Predčasné voľby podľa Tolkiena
1. Galadriel namiesto Gandalfa. 2. Pohľad do Palantíru. 3. V hlbinách Morie. 4. A čo na to Boromir?
1. GALADRIEL NAMIESTO GANDALFA
Čarodejník nikdy nemešká ani neprichádza príliš skoro. Čarodejník prichádza vždy vtedy, keď to uzná za vhodné.
A tak to bývalo aj s voľbami. Prichádzali vtedy, keď deväťdesiat poslancov povedalo, že je čas.
Od pätnásteho júla minulého roku vieme, že už to neplatí a že pri aktuálnom znení ústavy sa volebné obdobie nedá skrátiť nielen referendom, ale ani osobitným ústavným zákonom. Dá sa skrátiť len rozpustením parlamentu a o tom rozhoduje hlava štátu.
Za súčasného právneho stavu je teda možnosť predčasných volieb reálne obmedzená na tri prípady: i) parlament sa v lehote troch mesiacov neuznesie o vládnom návrhu zákona, s ktorým vláda spojila vyslovenie dôvery a prezidentka sa ho následne rozhodne rozpustiť, ii) parlament nebude dlhšie ako tri mesiace uznášaniaschopný a prezidentka sa ho následne rozhodne rozpustiť, iii) parlament uznesením preruší svoje zasadanie na viac ako štyri mesiace v jednom roku a prezidentka sa ho následne rozhodne rozpustiť.
Všetky tri scenáre sú mimoriadne nepravdepodobné, ale každý z iných dôvodov.
Prvý preto, že vláda nemá absolútne žiadny dôvod to robiť a určite ho ani nebude hľadať.
Tretí je zaujímavý tým, že možnosť predčasných volieb kladie v prvom kole do rúk prostej väčšiny. Podľa čl. 83 ods. 2 ústavy sa Národná rada môže uzniesť na prerušení svojho zasadania, a to na maximálne štyri mesiace v jednom roku, pričom podľa čl. 84 ods. 2 sa na tom parlament uznáša prostou väčšinou prítomných poslancov. Ak by sa takáto väčšina uzniesla na dlhšom prerušení, prezidentka by parlament mohla rozpustiť a predseda Národnej rady by v takom prípade vyhlásil nové voľby.
Je síce paradoxné, že to, čo dnes nemôže spraviť ani ústavná väčšina parlamentu, ani občania v referende, môže spraviť prostá väčšina Národnej rady v spojení s hlavou štátu, ale paradoxy sú pre slovenský ústavný systém príznačné. Nechajme tak, najviac sa tu beztak diskutuje o tej druhej možnosti.
A možno právom, práve tá totiž môže kľúčovým aktérom témy dávať zmysel.
2. POHĽAD DO PALANTÍRU
Na jednej strane vieme, že parlament dnes nemá konanie predčasných volieb pod kontrolou, t. j. nevie o nich efektívne rozhodnúť. Ak by aj splnil podmienky na svojej strane (neuznášaniaschopnosť v období dlhšom ako tri mesiace alebo prerušenie zasadnutia na viac ako štyri mesiace v tom istom roku), nemôže sa s istotou spoľahnúť, že prezidentka sa naozaj rozhodne ho rozpustiť.
Takýto stav významne posilňuje šance Hegerovej vlády na prežitie aj po odchode SaS. Jej pád by totiž znamenal mimoriadne posilnenie prezidentky, ktorá jediná má právomoc menovať novú vládu. Z právneho a dokonca ani z politického hľadiska nebude mať dôvod sa príliš úzkostlivo ohliadať na to, čo si kto o jej vláde myslí a ako sa mu páči. Ak ju raz vymenuje, vie ju, síce nie úplne pohodlne, ale určite v súlade s ústavou, udržať vo funkcii až do riadneho termínu volieb.
Ak by aj nová vláda nezískala dôveru parlamentu, prezidentka môže vymenovať buď ďalšiu a skúšať to tak dlho, ako bude musieť, alebo už tú prvú napriek absencii parlamentnej dôvery poveriť výkonom pôsobnosti až do ustanovujúcej schôdze nasledujúcej po voľbách. Aj na rok a pol? Áno, jednoducho až do volieb.
Prinajmenšom tá časť opozície, ktorá v hlave štátu vidí nepriateľa, si pád vlády v situácii, keď parlament nevie vlastným rozhodnutím skrátiť volebné obdobie, ani nemôže želať. V skratke, nech sa nám to tu nezačne hemžiť paragrafmi: kto je Tarabovi, Kuffovi či Ficovi milší? Heger alebo Čaputová?
Okrem toho by tento scenár znamenal už nielen faktický, ale aj formálny zánik koalično-opozičného rozdelenia parlamentu a prechod všetkých, na čele s ministrom financií, do opozície. Takáto hustota „konzervatívnych“lídrov na hrádzi proti pokroku by z aktuálnych vlajkonosičov odporu voči liberálnej demokracii spravila komparz.
Na druhej strane prezidentka síce vie vlastnú vládu udržať pri živote aj bez väčšiny v Národnej rade, takýto jej postup by však dával politickú logiku „len“ako obeta na oltár vlasti. Prevziať síce nepriamu, ale beztak zrejmú osobnú zodpovednosť za výkon vlády v druhej polovici prezidentkinho volebného obdobia by jej ambícii pokúsiť sa o druhý mandát výrazne ublížilo.
Takže ak by sa parlament predsa len rozhodol vydať sa k predčasným voľbám cez vlastnú neuznášaniaschopnosť, pravdepodobnejší je odhad, že by ho prezidentka naozaj rozpustila.
Či sa pre takýto postup rozhodnú, dnes asi nevedia ani sami poslanci. Pomôžeme? Skúsme.
3. V HLBINÁCH MORIE
Na tej sociálnej sieti, ktorú používa autor, to vyzerá tak, akoby problém s podporou ex-kotlebovcov mala mať len vládna väčšina. Takáto podpora je však mimoriadne riskantná aj pre druhú stranu. Vo vulgárnom zjednodušení, čo už je to len za opozíciu, ktorá drží vládu pri živote.
Lenže tichá podpora vlády môže byť podstatne elegantnejšia, než bola verzia Džupa-Kolesár a vôbec nemusí mať podobu klubového draftu či hlasovania za návrhy zákonov. Môže spočívať v tom, že príslušní poslanci sa jednoducho budú prezentovať ako prítomní a učinia parlament uznášaniaschopným. S vysvetlením, že nerobia nič iné, než že chodia do práce, za ktorú sú platení. V nej môžu hlasovať raz tak, raz onak, ale kým budú kartičky strkať do hlasovacieho zariadenia, predčasné voľby nepriblížia ani o piaď.
Podstatné teda bude, čo si nezaradení ex-kotlebovci myslia o rozlišovacej schopnosti svojich voličov. Ak budú mať pocit, že tí dodávku hlasov pre uznášaniaschopnosť parlamentu čítajú s porozumením, t. j. ako faktickú podporu Matovičovej (nominálne Hegerovej) vlády, budú sa chcieť podľa toho zariadiť. Ak, naopak, zistia, že im prechádza téza o jednoduchej dochádzke do zamestnania, „bude dobre“.
Takýto modus operandi by vyhovoval aj vládnej väčšine, ktorá by námietky zhnednutia vedela odbiť podstatne ľahšie: aha, veď nám hlasovali proti ministrovi aj proti tomu či onomu zákonu, a že chodia do práce, je normálne, čo my s tým máme.
Vláda nebude mať stabilnú väčšinu, občas jej niečo prejde, občas nie, niekedy sa to zasekne a po čase odblokuje z dôvodu, ktorý budú poznať len tí, čo ho poznať majú, bude to aj naďalej kultúra neúcty a dokonca sa dá v dobrej viere sporiť, či to vôbec bude legitímne, ale aspoň nebude „toten“rozvrat a zachránime si demokraciu.
4. A ČO NA TO BOROMIR?
Pointou nie je, že by autor hľadal či nebodaj ponúkal algoritmus postupu k predčasným voľbám. Autor si v skutočnosti želá, aby súčasná koalícia riadne dovládla. Pointy sú dve.
Prvá ani nie je polemická. Súčasný ústavný rámec dáva relevanciu rozhodnutiam veľkého množstva aktérov a vytvára priestor pre mimoriadne pestré motivácie a ich nepredvídateľné dôsledky. Ak si v tom parlament bude chcieť upratať a posilniť sa na úkor hlavy štátu, s vysokou mierou pravdepodobnosti v krátkom čase prijme novelu ústavy, ktorá konanie predčasných volieb vráti do jeho réžie.
Druhá pointa je drzá. Minulý rok sa kaviareň, vináreň aj remeselný pivovar zhodli, že ak by sa volebné obdobie mohlo dať skrátiť spôsobmi, o akých sme si dovtedy mysleli, že sa skrátiť dá, nastal by tu nezvládnuteľný chaos. Skaze a toboganu do temnoty sa nám v poslednej chvíli podarilo vyhnúť len vďaka Ústavnému súdu. Ešteže tak!