Ako sa Amnesty International mýli v prípade Ukrajiny
Keďže ruská armáda sa dopustila množstva vojnových zločinov práve na miest a obcí, mala Amnesty International porovnať prínos prítomnosti ukrajinskej armády s rizikami, ktoré z jej prítomnosti plynú
Minulý týždeň renomovaná ľudskoprávna organizácia Amnesty International vydala správu, ktorá obviňuje ukrajinskú armádu z používania bojových taktík ohrozujúcich civilné obyvateľstvo. Najkontroverznejším bodom správy je konštatovanie, že ukrajinské jednotky sa cielene sústreďujú v obývaných oblastiach, odkiaľ zároveň vedú bojové operácie proti ruským okupačným silám. Amnesty International označila túto prax za závažné porušenie medzinárodného humanitárneho práva a vyzvala Ukrajinu, aby ju ukončila, upozorňujúc na viacero prípadov, keď takýto postup viedol k stratám na živote obyvateľov ukrajinských miest a obcí v dôsledku ruských protiútokov.
Ukrajinský prezident Zelenskyj označil túto správu za manipulatívnu a organizáciu obvinil zo zamieňania obete s páchateľom, ktorým je Rusko a nie Ukrajina, ktorá len uplatňuje svoje právo na sebaobranu. Riaditeľka ukrajinskej kancelárie Amnesty International Oxana Pokalčuková na protest proti záverom správy odstúpila z funkcie. Obvinenie ukrajinskej vlády z vystavovania jej vlastných občanov nebezpečenstvu bolo zároveň vodou na mlyn pre ruskú dezinformačnú mašinériu, keďže je plne v súlade s falošnými tvrdeniami Vladimira Putina o nutnosti vymaniť Ukrajinu spod nacistickej tyranie.
V ČOM MÁ AMNESTY PRAVDU
Amnesty International si však za svojimi závermi stojí aj napriek odporu ukrajinskej strany či ich zneužívaniu ruskou propagandou. V reakcii na množiace sa kritické reakcie voči správe Agnès Callamardová, generálna tajomníčka organizácie, vyhlásila, že pozícia napadnutého štátu nezbavuje Ukrajinu povinností, ktoré plynú z jej medzinárodných záväzkov.
Vyhlásenie riaditeľky Amnesty International vychádza zo základného princípu medzinárodného humanitárneho práva, ktoré reguluje vojenské metódy, taktiky, ako aj typy zbraní, ktoré sú prípustné v ozbrojených konfliktoch medzi štátmi. Hlavným princípom tohto právneho odvetvia je zásada neutrality, čo v praxi znamená nerozlišovanie medzi agresorom a obeťou, keďže jeho primárnym cieľom nie je zachovanie mieru, ale ochrana osôb, ktoré sú hors de combat, mimo boja. Medzi tieto osoby neradíme len civilistov, ale aj ranených, chorých, prípadne na mori stroskotaných vojakov a vojenských zajatcov.
Amnesty International má pravdu aj v tom, keď sa odvoláva na zákaz zhromažďovať vojenskú infraštruktúru v blízkosti civilných oblastí. Toto pravidlo je kodifikované v článku 58 Dodatkového Protokolu I k Ženevským konvenciám, ktorý vyžaduje od strán konfliktu, aby sa v maximálnej možnej miere vyhli umiestňovaniu vojenských jednotiek a vojenských zariadení priamo alebo v okolí husto obývaných oblastí. Hlavným dôvodom pre prijatie tohto pravidla bola snaha zabrániť, aby si armády v čase vojny vytvárali z civilných objektov ľudské štíty, čo je vojnový zločin.
V ČOM SA MÝLI
Pri analýze bojových operácií ukrajinskej armády Amnesty International však aplikovala toto pravidlo nesprávne, a to hneď v niekoľkých rovinách. V prvom rade si treba uvedomiť, že spomínaný článok 58, ktorý obmedzuje prítomnosť vojenských jednotiek v obývaných oblastiach, nie je absolútnym zákazom tejto prítomnosti, ale povinnosťou bojujúcich strán obmedziť v maximálnej možnej miere jej vplyv na civilné obyvateľstvo. Najčastejšou politickou a vojenskou praxou pri aplikácii tohto pravidla sú verejné apely na opustenie priestorov, v ktorých možno predpokladať bojové operácie. Často sa však stáva, že ľudia nemôžu alebo nechcú opustiť svoje domovy, v oblastiach bojov zostávajú a niektorí dokonca poskytujú pomoc a podporu ozbrojeným silám. Zotrvanie civilného obyvateľstva však nezbavuje bojujúce strany povinnosti urobiť maximálne možné opatrenia na jeho ochranu.
Práve detailná analýza týchto opatrení mala tvoriť jadro správy Amnesty International o legalite postupov ukrajinskej armády a vlády. Namiesto toho sa však organizácia obmedzila na povrchné konštatovanie prítomnosti vojenských síl v rezidenčných oblastiach, na základe čoho obvinila Ukrajinu z porušovania medzinárodného práva. Nemôžeme zabudnúť ani na nezanedbateľnú úlohu ruskej armády, ktorá systematicky zabraňuje civilistom opustiť ukrajinské dediny a mestá a útočí na cesty a vlakové stanice, ktoré majú slúžiť na evakuáciu.
Kritika prítomnosti ukrajinských vojenských jednotiek v mestách zároveň nekorešponduje s realitou súčasného modelu vedenia vojen, ktoré sa vo veľkej miere presunuli do mestského prostredia. Tento trend nie je prekvapujúci, keďže podľa Organizácie Spojených národov budú do roku 2050 žiť dve tretiny populácie v mestách. Na narastajúcu urbanizáciu a jej vplyv na vedenie vojny dlhodobo upozorňuje aj Medzinárodný výbor Červeného kríža, ktorý zároveň vyzýva na adaptáciu existujúcich noriem medzinárodného humanitárneho práva, teda aj spomínaného článku 58, na mestské prostredie.
Keďže boje na Ukrajine sa do veľkej miery odohrávajú v mestách, čoho asi najvypuklejšími príkladmi sú Mariupol, Charkiv, Sjevjerodoneck či predmestia Kyjiva, Amnesty International sa mala zamerať na spôsoby, akými ukrajinské a zároveň aj ruské jednotky dbali a dbajú na ochranu civilného obyvateľstva, ak chce adekvátne posúdiť, či konali a konajú v súlade s medzinárodným právom. Vágne konštatovania, že vojenské údery sa vedú z miest, a teda sú nelegálne, nie sú základom pre kvalitnú právnu analýzu.
Amnesty International rovnako opomenula aj povinnosť ukrajinskej vlády chrániť ľudské práva svojich občanov, ktoré Ukrajine vyplývajú z medzinárodných ľudskoprávnych dohovorov, ktorých je signatárom, ako aj z doktríny OSN o takzvanej zodpovednosti chrániť (Responsibility to Protect). Keďže ruská armáda sa preukázateľne dopustila veľkého množstva vojnových zločinov práve na obyvateľoch ukrajinských miest a obcí, mala Amnesty International vo svojej analýze porovnať prínos prítomnosti ukrajinskej armády pre ochranu ľudských práv obyvateľov dotknutých rezidenčných oblastí s rizikami, ktoré z takejto prítomnosti plynú.
MAJÚ JASNO, KTO JE AGRESOR
Okrem obsahu je predmetná správa problematická aj z hľadiska svojej formy, keďže nejde o dokument s opisom použitej metodiky, analýzami, mapami a grafmi, ale o pomerne krátke tlačové vyhlásenie. Táto forma nepôsobí dôveryhodne pre prezentáciu záverov analýzy takej komplexnej situácie, akou je vojna na Ukrajine. Zarážajúce je, že Amnesty International sa rozhodla komunikovať svoje závery takýmto povrchným spôsobom práve v téme Ukrajiny, ktorá je predmetom nepreberného množstva dezinformačných kampaní.
Záverom je nutné dodať, že Amnesty International má od prvého dňa ruskej agresie jasno, kto je v tomto konflikte obeť a kto agresor. Rovnako táto ľudskoprávna organizácia dlhodobo upozorňuje na vojnové zločiny páchané ruskými jednotkami na Ukrajine, ako aj ruským režimom na jeho vlastných občanoch. Viacero jej členov a sympatizantov po celom svete je terčom útokov a represálií pre ich nenahraditeľnú prácu v boji za ľudské práva. Amnesty urobila chybu, ale stále má šancu na reparát.
Je nutné dodať, že Amnesty International má od prvého dňa ruskej agresie jasno, kto je v tomto konflikte obeť a kto agresor.