Nerobme z tínedžerov nesvojprávnych čitateľov
Arpád Soltész o kauze knihy Nicol Hochholczerovej, o svojom vystúpení z Anasoft litery a knižnej kariére
Pre každého iného autora či autorku by to bola pocta, on sa z nominácie na Anasoft literu netešil. V súvislosti s dianím okolo knihy Táto izba sa nedá zjesť od Nicol Hochholczerovej sa nakoniec nominácie v najprestížnejšej domácej literárnej cene vzdal. Arpád Soltész je známy ako nekonformný politický komentátor, v posledných piatich rokoch sa však presadil aj ako knižný autor. Z jeho románov Mäso, Sviňa, Hnev a Zlodej sa stali bestsellery.
Ako vnímate literatúru? Je pre vás dôležitá?
Odjakživa. Odkedy som sa naučil čítať. Bol som netypické dieťa a dnes nemôžem spomínať na to, ako som vonku kopal do lopty, pretože som to nerobil. Každý piatok som išiel do knižnice, päť kníh som vrátil a päť som si požičal. Používal som na to babičkin čitateľský preukaz. Najprv ma prihlásili do knižnice pre deti a mládež, ale hneď pri prvej návšteve ma otočili od pultu, na ktorom údajne neboli knihy pre moju vekovú kategóriu. Tak som im preukaz vrátil s tým, že tam teda chodiť nebudem. Babička ma potom zobrala, povedala, že som jej vnuk a že budem chodiť na jej preukaz. A takto som strávil celé moje detstvo. Prečítal som zhruba päť kníh do týždňa.
Aké knihy vás bavia dnes?
Paradoxne takmer vôbec nečítam žáner, ktorý píšem. Moje knihy sa nedajú jasne žánrovo zaradiť, ale povedzme, že je to oblasť kriminálnej literatúry alebo trileru. Čítam aj to, ale veľmi zriedka a výberovo. A od autorov, ktorí vedia, o čom píšu – veľmi dobrý príklad je Frederick Forsyth. Môj dominantný žáner, ktorý naozaj čítam rád, je sci-fi a fantasy. Štandardná beletria hlavného prúdu väčšinou reflektuje to, čo bolo alebo čo sa aktuálne deje v spoločnosti. Dobrá sci-fi otvára témy budúcnosti, výzvy, ktoré nás čakajú. To ma na tom baví. Sú to autori ako William Gibson, Greg Bear, Dan Simmons, Neal Stephenson. A mnohí ďalší, ktorí píšu veľmi provokatívnu literatúru, otvárajúcu morálne či etické dilemy zajtrajška. Z domácich najradšej čítam Jura Červenáka, konkrétne jeho historické detektívky. Ide síce o detektívky a históriu, ale on píše dobré príbehy, ktoré veľmi poctivo spracúva z historického hľadiska. Dokáže vytvoriť úžasnú atmosféru doby a aj historici potvrdzujú, že je to veľmi verné a autentické.
Keď v roku 2017 vyšla vaša prvá kniha Mäso, boli ste už pokročilý štyridsiatnik. Mali ste predtým literárne ambície?
Nie. Ani napísať prvú knihu nebol môj nápad.
Ako k tomu došlo?
Patrilo by sa hovoriť o tom, ako som cítil vnútornú potrebu čosi zo seba dostať a podeliť sa o to so spoločnosťou. To rozhodne nebol môj prípad. Ja len trpím tou novinárskou chorobou, že zabávam kamarátov starými historkami. Väčšinou sa týkajú vecí, ktoré neboli publikovateľné. Vedeli sme, že niečo je tak, ale nemali sme dôkazy, ktoré by obstáli aj pred dobre motivovaným slovenským sudcom. Alebo sme nechceli, aby obete boli znova vláčené bahnom na verejnosti. Už si to raz odžili, nedostalo sa im spravodlivosti a článok v novinách to aj tak nevyrieši. Ale takéto veci sa kopia a dostávate ich zo seba tým, že o nich rozprávate historky kamarátom.
Jeden z týchto kamarátov bol Miro Moško, ktorý v tom čase pracoval v Ikare (dnes redaktor knižnej edície Denníka N, pozn. aut.). On do mňa dlho hučal, aby som niečo napísal. Že deväťdesiate roky sú módna téma, ľudia to radi čítajú a má to zmysel. Nakoniec ma ukecal, zavolal ma do Ikaru a ja som v slabej chvíľke povedal, že teda dobre. Mal som napísať jednu kapitolu, dali mi na to dva mesiace. Bolo to v piatok a v pondelok som im to poslal. Bolo to pre mňa niečo nové a zaujímalo ma, ako to pôjde. Na to prišla strohá odpoveď, aby som písal ďalej. Potom som to nejaký čas odsúval, a keď začal horieť termín, za šesť týždňov som nabúchal draft prvého románu.
Aké boli očakávania po vydaní?
Nijaké extra veľké. S Mirom Moškom sme sa vtedy stavili. Ja som tvrdil, že sa z knihy nepredá ani tritisíc výtlačkov, on hovoril, že určite aj päťtisíc. Keďže som mal istotu, že toľko to nebude, stavili sme sa, že ho – spolu s Matúšom Kyčinom, ktorý Mäso redigoval – pozvem na večeru do Fou Zoo. Na tú večeru sme išli. Potom sme mali ďalšiu stávku, že ak sa predá aj desaťtisíc kusov, pozvú oni mňa do KFC, objednáme si Big mac a prinesú nám ho. Medzitým je kniha platinová, čiže sa predalo viac ako 25-tisíc kusov. Chalani stávku nedodržali, a tak im to aj touto cestou pripomínam.
Keď ste začali písať prvú knihu, mali ste predstavu, ako by text mal vyzerať? Či to bude napínavé, zábavné, alebo či to má byť vysoká literatúra?
Nerozmýšľal som nad tým. To je aj dôvod, prečo majú všetci problém tie knihy žánrovo zaradiť. Neuvažoval som nad žánrom ani nad formou, nemal som žiadnu literárnu ambíciu. Povedal som si, že vyrozprávam príbeh. Ako keď ho rozprávam kamarátom. A funguje to. Ľuďom sa páčia obyčajné príbehy. Preto sa bránim tomu, keď ma označujú za spisovateľa a moje knihy za literatúru. Literatúra by mala spĺňať nejaké remeselné a formálne kritériá. Ja som príliš lenivý na to, aby som sa tomu venoval. Pokiaľ si to kúpi 25-tisíc ľudí a chcú si prečítať ten príbeh – a teraz nemyslím len tú komerčnú stránku veci, hoci aj tá je príjemná –, tak má zmysel to písať.
Formou spätnej väzby nie sú len čísla predaja a reakcie čitateľov, ale aj literárne ocenenia. Vaša štvrtá kniha Zlodej sa tento rok dostala do desiatky Anasoft litery. Ako vnímate túto cenu?
Vedel som, že Anasoft litera existuje a vnímal som ju ako užitočnú aktivitu. Bavíme sa tu o bestselleroch a predajoch, ale na päťmiliónovom trhu nie je literatúra s vysokou umeleckou ambíciou schopná autora uživiť. Slovenský spisovateľ si musí nájsť nejakú prácu, a keď má šťastie, tak môže súvisieť s literatúrou a knihami. Nemôže len tak ležať v tieni pod stromom a dumať nad ďalšou veľkou myšlienkou. Anasoft litera dáva laureátovi 10-tisíc eur, čo môže znamenať minimálne pol roka nerušeného písania. V tomto považujem cenu za veľmi užitočnú. Okrem toho je to vlastne marketingová podpora. S finalistami i laureátom sa celý rok pracuje. Chodia na besedy, vystavujú ich v kníhkupectvách na prominentnejších miestach. Ľudia sa teda o nich dozvedia.
Keby som vychovával dieťa, asi by som robil to isté, čo robila moja mama. Ona prečítala každú knihu, ktorú som čítal ja. Chcela mať prehľad o tom, čo čítam, a rozprávať sa so mnou o tom.
Keď sme sa v júni stretli na Litera feste, opýtal som sa, či vás nominácia na Anasoft literu potešila. Myslel som to skôr ako rečnícku otázku, no odpovedali ste, že nie. Môžete to vysvetliť?
Prvý dôvod je veľmi formálny, osobný a nepodstatný. Očakával by som, že keď niekoho nominujú na akúkoľvek cenu, tak elementárna ľudská slušnosť hovorí, že sa opýtam, či s tým autor súhlasí. Už iná, relatívne prestížna cena sa vyhla verejnému trapasu tým, že to urobili a opýtali sa ma. A ja som povedal, že nie, ďakujem, art washing si neprosím. Anasoft litera sa nemusí báť, že by ju spájali s niečím takýmto. Ale autor môže mať mnoho iných legitímnych dôvodov, prečo by nemusel chcieť byť nominovaný. Oni o tom nemusia tušiť a neopýtajú sa ho. Toto však naozaj môže byť môj osobný problém, moje pokrivené vnímanie týchto vecí. Môže to súvisieť s tým, že som extrémne citlivý na konflikty záujmov aj v novinárskom povolaní.
A druhý problém?
Anasoft litera je vnímaná ako desiatka top kníh, ktoré majú vážnu literárnu ambíciu.
Ja ju nemám. Píšem príbehy na pobavenie ľudí. To je celé. Keď sa takáto kniha dostane na zoznam, ktorý je vnímaný ako vážna literatúra, vytvorí to voči nej úplne neprimerané očakávania. Začnú si ju kupovať nesprávni ľudia z nesprávnych dôvodov a úplne legitímne začnú okolo nej generovať zlú náladu. Dajú za ňu peniaze, otvoria si ju a na tretej strane zistia, že to nie je to, čo zvyknú čítať. Budú sa pýtať, čo to vôbec hľadá v Anasoft litere a začnú tomu dávať zlé hodnotenia všade po webe. Okej, nie je to pohroma, keď sa už titul predáva v takýchto objemoch, táto zlá nálada ho zásadným spôsobom nepoškodí. Ale ja vygenerujem kvantá zlej nálady pri svojej primárnej práci. Nepotrebujem k šťastiu ďalšie negatívne zážitky.
Navyše moja nominácia ukrátila niekoho, kto by pozitívny marketing potreboval. Neverím, že minulý rok sa urodilo len desať dobrých kníh. Mohli vybrať niekoho iného, kto nemá šancu trhovo preraziť, ale pozornosť by si zaslúžil. Ale keďže aj vydavateľ mal pocit, že je to veľký honor, povedal som si, že nemusím robiť problémy aj na knižnom trhu. Zrazil som opätky, súkromne som si kade-tade pošomral, ale povedal som, že na besedy prídem, budem sa milo usmievať a rozprávať sa s ľuďmi. Hoci nie som nadšený.
V reakcii na dianie okolo knihy Nicol Hochholczerovej Táto izba sa nedá zjesť ste požiadali o vyradenie z nominácií Anasoft litery. Pri Hochholczerovej knihe ide o otázku, akým spôsobom by mala byť čítaná v rámci stredných škôl, a to, že bola z nominácie stredoškolskej Ceny René dodatočne stiahnutá. Existujú podľa vás knihy, ku ktorým deti a mladí ľudia potrebujú nejaký úvod alebo vysvetlenie?
Myslím si, že nie. Hovorí mi to moja životná skúsenosť, ktorá začala tým, že som odišiel z knižnice pre deti a mládež, lebo mi odmietli dať knihy, ktoré neboli pre moju vekovú kategóriu. Keby som vychovával dieťa, asi by som robil to isté, čo robila moja mama. Ona prečítala každú knihu, ktorú som čítal ja. A to, či ju bavila, alebo nie. Chcela mať prehľad o tom, čo čítam, a rozprávať sa so mnou o tom. Tu však hovoríme o zodpovednosti a funkcii rodiny. A nie školy či literárnej obce.
Myslím si, že sú aj tak len dve možnosti – buď si dieťa z knihy nedokáže zobrať nič a nedočíta ju, lebo ho nebude baviť, alebo si z nej niečo zoberie a potom neexistuje dôvod, aby ju nečítalo.
Predstavte si, že ste členom poroty. Vyberiete knihu do stredoškolskej ceny a ozve sa pedagóg či psychologička s tým, že jej čítanie môže mať traumatizujúce následky. Alebo príde argument o legislatíve, ktorá hovorí o tom, čo je prípustné šíriť na školách. Ako by ste v pozícii porotcu postupovali?
My nehovoríme o situácii, keď sa porota rozhodovala, či nejakú knihu nominuje, ale o tom, že ju nominovala. Mne sa nepáči práve toto odvádzanie pozornosti od témy. To, ako veľmi perfídnym spôsobom povedali, že naše školstvo na to nie je pripravené. Nášho školstva sa nikto neopýtal. Naše deti na to nemajú byť zrelé, ale takisto sa ich nikto neopýtal. Prvé výhrady, ktoré prišli, neboli ani tak právne, ale právnické.
Neviem to naformulovať krajšie ako nádherným československým výrazom predposratosť. To znamená, že si znečistíte bielizeň ešte predtým, ako vôbec vznikne problém. Z toho, že by hádam raz mohol vzniknúť. A teraz vecne – neviem si predstaviť, akým spôsobom by sa dalo v právnej rovine na ten román zaútočiť. Príde otec, ktorý povie, že jeho trinásťročná dcéra začala spávať so svojím učiteľom preto, lebo čítala tento román? Po prvé sa to nestane, po druhé nepríde a po tretie, aj keby prišiel, museli by sme mať za sebou právoplatný rozsudok, v ktorom by toho učiteľa odsúdili za pohlavné zneužívanie. A ešte by dotknutá osoba musela povedať, že si knihu prečítala a mala pocit, že je to cool. Čo je absurdné.
Ak ste román čítali, tak viete, že zdravému jedincovi sa môže z neho zdvihnúť jediný orgán a to je žalúdok. Tá kniha je neskutočne hnusná a odporná. Zároveň výborne napísaná a treba ju čítať. A keď má niekto pocit, že to dielo je pornografické, tak vychádzajúc z definície, že účelom pornografie je vyvolať pohlavné vzrušenie, potom tento jedinec akútne potrebuje v lepšom prípade psychiatra a v horšom aj vyšetrovateľa a sudcu.
Ako by ste teda vy postupovali?
Kohokoľvek, kto by prišiel s touto blbosťou, by som poslal do hája. Trval by som na svojom rozhodnutí, že kniha bude nominovaná. Ak sa školy necítia pripravené na to, aby s ňou pracovali, tak to nebudú robiť. Ja ich k tomu neviem prinútiť. Ak majú odborníci pocit, že by mohla nejako uškodiť, tak nech sa ozvú a informujú školy, že môžu riskovať, a nech radšej s knihou nepracujú. A školy sa opäť môžu rozhodnúť, či sa na to cítia pripravené alebo nie. Ale neexistuje jediný dôvod, prečo by mala porota meniť svoje rozhodnutie.
Ja vnímam skôr iné riziká. Že by to mohlo vyvolať lokálnu vlnu metoo a začali by sa prihlasovať študentky, že aj im sa niečo také stalo. Z toho by mohlo mať veľa ľudí v školstve vážne obavy. Viem si predstaviť, že nikto nechce škandál. Slovensko je také, že sa radšej obrátime chrbtom a tvárime sa, že problém neexistuje. Najväčší etický problém však vidím v niečom inom.
A to?
Anasoft litera ani Cena René nie sú literárne súťaže. Nicol sa tam neprihlásila. Porota ju nominovala a v konečnom dôsledku zatiahla do situácie, ktorá je spoločensky extrémne chúlostivá. Niekto ju obvinil, že jej kniha je spôsobilá ohrozovať mravnú výchovu mládeže či mať aj horšie následky. A porota sa za ňu nepostavila. To je podľa mňa jej základná povinnosť. My sme ju do tejto situácie zatiahli, my sa za autorku a jej dielo postavíme celou váhou našej autority. A nezačneme blúzniť o tom, že naše školstvo na to nie je pripravené.
Hovoríme tu o tom, ako dané knihy vnímame my, dospelí. Deti alebo tínedžeri nemusia byť schopní rozoznať, čo sa v nich deje. Nemusia vedieť, že dvanásťročná postava nie je úplne kompetentná vo veciach lásky a sexu. Nemusia rozlišovať hierarchie vo vzťahoch a zneužívanie moci. O to ide, nie?
Ale veď toto je v Hochholczerovej knihe pomerne explicitne pomenované. To nemusí nikto hovoriť deckám nahlas. Mechanizmus Ceny René som pochopil tak, že s knihami sa v školách cielene pracuje. Čiže sa o nich diskutuje s dospelým človekom. Navyše, hovoríme o šestnásť až osemnásťročných stredoškolákoch, ktorých by som takto nepodceňoval. Hovorím zo skúsenosti. Mentoroval som napríklad osemnásťročnú gymnazistku, ktorá chcela rozbehnúť školský časopis. Aj sa jej to podarilo v celkom slušnej kvalite. Musím povedať, že moje osemnásťročné ja v porovnaní s ňou bol „vypatlaný debil“.
Deti sú dnes úplne inde, ako sme boli my. Majú oveľa širšie záujmy. Minimálne to bude platiť o tých, ktorí majú záujem o niečo také, ako je Cena René. Celá škola tú knihu čítať nebude. Sú to vybraní žiaci, ktorí si dajú tú námahu. Už to naznačuje, že asi majú čosi prečítané a dokážu reflektovať to, s čím sa v knihe stretnú. Je neférové zhadzovať študentov stredných škôl, že sú nesvojprávni blbečkovia, ktorým treba v knihe explicitne napísať, že sex učiteľa so žiačkou nie je správny. Akú knihu by potom vôbec mohli čítať? Neveríme im, že dokážu rozlišovať základné morálne kategórie a čo je dobré a zlé?
Štrnásťročný človek je trestnoprávne zodpovedný. Čiže môže ísť do basy za to, čo urobí. A my mu neveríme, že si dokáže poradiť s nejakým románom? Tak potom poďme rýchlo zmeniť legislatívu, lebo ak nie sú mladí schopní poradiť si s knihou, tak nemôžu byť trestnoprávne zodpovední.
Je neférové zhadzovať študentov stredných škôl, že sú nesvojprávni blbečkovia, ktorým treba explicitne napísať, že sex učiteľa so žiačkou nie je správny. Akú knihu by potom vôbec mohli čítať?