žiaci vedia alebo potrebujú vedieť. Podľa toho by vedeli prispôsobiť aj svoje učivo.
Hana Malgotová špeciálna pedagogička
SÚ TO EŠTE DETI, ALE MUSELI RÝCHLO VYRÁSŤ
Napriek tomu, že mnohé z detí sú na Slovensku už dlhé mesiace, na slovenčine ešte musia popracovať. Napríklad na to, aby sa zvládli v novom jazyku učiť sa dejepis či geografiu s rovesníkmi zo Slovenska. Aj preto v Žiline zorganizovali tábor, aby ich pripravili na september.
„Kto mi rozumel? Nech zdvihne ruku,“vyzýva učiteľka Hana Malgotová po tom, čo deťom vysvetlila úlohu. Väčšina rúk sa zdvihne, ale zopár zostane dole. Nastupuje Olya. „Kto neponimaje?“pýta sa. Viac rúk je hore aj pri tejto otázke – je jasné, že deti v tom majú zmätok.
Olya je ešte len deviatačka, no preberá rolu učiteľky a vysvetľuje úlohu. Pokojne a s autoritou hovorí, ako majú deti vymaľovať časti tela. Jej takmer rovnako starý brat Saša medzitým v zadnej lavici upozorňuje deti, aby boli ticho.
Tínedžeri z Ukrajiny si už nemôžu dovoliť byť deťmi. „Rodičia pracujú, zabezpečujú základné potreby. Staršie deti im chcú pomôcť a starajú sa o mladších súrodencov. Preberajú zodpovednosť,“vysvetľuje špeciálna pedagogička Malgotová.
Vidí to najmä u chlapcov, ako je Saša. Keď si na chvíľu musela odbehnúť do kabinetu, nechala mu skupinu detí na starosti. Saša ich strážil, utišoval, a keď išli po chodbe, zoradil ich do dvojradu. „Väčšinu utečencov tvoria mamy s deťmi. Ak sú v rodine synovia, preberajú na seba rolu otca, cítia zodpovednosť,“hovorí Renáta Dubec z organizácie Camp Žilina, ktorá tábor organizuje.
KEĎ UČITEĽKA NAKRESLÍ ULICE, DIEŤA ICH VYMAĽUJE ČERVENÝMI FĽAKMI
Keď deti z Ukrajiny prišli v marci do našich škôl, boli
ustráchané a v šoku, nevedeli, čo ich čaká. „Toto už pominulo. Sú to už deti ako všetky ostatné, musíte im dávať neustále podnety, aby sa nenudili,“hovorí učiteľka. Pracuje ako špeciálna pedagogička v základnej škole Jarná v Žiline, ktorá prijala asi 40 detí z Ukrajiny.
Niektoré sa adaptovali lepšie, no niektoré sa zaťali a nechcú hovoriť po slovensky. „Záleží na tom, ako sa vyrovnali s odchodom. Niektorí nechcú prijať, že ich vytrhli z domu, a nechcú hovoriť po slovensky. Tvrdia, že je to pre nich zbytočné, lebo sa skoro vrátia,“vysvetľuje učiteľka. Spomína chlapca z Odesy, ktorý jej ukazoval fotky, ako surfuje. Dieťa, ktoré nepoznalo život bez mora, si musí zvykať na život vo vnútrozemí – obrali ho o dom, kamarátov a všetky záľuby.
V tábore sú aj dve sestry z Kyjiva, ktoré prišli na Slovensko tesne po napadnutí Ukrajiny. Ani jedna z nich nechcela rozprávať. Nielen po slovensky, ale ani po ukrajinsky. Mladšia z nich bola len prváčka a do školy išla s odporom. Chcela sa biť, nechcela k sebe nikoho prijať, reagovala iba krikom a plačom.
Malgotová si ju brávala k sebe do pracovne, kde si spolu kreslili. Učiteľka nakreslila mesto – ulice a cesty. Šesťročné dievča do ulíc nakreslilo krvavé fľaky, rozbité okná, ľudí so samopalmi. „Keď zo seba všetko vykreslila, začala trochu komunikovať,“hovorí učiteľka. Jej staršia sestra takisto nerozpráva, no učiteľka za veľký úspech považuje už to, že sa na ňu nedávno usmiala. „Chcieť, aby sa deti s takou traumou učili slovenčinu, je nereálne,“hovorí.
Cez utečenecký kemp v Žiline prešli už stovky utečencov z Ukrajiny. Hneď po vypuknutí vojny ho rozbehli manželia Dubecovci. Najprv zabezpečovali základné potreby – jedlo, teplo, strechu nad hlavou. „Neskôr sme začali hľadať dlhodobejšie ubytovanie, potom zamestnanie. Ešte predtým sa ukázala dôležitá potreba – jazykové kurzy,“vysvetľuje Renáta Dubec.
Doteraz prešlo intenzívnymi kurzmi asi 700 Ukrajincov, slovenčinu sa učia 90 minút denne. „Zistili sme, že veľa matiek chce chodiť na kurzy, ale nemajú kam dať malé deti, pretože sa nedostali do škôlky,“hovorí. Preto zriadili detské centrum práve pre deti matiek, ktoré chodia na kurzy.
No jazykové kurzy nepotrebujú len dospelí. „Deti v Žiline nemajú problém nájsť miesto v škole. Ale majú problém s adaptáciou,“hovorí Dubec. Nerozumejú slovenčine, a tak väčšinou iba ticho sedia v lavici, kým sa slovenské deti učia geografiu.
OD SEPTEMBRA BUDE V ŠKOLÁCH VIAC DETÍ Z UKRAJINY, ODHADUJE UČITEĽKA
A tak sa okolo 400 detí z Ukrajiny prihlásilo na denný tábor v Žiline. Trvá päť týždňov, rozdelený je na päť turnusov – každý týždeň je v škole do 120 detí. Niektoré chodia do tábora týždeň, ale mnohé tam strávia aj celých päť týždňov. Dopoludnia sa učia slovenčinu v triede, popoludní majú aktivity, pri ktorých sa učia po slovensky nepriamo.
Ani za necelý polrok v inej krajine sa na mnohé deti slovenčina nenalepila. Veľká časť detí v tábore ešte doteraz v slovenskej škole vôbec nebola. Podobný výsledok ukazujú aj dáta na celom Slovensku. Centrum vzdelávacích analýz odhaduje, že viac ako polovica detí z Ukrajiny nechodí do slovenskej základnej školy. V máji chodilo do slovenských škôl takmer 8-tisíc detí, celkovo má však dočasné útočisko na Slovensku dvakrát viac detí z Ukrajiny.
Veľa detí si v novej krajine vybralo online vyučovanie a radšej sa spájalo so svojimi ukrajinskými učiteľmi. „Spoliehali sa na to, že do septembra sa už vojna skončí a vrátia sa domov,“hovorí učiteľka Malgotová. Podľa nej by mali školy čakať, že v septembri sa im prihlási oveľa viac detí z Ukrajiny, ktorým už nebude stačiť online vyučovanie.
Ministerstvo školstva to však neočakáva. „Keďže sa celkový počet žiakov, ktorí sa vzdelávali v školách v mesiaci jún, v porovnaní s predchádzajúcim mesiacom znížil o cca 20 percent, predpokladáme, že celkový počet žiakov – odídencov z Ukrajiny, ktorí sa budú vzdelávať prezenčne v školách, bude nižší.“
Deti na Ukrajine sa však už v júni neučia, školský rok sa im končí v máji. Aj preto mohli počty detí v júni poklesnúť. Deti z Ukrajiny u nás nemusia povinne chodiť do školy a ministerstvo školstva to neplánuje zaviesť ani v septembri. „Povinná školská dochádzka sa nevzťahuje na cudzincov, ktorí nemajú na Slovensku trvalý pobyt,“vysvetľuje.
ČO BY UČITELIA POTREBOVALI, ABY SA MALI DETI Z UKRAJINY V ŠKOLE DOBRE
Od septembra by sa však školy podľa Malgotovej mali pripraviť na to, že budú musieť vynaložiť oveľa viac úsilia na začlenenie detí z Ukrajiny. „Učitelia si mysleli, že to prejde, že deti sú tu iba na chvíľu. Ale ukazuje sa, že sa tak nedeje,“hovorí.
Doteraz vyzeralo vyučovanie detí z Ukrajiny tak, že zopár žiakov sedelo v triede, a kým sa spolužiaci učili po slovensky, oni si vypĺňali úlohy. Popoludní mali zvyčajne s učiteľmi hodiny slovenčiny. Takto to nie je udržateľné ešte ďalší rok. Čo by podľa Malgotovej v ideálnom svete školy potrebovali, aby začlenili malých Ukrajincov?
Po prvé, uvítacie triedy, hovorí učiteľka. Je to bežná prax v školách v západnej Európe. Deti, ktoré nevedia po slovensky, nie sú okamžite hodené do vody, ale sú spolu v jednej triede, kde si niekoľko týždňov zvykajú na nové prostredie. „U nás to bolo všetko na deti príliš narýchlo,“vysvetľuje.
Učitelia by podľa nej potrebovali pomoc asistentov – do každej triedy s ukrajinskými deťmi jedného. Vďaka nim by sa dokázali venovať slovenským deťom, ktoré potrebujú zložitejšie úlohy, ale aj ukrajinským, ktoré v novom jazyku prirodzene nestíhajú.
Potrebovali by aj špeciálne pracovné listy, kde sú úlohy v slovenčine aj v ukrajinčine. Predovšetkým na vyučovanie slovenčiny, ale aj na všetky ostatné predmety.
Potrebujú sa učiť slovenčinu ako cudzí jazyk, upozorňuje Malgotová. „Keď sa na slovenčine učili slovenské deti zámená, ukrajinskí žiaci iba sedeli a netušili, o čo ide,“vysvetľuje. Tieto deti sa musia učiť slovenský jazyk inak, a to tak, ako sa deti učia napríklad angličtinu.
Učitelia budú nútení prehodnotiť aj to, čo vlastne deti učia. Robili to už počas covidu, deťom na online hodinách vyselektovali len to podstatné učivo. Mali by sa k tomu vrátiť aj pri vyučovaní detí z Ukrajiny, ktoré v novom jazyku nebudú potrebovať zbytočné detaily.
Podľa Malgotovej by učitelia zároveň potrebovali spoznať, ako vyzerajú ukrajinské učebné osnovy a čo všetko ich žiaci vedia alebo potrebujú vedieť. Podľa toho by vedeli prispôsobiť aj svoje učivo. Pomohli by deťom ľahšie pokračovať v ukrajinskom vzdelávaní po skončení vojny.
Väčšinu utečencov tvoria mamy s deťmi. Ak sú v rodine synovia, preberajú na seba rolu otca, cítia zodpovednosť.
Renáta Dubec
organizátorka Camp Žilina