Sú Putinove ciele širšie či užšie?
Zdanlivé rozšírenie územných ambícií Ruska je znakom relatívnej vojenskej slabosti, nie sily
Vojna na Ukrajine je, priznajme si, zvláštna. Ruskí občania môžu, aspoň teoreticky, cestovať na Ukrajinu za prácou alebo zábavou, hoci od júna potrebujú víza. Bojujúce krajiny sú zmluvnými stranami nedávnej dohody, ktorá umožňuje bezpečný vývoz obilia. Ruský plyn naďalej prúdi do Európy cez ukrajinský plynovod, aj keď v znížených objemoch. Krajiny, ktoré Ukrajine dodávajú zbrane, zároveň platia Rusku za dovoz energií a hnojív, čím financujú aj jeho vojnové úsilie. Nie je ľahké si predstaviť, že by sa niečo z toho dialo napríklad počas druhej svetovej vojny.
Ak pre vás táto spleť vzťahov nie je dostatočne mätúca, pozrite sa na to, ako sa každý mesiac menia ruské ciele invázie a ich vnímanie zvonku.
AKO TO JE?
V istom zmysle sa zdá, že Rusko svoje ciele obmedzilo. S cieľom dosiahnuť stanovenú „demilitarizáciu“a „denacifikáciu“Ukrajiny zaútočil Vladimir Putin na oveľa širšom fronte, než na akom dnes Rusko bojuje. Keď sa potom musel stiahnuť z Kyjiva, Černihiva, Súm a častí Charkivskej oblasti, ciele, ktoré zneli najmä ako eufemizmy pre zmenu režimu, odišli do úzadia. V tomto momente je pravdepodobne nesprávne nazývať ich cieľmi, keďže nie sú dosiahnuteľné v dohľadnej budúcnosti so zdrojmi, ktoré Kremeľ a Rusi ako prevažne pasívna populácia vo vojne boli ochotní venovať na inváziu. Lepším výrazom by asi boli sny.
V inom zmysle sa však zdá, že rozsah cieľov sa rozšíril. Pôvodne sa územné ambície, ktoré Rusko oficiálne deklarovalo, obmedzovali na administratívne hranice Doneckej a Luhanskej oblasti, ktoré si príslušné bábkové „ľudové republiky“nárokovali ako svoje teritórium. Nedávno však ruský minister zahraničných vecí Sergej Lavrov bez okolkov vyhlásil, že „geografia sa zmenila“, a dodal, že Rusko sa teraz zaujíma aj o Chersonský región na juhu Ukrajiny a Zaporižský región v jej centrálnej časti. Lavrov je najvyšším ruským predstaviteľom, ktorý o takýchto plánoch hovorí viac-menej otvorene. Spolu s tým, že ide o prípravu okupačných vlád na „referendá“, ktorých výsledkom budú výzvy napadnutých oblastí na pripojenie k Rusku, sú jeho slová dôkazom, že Rusko má v úmysle tieto územia radšej priamo anektovať než ich nechať v šedej zóne, ako to urobilo s „ľudovými republikami“v roku 2015.
PERSONÁLNE PROBLÉMY
Najjednoduchší spôsob, ako zosúladiť tieto rozdielne vektory, je predpokladať, že keďže Putin nedokázal zabezpečiť, aby zmenšenú Ukrajinu (bez Krymu a dvoch východných oblastí) riadila prokremeľská vláda, rozhodol sa ako kompenzáciu uchmatnúť podstatne viac územia. Ale táto podivná vojna sa vzpiera jednoduchým vysvetleniam. Je oveľa pravdepodobnejšie, že akékoľvek kremeľské „plánovanie“v týchto dňoch je skôr reaktívne ako strategické. Zdá sa, že očakávania Kremľa sú formované udalosťami na bojisku. Každý posun vojenskej situácie vedie k novému „plánu“, ktorý, ak sa uskutoční, umožní Putinovi vyhlásiť víťazstvo.
Keď sa ukázalo, že ruská armáda nedokáže dobyť Kyjiv ani mestá na severe Ukrajiny, Kremeľ sústredil svoje sily na východe a začiatkom tohto mesiaca dokončil inváziu do Luhanskej oblasti.
Tento plán však narážal na personálne problémy. Rebelské armády „ľudových republík“utrpeli obrovské straty (priznané vojenské straty „Doneckej ľudovej republiky“sa blížia k trom tisíckam mŕtvych), chudobnejšie regióny samotného Ruska už dodali väčšinu dostupných regrútov ochotných podpisovať s armádou zmluvy a práve z týchto regiónov pochádza neúmerné množstvo ruských vojenských obetí. Skrytá mobilizácia napríklad na ruskom Telegrame, ktorá zdravým mužom vrátane väzňov ponúka šancu bojovať na Ukrajine za atraktívnu mzdu a (v prípade väzňov) slobodu, predstavuje pomalý a zdĺhavý proces. Bez väčšej pechoty však Rusko nemôže riskovať frontálny útok na ukrajinské opevnenia v okolí Slovianska a Kramatorska, ako to urobilo v Mariupole a Sjevjerodonecku, a zdá sa, že neexistuje žiadny iný zrejmý spôsob, ako dokončiť dobytie Doneckej oblasti.
BRÁNIŤ AKO VLASTNÉ
Čoraz výkonnejšie západné zbrane zároveň umožnili Ukrajine
zasiahnuť vojenské ciele, ako sú sklady munície a veliteľské strediská hlboko na okupovanom území, pričom zabili viacero vyšších dôstojníkov. Vo svojom rozhovore s poprednou predstaviteľkou ruskej propagandy Margaritou Simonjanovou Lavrov priznal, že tieto zbrane zmenili kremeľské kalkulácie.
Zdá sa, že Putinova pozornosť sa presunula k obrane výsledkov ruských výbojov na juhu, kde Ukrajina hrozila veľkým protiútokom a opätovným dobytím Chersonu, a na východe, kde ukrajinská armáda ostreľovala ciele v Donecku a blízko neho. Relatívne slabú ruskú skupinu síl na juhu v posledných dňoch posilnila väčšia letecká a delostrelecká podpora.
Igor Girkin (Strelkov), ktorý bojoval na Ukrajine v roku 2014 a dnes je jedným z najtvrdších nacionalistických kritikov ruského spôsobu vedenia vojny, na svojom telegramovom kanáli nadhodil, že súčasným plánom môže byť porážka ukrajinskej armády pri jej útoku na juhu a potom pokračovanie bojov proti oslabenému nepriateľovi na východe. Ak má Strelkov pravdu, bola by to prinajmenšom tretia veľká zmena stratégie za päť mesiacov. A plány anexie vo forme „referenda“jeho argument len podporujú. Zoficiálnenie zabratia územia pred dohodnutým koncom vojny môže znamenať len jedno, a to vyhlásenie Ruska, že bude brániť nové územia ako svoje vlastné.
KOMPROMIS? NEZMYSEL
Mohlo by to byť myslené ako varovanie pre západných spojencov Ukrajiny, aby si dávali pozor, aké zbrane jej dodávajú. Americká administratíva už obmedzuje dostrel munície, ktorú posiela, zo strachu pred vypuknutím tretej svetovej vojny. A prinajmenšom teoreticky by to mohlo znamenať rozprestretie ruského jadrového dáždnika aj nad časti Chersonského a Zaporižského regiónu. Zároveň by to uistilo proruských aktivistov a Ruskom podporované administratívy na okupovaných územiach, že ich Rusko neopustí, čo by bolo ubezpečenie, ktoré tak naliehavo potrebujú tvárou v tvár ukrajinským partizánskym akciám, pomocou ktorých môže Kyjiv získať späť stratené územia.
Formálna anexia zapadá do predstavy obranného nastavenia. Ak by Putin stále útočil, pokúsil by sa zmocniť väčšieho územia vrátane ďalšieho regionálneho centra – Cherson je zatiaľ jediné, ktorého sa zmocnil –, potom by sa pokúsil uzavrieť mierovú dohodu za svojich podmienok, a to ešte pred tým, ako si vyžiada viac územia pre Rusko. V takom prípade by sa už začal masívny tlak v Doneckej oblasti. Inštitút pre štúdium vojny oznámil, že ruská „prevádzková pauza“sa skončila už 15. júla, no Rusko za posledné dva týždne neurobilo v regióne žiadne zásadné kroky.
Zdá sa, že pre Kremeľ sa stalo prioritou udržať to, čo sa podarilo získať v prvých chaotických týždňoch invázie. Paradoxne, zdanlivé rozšírenie územných ambícií je znakom relatívnej vojenskej slabosti, nie sily.
Z tohto dôvodu v tomto bode nedáva akékoľvek západné hľadanie kompromisu zmysel. Prečo Putinovi niečo ponúkať, ak je čoraz viac ochotný uspokojiť sa s niečím menším (aj keď „menšie“môže niekedy vyzerať ako „väčšie“, aspoň pokiaľ ide o obsadené štvorcové kilometre). Rob Lee, vedúci pracovník Výskumného inštitútu zahraničnej politiky a horlivý pozorovateľ ukrajinskej vojny, nedávno napísal: „Východiskovým bodom ukončenia tejto vojny je sformovanie vojenskej rovnováhy síl tak, aby Rusko nemohlo ďalej napredovať.“
STÁLE VÍŤAZ
Akékoľvek špekulácie, že veci sú blízko tohto bodu, sú predčasné. Ruská armáda môže byť nedostatočne vybavená a mať zlé velenie, ale prispôsobuje sa novým okolnostiam, novým západným zbraniam v rukách Ukrajiny i zmene politickej vízie v Kremli. Bude viesť obrannú bitku, až nakoniec tá strana, ktorá prejaví väčšiu húževnatosť a bojovnosť, vyhrá na juhu a následne aj na východe. Ak je tou stranou Rusko, Putinove ciele sa opäť posunú smerom k februárovým nesplneným snom. Ak ide o Ukrajinu, Putin bude hľadať spôsob, ako si nárokovať ešte menej, a stále sa bude prezentovať ako víťaz.
Zdá sa, že pre Kremeľ sa stalo prioritou udržať to, čo sa podarilo získať v prvých chaotických týždňoch invázie.