Veľa zdravia soplákom

Náš syn teda ide do škôlky a mne je smutno, lebo budem musieť žiť ten skutočný život

Pamätám si, ako nekonečne som sa tešila, keď išli naše (dnes už deväťročné) dcéry do škôlky. Áno, trhalo mi srdce, prvé dva dni som plakala po kaviarňach, tretí deň som si cestou zo škôlky kúpila za odmenu echt drahý bicykel, potom som si prenajala v centre mesta kanceláriu, do ktorej som chodila na tom drahom bicykli a zdieľala ju s dvoma píšucimi kamarátmi. Na raňajky som si kupovala drahé zdravé šaláty a na obed tajne mekáč a potom som hopsala po Hviezdku a mala som pocit, že sa mi vrátil ten život pred materskou, a oprskávala som okoloidúcich endorfínmi. A potom prešiel ten prvý týždeň škôlky a potom som bola prekvapená až do Vianoc s deťmi doma.

Taká je realita škôlkarov, ktorým inak hovorievame aj „sopliaci“, a každá matka, ktorá dá dieťa do zariadenia, o pár dní pochopí, kde tento názov vznikol. Kým deti nechodia do škôlky, matka často uvažuje, čo sa to asi deje a premieľa v tých detských hlávkach. Keď nastúpia do škôlky, matka na vlastné oči zočí, že sa tam nachádzajú zelené a žlté hmoty.

Pár kvapôčok z jedných detských dýchacích ciest do druhých a ani sa nenazdáte a ste zase na materskej a echt drahý bicykel je v pivnici… až kým ho neukradnú. Čo sa stane asi aj skôr, ako sa zbavíte tých sopľov. Pri dvojičkách sú šance dvojnásobné.

Náš syn mal ísť v piatok prvýkrát do škôlky. Nešiel nikam, dostal teplotu. To je macher, lebo škôlkarsky ochorieť skôr, než vojdeš do škôlky… cítim, že sa v ňom ukrýva malý vizionárik. Ale dobre tak, lebo pri tom druhom započatí škôlkarskej dochádzky to je už pre mamu iné. Každá mama, ktorá si myslela, že si po nástupe do škôlky akože vydýchne a oddýchne a bude jazdiť s vetrom vo vlasoch (konečne umytých) s nadšením do práce, vie, že je to kolosálny podvod.

Napríklad mne je ľúto, že sa mi tá materská dovolenka končí, lebo až pri tom, ako sa matka snaží (často neúspešne) nakombinovať starostlivosť o deti, domácnosť a naraz aj prácu, ktorá dovtedy nebola, pochopí, že materská bola naozaj dovolenkou… To už nie je bohapusté labzovanie s dieťaťom po déemke, kávičkovanie so spolumatkami na ihriskách a poobedný šlofík. To je už skutočný život, keď mi nie je jasné, ako mám nakúpiť, keď som v práci, a kedy mám s deťmi tráviť spoločný čas vonku, keď je z ničoho nič tma, a o tom, kedy sa mám bicyklovať, už ani nerozmýšľam.

A keď sa do tohto všetkého nenakombinovateľného nakombinujú ešte aj tie škôlkarské sople, je to ešte skutočnejší život než skutočný, priam by som som povedala neskutočný. A je to dobrodružnejšie ako pútnické zážitky Martina M. Šimečku, lebo kým on občas zišiel z cesty a zablúdil, ja tú červenú značku, podľa ktorej by som mala ísť, vidím skutočne len občas a aj to periférne (prepáč, Milan, že si z Teba robím srandu, ale cítim absurdnú paralelu, ktorá tam nie je).

Náš syn teda ide do škôlky a mne je smutno, lebo budem musieť žiť ten skutočný život a ja som na materskej fakt zlenivela. Navyše sa nebudem môcť vyhovárať na to, že spí, a tak nemôžem mať zoom míting, že musím ukončiť pracovný telefonát, lebo mi plače, že nemôžem to a hento, lebo veď „musím“byť so synom. Keďže už nemám kanceláriu, ale home office, asi sa pobicyklujem tých pár dní po byte a možno si na pár dní zoberieme s manželom voľno a po troch rokoch budeme sami doma. A asi budeme holí a budeme robiť to, čo rodičia, ktorí sa po takom čase ocitnú sami doma, robievajú. Presne to! Budeme si čítať a spať. A čakať, kým sa vráti „soplák“.