Smutný pohľad na Eduarda Hegera

Premiér by si ešte mohol zachovať dôstojnosť, keby podal demisiu. Nebol by prvý ani posledný

Ulrich, hlavný hrdina románu Roberta Musila Muž bez vlastností, hovorí svojej sesternici Diotime vo Viedni v roku 1913: „Dovoľte mi, aby som označil za prazvláštnu situáciu, keď to nejde ani späť, ani vpred, a súčasná chvíľa sa tiež javí ako neznesiteľná.“

V tejto prazvláštnej situácii sa ocitla aj slovenská spoločnosť: vojna na Ukrajine prinútila Európu vydať sa vpred do budúcnosti bez Ruska, ale Slovensko uviazlo medzi nesplniteľnou túžbou po starých časoch a neschopnosťou pripraviť sa na nové.

Nejde to ani späť, ani vpred a ten stav sa javí ako neznesiteľný, lebo tu niet nikoho, kto by rozhodol. Tým niekým by mal byť premiér Eduard Heger, lenže práve on je stelesnením nerozhodnosti. Rozpadá sa mu vláda a on nedokáže urobiť ani to, aby si svoju nerozhodnosť priznal a podal demisiu.

ODOVZDANOSŤ OSUDU

Nemá už zmysel venovať sa absurdnému sporu medzi Richardom Sulíkom a Igorom Matovičom, lebo ten sa odchodom SaS z koalície zmenil na klasický spor o to, či a za akú cenu má zmysel pokúsiť sa udržať pri živote menšinovú vládu. A na jej čele je Eduard Heger, ktorý si zjavne existenciu tohto sporu ani neuvedomuje.

Ak je na tejto situácii niečo naozaj prazvláštne, tak je to Hegerova neschopnosť ju pochopiť. Slovensko malo od roku 1989 všelijakých premiérov, ale žiaden z nich sa nesprával tak odovzdane voči osudu ako Heger. Vyzerá ako námesačník, ktorý kráča po streche v ústrety tvrdému pádu, hoci možno len sníva o tom, že ho spasí zásah nejakej vyššej moci.

Je na neho smutný pohľad, ktorý vyvoláva súcit, ten však nie je namieste, lebo Heger mal možnosť sa svojmu nedôstojnému pádu a hanbe vyhnúť.

Jeho menšinová vláda sa už teraz opiera o jedného fašistického poslanca Jozefa Šimka, ktorého – s tichým súhlasom koalície – prijal do poslaneckého klubu Boris Kollár. O koľkých fašistov je ešte Heger ochotný sa oprieť, aby jeho vláda prežila?

Tá už teraz stráca svoju demokratickú legitimitu, ktorou sa doteraz pýšila, a bude ju strácať každým ďalším dňom. Ako je možné, že si to Eduard Heger neuvedomuje?

Možno preto, že ak by si to uvedomoval, musel by podať demisiu, a do toho sa mu nechce. Možno preto, lebo si myslí, že demisia je prejavom slabosti.

VZOR MARIO DRAGHI

Lenže v demokratických pomeroch býva demisia premiéra, naopak, často prejavom jeho osobnostnej a politickej zrelosti.

Príkladom môže byť Hegerovi jeho kolega z Talianska Mario Draghi, s ktorým sa možno v Ríme stretne už tento týždeň. Bol vo funkcii rovnako dlho ako Heger, a hoci viedol širokú koalíciu a sám nebol v žiadnej strane, dokázal Taliansko so cťou previesť cez búrlivé časy. V júli podal demisiu, keď mu vládnuce strany odmietli schváliť ekonomický balík na podporu rodinám a podnikateľom.

Nikto Draghimu nevyčíta, že odchádza z boja, hoci predčasné voľby koncom septembra zrejme privedú k moci krajnú pravicu. Každý totiž vidí, že na vine sú politické strany a ich lídri, ktorým Draghi odmietol robiť poslušnú bábku. Na rozdiel od Hegera, ktorý sa, naopak, rozhodol robiť poslušnú bábku Igorovi Matovičovi.

Demisiu podávajú premiéri buď vtedy, ak im ideologické či morálne zásady nedovolia pokračovať vo funkcii, alebo vtedy, keď vláda stratí väčšinu a oni pochopia, že pokus o menšinové vládnutie by krajine viac škodil, ako prospieval. Takéto demisie sú ozdobou demokratickej politiky, lebo posilňujú spoločenskú úctu voči hodnotám a rozumnému úsudku.

A niekedy bývajú demisie aj užitočným prostriedkom na to, ako pokračovať ďalej s novou a vylepšenou vládou, v tomto prípade bez Matoviča aj bez Sulíka. Bola by to iste riskantná hra, ale riziko k politike patrí.

Lenže zdá sa, že Eduard Heger, tento slušný muž, ktorý sa bojí konfliktov aj rizika, sa stratil v slovenskej politickej džungli a už len odovzdane čaká, kedy ho zožerú divé zvery. Je to smutný pohľad, ale súcit nie je namieste.

O koľkých fašistov je ešte Heger ochotný sa oprieť, aby jeho vláda prežila?