Sochy Erny Masarovičovej dodnes fascinujú
V čase, keď sa sochy odlievali takmer výlučne do bronzu a nárokovali si ich primárne muži, Erna Masarovičová tavila cín, rezala železo a zvárala z neho originálne, novátorské sochy
Sochár Jozef Jankovič zvykol s istou iróniou v hlase hovoriť, že na Slovensku prežijú len tí umelci, ktorí majú deti. Neraz sú jedinými, ktorí sa o diela svojich rodičov roky starajú a venujú im pozornosť.
Irónia bokom. Ako strohý fakt to do veľkej miery platí aj v prípade Erny Masarovičovej (1926 – 2008), ktorej sochársku tvorbu predstavuje výstava v Galérii mesta Bratislavy.
Nedeje sa to však iba zásluhou jej dcéry, sochárky Kataríny Kissoczy, ktorá posledných pätnásť rokov spravuje jej dielo a dom s ateliérom. Tvorba Erny Masarovičovej totiž oprávnene patrí k tomu najlepšiemu, čo u nás v druhej polovici 20. storočia vzniklo.
A táto výstava je okrem výbornej príležitosti vidieť pohromade desiatky jej modelov a sôch aj ďalším dôležitým krokom k splateniu dlhu voči umelcom a umelkyniam, ktoré ostali po revolúcii v tieni doby.
VYMYKALA SA KONVENCIÁM
Erna Masarovičová sa narodila vo februári 1926 v Betliari. Jej rodičia Erna D‘Angolo a Alfons Masarovič patrili k blízkemu okruhu rodiny Andrássyovcov. Alfons Masarovič bol totiž ekonomickým správcom grófskeho majetku.
Dvadsiate storočie, žiaľ, neprialo životným istotám, a tak jej detstvo v okolí kaštieľa s rozľahlým anglickým parkom, obrovskou knižnicou a so zbierkami umenia či zvieracích trofejí trvalo len krátko.
Keď mala trinásť rokov, začala sa druhá svetová vojna. Už rok predtým ju rodičia poslali do Bratislavy k príbuzným, a tým sa len začala séria sťahovaní a striedania škôl.
Andrássyovci, ktorí opustili Gemer až krátko pred vypuknutím Povstania v roku 1944, ešte stihli jemne zasiahnuť do jej smerovania. S finančnou podporou grófa absolvovala rok na budapeštianskej Vysokej škole umeleckého priemyslu. Odbor textilu doplnila krátko po vojne v Bratislave o odbor keramiky. Tam niekde by možno iné ašpirujúce umelkyne skončili, no jej to nestačilo. Lákala ju socha.
Keď ju vzali do ateliéru profesora Fraňa Štefunka na Vysokej škole výtvarných umení, mala „už“25 rokov. Sochársky titul v tom čase získali iba tri ženy: Klára Pataki, Alina Ferdinandy a ona – Erna Masarovičová.
„Keď som ju spoznala, mala som nástojčivý pocit, že je iná a že si to treba všímať,“hovorí Ľuba Belohradská, historička umenia. Nebolo v tom vraj nič racionálne, skôr nejaká intuícia. „Toto presvedčenie mi pretrvalo dodnes,“dodáva.
Erna Masarovičová bola podľa nej obrovskou inovátorkou – a dnes konečne dozrel čas aj na jej monumentálnu tvorbu. „Pre mňa to bol od začiatku priehľadný proces, no
Keď som ju spoznala, mala som nástojčivý pocit, že je iná a že si to treba všímať.
pre mnohých autorov to bol, žiaľ, veľmi nežičlivý čas,“vraví Belohradská.
TVORIVÁ SLOBODA
Niežeby bola Masarovičovej tvorba sôch do verejného priestoru úplne neznáma. Jej diela sú dodnes súčasťou mnohých verejných budov, átrií aj sídlisk od Senice po Košice, ale aj dejín slovenského sochárstva.
No je pravda, že je to len pár rokov, čo sa na tvorbu takzvaných monumentálok z čias socializmu nepozerá cez prsty.
„Keď sme pred desiatimi rokmi pripravovali monografiu mojej mamy, vážne sme zvažovali, či tam dať aj kapitolu o monumentálnej tvorbe,“vraví Katarína Kissoczy. „Napokon som si povedala, že ju tam radšej nedáme.“
Aj to je dôvod, prečo sa aktuálna výstava v Galérii mesta
Bratislavy, ktorú iniciovala, zameriava práve na túto časť práce Erny Masarovičovej. Jedna z výstavných sál síce pripomína aj jej šperkársku a medailérsku prácu, no tými si uznanie vyslúžila už počas svojho života – a nielen doma. Dôvod bol prostý: ako žena sa jednoduchšie dokázala presadiť v týchto „menej významných“kategóriách než medzi sochármi mužmi.
Lenže fakt je i ten, že to doká
Ľuba Belohradská historička umenia
zala najmä preto, lebo u nej bolo takmer jedno, či robí desaťcentimetrový šperk, tridsaťcentimetrový model alebo dvojmetrovú sochu – pristupovala k nim rovnako: s ohromnou tvorivou slobodou a so zmyslom pre detail. Tie sa prejavovali nielen vo výraze, ale i v materialite a v kompozícii.
„Bola naklonená tomu, že socha nemusí byť z monolitného materiálu – z bronzu alebo z dreva. Bronz bol obťažkaný dlhou historickou tradíciou a ona namiesto toho, aby sa tomuto kánonu podriadila, to vzala ako výzvu. Ukázala, že socha môže vzniknúť aj oveľa modernejším spôsobom, a teda skladaním rôznorodých materiálov,“hovorí Belohradská.
Keď nemala podmienky na tvorbu veľkých sôch, robila menšie formáty. Cín a meď tavila v hrnci na sporáku. Na plastiku jej stačil aj kus medeného plechu. Šperky robila z rodinného strieborného príboru. Pracovala aj s kameňom a betónom, ale pri tvorbe veľkých sôch si obľúbila najmä zváranie kovu. Z veľkých priemyselne valcovaných železných plátov rezala jednotlivé kusy, ktoré následne za tepla tvarovala a potom „zošívala“zváraním, akoby ich obliekala na pomyselné figuríny.
Všetko, čo zažila a čo sa naučila, zúročila. Dodnes je to v jej prácach neprehliadnuteľné: je v nich ohromná ľahkosť. Aj keď sú zo železa.
PRIVÁTNY VESMÍR
„Moja mama neustále tvorila,“vraví Katarína Kissoczy. „Absolútne všetko, čo jej prišlo do cesty, pretvárala na svoj obraz. Šaty, topánky, nábytok, stolovanie. „Dokonca aj mňa chcela. Niekedy to bolo až na nevydržanie,“dodáva Kissoczy so smiechom.
So svojím manželom Štefanom Kissoczym si v polovici 60. rokov svojpomocne postavili dom s ateliérom na Gorazdovej ulici v Bratislave. Dokončili ho v roku 1967. Pre Ernu Masarovičovú to bol po desiatich rokoch rôznych provizórií konečne moment, v ktorom mala k dispozícii vlastný, plne vybavený, veľkorysý priestor. Dokonca v ňom mala aj kladku na zdvíhanie ťažkých kusov železa. O rok prišli Rusi a potom normalizácia.
„Bol to šok. Ako mnohí iní, aj oni stáli pred dilemou, či emigrovať. Ale pre dom s ateliérom a kvôli starostlivosti o rodičov sa rozhodli, že ostanú,“vraví Ľubica Hustá. Erna Masarovičová pokračovala v tvorbe. A tak ako dovtedy, ani potom neskĺzla k žiadnym režimu poplatným zákazkám a motívom.
„Jej tvorivým východiskom bol jej privátny vesmír. Cítila sa v ňom natoľko pohodlne, že to vytváralo tvorivé zázemie jej životného pocitu,“hovorí Ľuba Belohradská.
Presvedčiť sa o tom dá aj na tejto výstave: jej úvod tvoria zvieracie plastiky z 50. a 60. rokov, ryby, pávy, pštrosy a žeriavy, ako vystrihnuté z čias detstva strávených v anglickom parku kaštieľa Betliar. V modeloch k monumentálkam zo 70. a z 80. rokov sa zas objavujú nadčasové motívy mužsko-ženských vzťahov, materstva, kolobehu života, blízkosti a starostlivosti, ale aj inšpirácie hudbou a geometrickými tvarmi.
Ako ženu ju často oslovovali na „menšie“práce – vývesné štíty či reliéfy do obchodných prevádzok alebo reštaurácií v menších mestách, ale popri tom sa dokázala presadiť aj na frekventovaných miestach vo verejnom priestore – príkladom môžu byť sochy pred poliklinikou v bratislavskom Ružinove, známa socha Kalich hutníkov v Košiciach alebo na Štrbskom plese.
Mnohé z nich už dnes, žiaľ, neexistujú alebo sú poškodené. Presná štatistika zatiaľ chýba. „Zrátať to by bolo pre mňa príliš bolestné,“hovorí Katarína Kissoczy. Aj počas príprav výstavy zistili, čo zasa zmizlo alebo chýba. Niektoré diela sú „len“skryté pod vrstvami sadrokartónu, iné zmizli nenávratne, podobne ako desiatky ďalších, neraz mylne označovaných za „pomníky socializmu“.
EŠTE JEDEN KROK CHÝBA
Esprit domu, do ktorého Erna Masarovičová so svojím mužom Štefanom Kissoczym pretavili všetku svoju tvorivú energiu, sa podarilo preniesť aj medzi steny galérie.
O tento privátny vesmír, ktorý sa stal oázou ich rodiny a blízkych priateľov v časoch normalizácie, sa Katarína Kissoczy naďalej stará a každoročne v ňom organizuje aj letné umelecké sympózium. Do ateliéru prichádzajú so „železnou pravidelnosťou“pracovať umelci z celého sveta.
Priznáva však, že ak ide o maminu tvorbu, spokojná bude zrejme až vtedy, keď sa na to všetko raz niekto pozrie úplne komplexne. „Ja si uvedomujem, že to asi znie blbo od dcéry, keď hovorí o tvorbe svojej mamy, ako si zaslúži zhodnotenie, ale ja už nemám čas vyjadrovať sa inak,“hovorí Kissoczy.
Nedá sa namietať. Napokon, nie je jediná. Presne pred rokom sa v rovnakých priestoroch GMB odohrala výstava „monumentálok“sochára Juraja Gavulu, ktorá vôbec po prvýkrát komplexnejšie predstavila jeho dlhoročnú tvorbu. Jej iniciátorom bol jeho syn a takisto sochár Matej Gavula spolupracujúci s kurátorkou Vladimírou Büngerovou. Bola podobne objavná a krásna. Jedna z najlepších výstav roka. Dočkala sa reprízy v banskobystrickej galérii a onedlho by mala vyjsť aj kniha sumarizujúca jeho tvorbu.
Hádam sa ďalšej monografie – a zároveň skutočne veľkej výstavy – dočká aj Erna Masarovičová. Kniha z roku 2012 je beznádejne vypredaná a beztak v nej chýba kapitola o sochách vo verejnom priestore. Teraz, keď už aj na ne dozrel čas, by sme azda nemuseli čakať ďalších desať rokov.
Moja mama neustále tvorila. Absolútne všetko, čo jej prišlo do cesty, pretvárala na svoj obraz. Šaty, topánky, nábytok, stolovanie.
Katarína Kissoczy sochárka