Krajina spod skrutky
Pod skrutkou glóbusu sa neukrýva len tajomná krajina, ale aj kľúč k zachovaniu ľudského rodu
Na glóbuse sa do tejto krajiny spravidla zapicháva skrutka alebo iný krútiaci mechanizmus, a tak jej podstatná časť mizne pod nepekným kusom plastu či kovu. Na veľkých mapách sveta sa zase rozkladá na samom hornom okraji, dlhá ako slíž, akoby šlo len o nejaký bezvýznamný biely pásik zasneženého čohosi. Alebo jej niet vôbec. Stráca sa za rohom sveta, celkom zabudnutá.
Americký spisovateľ Barry Lopez (1945 – 2020) sa s pomyselným glóbusom trochu pohral, aby skúsil poprekrúcať všetky naše tradičné uhly pohľadu na túto Zem. Pod jeho rukami sa tak z okraja stáva stred, epicentrum jeho záujmu i všetkých jeho vášní, pod jeho rukami sa z bielej a zdanlivo nezaujímavej plochy pokrytej snehom stáva nekonečne pestrá krajina, ktorá by nás mala zaujímať.
Jeho kniha Arktické sny (s krásnym podtitulom „Krajina severu v představách a přáních“) vyšla koncom roka 2021 v českom preklade Antona Markoša, tridsaťpäť rokov po svojom prvom americkom vydaní. Možno neskoro. Možno s meškaním. Arktické sny však jednoznačne patria ku knihám, na ktoré je vždy správny čas.
„Arktické sny zmenili smerovanie môjho života: ukázali mi, ako sa dá písať. Je to spojenie prírodných vied, antropológie, kultúrnych dejín, filozofie, reportáže a lyrických pozorovaní, čím dokazuje, že aj literatúra faktu môže byť novátorská vo svojej forme a nádherná vo svojom jazyku ako akýkoľvek román,“napísal o knihe britský spisovateľ Robert Macfarlane, čím ju dokonale vystihol, no na to, aby ste ju precítili, je nevyhnutné si ju (pomaličky) prečítať. Lopezova arktická krajina je fyzická a trpezlivá. Dotýka sa nás. Vnímame ju všetkými zmyslami. Vnárame sa do jej rytmov, ktoré sú mimo nášho pochopenia. A zároveň každým ďalším riadkom zisťujeme (a utvrdzujeme sa), že sme o nej doposiaľ nevedeli absolútne nič.
Barry Lopez píše okrem iného aj o „dobývaní“Arktídy s cieľom vyniesť na povrch všetky jej nerastné bohatstvá. S tým je, samozrejme, spojené aj prispôsobovanie si krajiny a jej zvieracích i ľudských obyvateľov, ktoré je sprevádzané absolútnym nepochopením špecifík tunajšieho vnútorného nastavenia. Nuž a ako to už s ľuďmi býva, zásahy do arktickej krajiny spojené s ťažbou či lovom veľrýb nie sú jemné a opatrné. Drasticky menili a menia jej tvár i spôsob života. Prečo je to tak? „Chybí nám zábrany,“píše Barry Lopez a dodáva, že keď už človek dokáže obchádzať evolučné zákony, musí si (aj v záujme vlastného prežitia) stanoviť zákony vlastné. A neprekračovať ich! Dobrým príkladom môže byť hoci aj taký pižmoň severný: „Pižmoni i jiná zvířata šetří v zimě teplo i díky pozoruhodné úspornosti pohybů. Ve velmi chladném počasí, kdy každý pohyb znamená spalování vzácných tukových rezerv, zůstávají jednoduše po dlohou dobu nehybně stát.“Na prahu (alebo už za prahom) klimatickej katastrofy by sa istá miera takejto nečinnosti mohla javiť ako dobrý nápad a možno aj ako nádej na záchranu. Pod skrutkou glóbusu sa teda neukrýva len tajomná a ťažko pochopiteľná krajina, ale možno aj kľúč k zachovaniu ľudského rodu. Lenže… Lenže… Čo keď to vôbec nevnímame?