Na vojnu museli byť dôvody
Ruské sociologičky zistili, že občania používajú na obranu vojny opakujúci sa súbor argumentov
Aby človek „vydržal“sám so sebou, so svojím svedomím, odôvodní si takmer všetko. Musí však odstrániť rozpor, hovorí sa o kognitívnej disonancii.
Aj v autoritárskom štáte, aký predstavuje Putinov režim, môžu občania protestovať proti vojne – asi 20-tisíc z nich sa už pre to ocitlo vo väzení. Zdôvodnenia svojho postoja hľadajú (a nachádzajú) aj tí, ktorí vojnu z rôznych príčin schvaľujú, či dokonca podporujú.
Ruské sociologičky Veronika Pticynová a Svetlana Erpyljevová
urobili 57 hĺbkových sociologických rozhovorov s prívržencami vojny. Na rozdiel od dotazníkových prieskumov im umožnili vidieť nielen samotné argumenty, ale aj konkrétne zdôvodnenia, ktoré dávajú zmysel a legitimizujú inváziu ruských vojsk na Ukrajinu.
„Opäť mi neprinášajú žiadne informácie. Ale Putin to asi chápe. Nie som o tom presvedčený. Možno nebral žiadne tabletky, ale musel byť na to dôvod.“Tento názor vyslovil 19-ročný študent elitnej moskovskej univerzity, známej svojím protivojnovým postojom študentov a zamestnancov, ktorý pochádza z liberálnej rodiny.
Študent si nesie rozpor: vie, čo je to vojna, zároveň nechce byť vnímaný ako obeť propagandy. Zodpovednosť prenáša na iných, ktorí sú „informovanejší“.
52-ročná vysokoškolská pedagogička hovorí, že už prešla všetkými fázami, „Prvá bola, keď sme prvýkrát všetko pochopili. Pre mňa to bola hystéria, plakala som ako všetci normálni ľudia. Potom som si ako každý príčetný človek začala uvedomovať, že Putin v podstate nerozpráva ku mne. Nepýtal si moje povolenie, takže nemá zmysel byť hysterický.“
V odpovediach sa často opakuje alibizmus. Vládca si nepýtal odo mňa povolenie – akoby vojna bola čosi ako osobný vzťah medzi ním a občanom.
„Hrozba NATO“či „vojna na obranu Donbasu“v rozhovoroch sociologičiek sú fantómové argumenty. Stávajú sa fámou, ktorej sa verí zo strachu.
Obeťou propagandy ruskej štátnej televízie, ktorá je pre ňu jediný zdroj informácií, je 72-ročná vysokoškolsky vzdelaná dôchodkyňa. Obrane Donbasu pripisuje dokonca morálny a humanistický význam: „Ako môžu byť zabití ľudia, ktorí nechcú žiť pod fašistickou nadvládou? Ako to môžu ukrajinské jednotky urobiť?“
Dôchodkyňa vidí iba vojenské aktivity Ukrajiny, ktorá sa v skutočnosti bráni. Agresiu vlastných jej v televízii neukážu. Nemá preto v sebe rozpor, ktorý by musela odstrániť. Tu je odpoveď, prečo mnohí Rusi, ktorí sa považujú za morálnych, agresiu podporujú.
Dôchodkyňa vidí iba vojenské aktivity Ukrajiny, ktorá sa v skutočnosti bráni. Agresiu vlastných jej v televízii neukážu.