Tvrdé životy, ktoré sa musia žiť
Ak nás skutočne čaká takýto problém s nedostatkom učiteľov, len veľmi málo nám pomôže plošné zvyšovanie ich miezd
Osem poviedok, osem obcí, osem rôznych svetov. Osem ostrovov vytrhnutých z pôdy sa vznáša kdesi mimo času a žije sa v nich život, v ktorom ide v každej jednej chvíli o všetko. Zbierka poviedok Dominiky Moravčíkovej Dom pre jeleňa (KK Bagala, 2022) prináša príbehy, ktoré akoby boli napísané už kedysi veľmi dávno, akoby kolovali v kolektívnej pamäti, v krvnom obehu krajiny, a autorka ich len pozbierala, zapísala. A zároveň sú to rýdze autorské texty s dôsledne vybudovanými príbehmi i charaktermi. Často ťaživé. No napísané s brilantnou štylistickou ľahkosťou.
„Žijeme v krásnom kraji v pohraničí.“Prvá veta úvodnej poviedky akoby naznačovala, kde sa odohrávajú príbehy celej zbierky. Pohraničie však v tomto prípade netreba chápať len ako pomedzie dvoch krajín. Moravčíkovej texty sa odohrávajú na „pohraničí“mýtov a reality, ale aj na pomedzí súčasnosti, minulosti a budúcnosti. Vždy na hrane.
NA KRAJI SVETA
Poviedky Dominiky Moravčíkovej sú situované do priestorov a prostredí, ktoré sú celkom prirodzene odrezané od zvyšku sveta. Vlčia ves. Kozlina. Krtiaky. Lysky… Za nimi akoby už nič iné nebolo. Ale dá sa ísť ešte ďalej: na salaš vysoko nad dedinou, do murovaného domu na odľahlej samote…
K príbytkom, v ktorých žijú jej postavy, zväčša nevedie asfaltová cesta. Sú vzdialené od dediny, od najbližšieho „strediskového“mesta, od všetkého, čo by sme mohli nazvať „civilizáciou“. Oddeľujú ich od nej prírodné prekážky, voda, hory i veľká diaľka. Z tohto postavenia pramení istá exotika, možno čudnosť, ale aj uzavretosť do seba. Komunikácia tu často prebieha v inej ako verbálnej rovine. Tí, ktorí si majú rozumieť, si rozumejú. A ostatní? Cudzí? Tých to nemusí a nemá prečo zaujímať.
Z napísaného by sa mohlo zdať, že v tejto knihe sa zastavil čas, že sme sa prepadli kamsi do stredoveku. Ale tak to nie je. V krajine Dominiky Moravčíkovej plynie čas celkom inak. Neraz môžeme vlastne len dedukovať, v ktorom storočí sa odohráva ktorý príbeh, kde sa končí minulosť a kde sa už začína súčasnosť.
A zároveň – v týchto svetoch je všetko dané. Sú veci, na ktoré sa nesiaha, ktoré sú nemenné, ktorými nič nepohne. Lebo tak to má byť. „Otec nás naučil, že byť spokojný znamená vedieť, čo treba vykonať, kedy a akým náradím. Rýľovať po daždi, údiť tvrdým drevom. Nerozprávať zbytočne, od nikoho nič nečakať. Porobiť, čo treba, a nie viac. To je recept na dobrý život. A nám sa žije dobre,“tvrdí rozprávačka úvodnej poviedky Vlčia ves. Sú to tvrdé životy, ktoré sa musia žiť. Napĺňa ich najmä práca a úsilie o pokračovanie rodu. Všetko ostatné je len príťaž, zbytočná čačka, ornament, ktorý je zločinom. A ak sa niekto pokúsi z toho všetkého vymaniť, čaká ho výsmech alebo zatratenie.
O ZVIERATÁCH A ĽUĎOCH
Moravčíkovej postavy žijú v symbióze so živou i s neživou prírodou. A slovo symbióza je tu azda aj trochu prislabé. Jej postavy sú toho všetkého neoddeliteľnou súčasťou. Ako keby sa rodili z kameňov, zo stromov, zo zvierat, ako keby nevznikali prirodzenou ľudskou cestou a namiesto toho „sa stávali“.
V poviedkach zbierky Dom pre jeleňa je so zvieracími aspektmi spojená vždy akási inakosť. Tí, ktorí v sebe majú zvierací gén, sú iní ako väčšinová spoločnosť. Také sú divé vlčie deti z úvodnej poviedky, nespútané, nevychovateľné, osobité. Žiadna matka, ktorá chce žiť „normálny život“mimo hlboko zakorenených obyčají tunajšieho spoločenstva, po takom dieťati netúži. Lebo – práve tieto deti sú zodpovedné za to, že čudnosť, ktorá sa vymyká priemeru, pokračuje a prežíva aj v modernej dobe. Alebo kameniarske deti z Lysiek, ktoré do istého veku dokážu komunikovať s kameňmi, deti tvrdé a uzavreté. Alebo prekliatie domu z titulnej poviedky, ktoré dokáže premeniť obyvateľov na skutočného obrovitého jeleňa. A je to vlastne prekliatie? Nie je to skôr oslobodenie od ľudského údelu? Jeleň ihneď po premene zabudne na všetko, čím bol, zavrhne všetko ľudské. Vpred ho ženie už len túžba po slobode. A ešte pudy.
Z inej strany sa na inakosť pozeráme v azda najcivilnejšej poviedke Kozlina. Príznačná pre tieto končiny, ale aj mimoriadne vtipná a múdra je samotná zápletka, keď sa po slávnostnom otvorení skanzenu stratí v miestnych lesoch samotný minister, ktorý si chcel potichučky trochu zapoľovať. To rozhýbe stojaté vody v obci, no hlavnej hrdinke, vdove Magde Krčiarovej, sa prihodí ešte čosi iné. Po statočne preslopanej hodovej zábave prežije s nedávno prisťahovanou kaderníčkou Gabikou Radošovou nepoznané intímne chvíle. A hoci sa to zo všetkých síl snaží zapudiť najmä sama pred sebou, to človečie (či nebodaj zvieracie?) v nej je napokon oveľa silnejšie.
FARBY A HUDBA
O tejto knihe sa dá uvažovať aj ako o hudobnom či výtvarnom diele. Môžeme ju vnímať ako cyklus obrazov – tieto texty však nevynikajú zemitými tónmi hustých olejových farieb s patinou prachu. To, čo vidíme, je súčasná kresba. Nie gestická, skôr premyslená, pomalá, jemná a krehká. A to, čo zobrazuje, sa vymyká nášmu bežnému poznaniu.
Moravčíkovej poviedky majú v sebe zároveň aj akúsi baladickú melodiku i tempo. Na rozdiel od podobne muzikálneho debutového románu Svätyne Dominiky Madro z roku 2019, v ktorom autorka, obrazne povedané, využíva staré hudobné nástroje na to, aby s ich pomocou tvorila novú hudbu, Dominika Moravčíková priznáva všetko súčasné, ničoho nového sa neštíti, no z výsledku predsa len cítiť, že do rúk sa nám dostalo čosi, čo ďaleko presahuje túto jednu tenkú geologickú vrstvu zvanú prítomnosť.
Tieto dve knihy, azda ešte so Šeptuchami Aleny Sabuchovej, sú príznačným dôkazom toho, že ponor do hlbín, v ktorých sa mieša realita s mýtom a prítomnosť s minulosťou, so sebou prináša akúsi novú krásu i novú múdrosť.
Podobne k svojim textom pristupuje aj poľská prozaička Olga Tokarczuk, čo badať napríklad v jej po slovensky vydaných knihách Pravek a iné časy či Cez kosti mŕtvych pluh svoj veď, ale aj v jej najnovšom románe Empuzjon, prvom, ktorý vydala po udelení Nobelovej ceny. Všade tu sa zo spodných vrstiev vynára mocná príroda, ktorá má niekedy až akúsi staropohanskú tvár.
ZABUDNUTÝ KÚT
Dominika Moravčíková sa o slovo prihlásila v roku 2019, keď dokázala uspieť v oboch prestížnych literárnych súťažiach – Poviedka i Básne SK/CZ. Pred dvoma rokmi (2020) zas jej debutová básnická zbierka Deti Hamelnu (Skalná ruža) vyvolala nevídaný ohlas – nevídaný najmä v kontexte toho, ako hlasno zvyčajne dokážu zaznieť básnické zbierky v slovenskom prostredí.
Táto kombinácia teda prirodzene živila očakávania aj v súvislosti s jej pripravovanou prozaickou prvotinou. Z textov v knihe Dom pre jeleňa však badať, že Dominiku Moravčíkovú nejaké očakávania príliš nezaujímajú. Ide si svojím vlastným tempom, svojou vlastnou cestou, ako jej je príjemné a prirodzené. Z jej próz sála hlboký autorský pokoj a, áno, aj akási zvláštna starodávna múdrosť.
V zbierke Dom pre jeleňa sa ocitáme v prítomnosti, ktorou silno zaznievajú ozveny dávnych spodných prúdov, ocitáme sa aj v bližšie nešpecifikovanej minulosti, nájdeme tu však aj pomerne konkrétne odkazy na slovenskú minulosť alebo budúcnosť.
Moravčíkovej knihu môžeme čítať aj ako metaforu o tejto konkrétnej krajine, o zabudnutom kúte, odkiaľ je to do všetkých smerov rovnako ďaleko, o krajine obkľúčenej celým zvyšným svetom, svojskej, ale trochu skamenenej a ustrnutej, a preto aj osamelej a zabudnutej. Táto poloha však túto krajinu netrápi. V tom osamotení je jej dobre. Len zbytočne nerozprávať, nič nečakať, porobiť, čo treba, a nie viac.
Moravčíkovej debutová básnická zbierka vyvolala vlnu úprimne nadšených čitateľských ohlasov. Jej prozaický debut si zaslúži podobne vrúcne prijatie.
Otri roky nám bude chýbať 8 500 učiteľov“, vyhlásili analytici ministerstva školstva na jar tohto roku. Odvtedy márne čakáme na ich publikovanie alebo podrobnejšie prepočty. V médiách si zatiaľ táto téma žije svojím životom a sporadicky sa objavujú články s bombastickými nadpismi ako tento, ktorý práve čítate. Preto je na čase vniesť do tejto emotívnej témy trocha analytického pohľadu.
Po prvé, tých chýbajúcich 8 500 učiteľov určite nebude distribuovaných rovnomerne. Geograficky ani predmetovo. Z dnešných dát vieme, že v Bratislavskom kraji chýba približne toľko učiteľov ako vo všetkých zvyšných siedmich krajoch spolu. A ešte ani v tej Bratislave nechýbajú všetci učitelia, ale predovšetkým tí, ktorí učia matematiku, informatiku a cudzie jazyky. Túto dôležitú úroveň detailu analytici ministerstva školstva nikde nespomenuli, a pritom je kľúčová. Má priamy vplyv na to, čo je a čo nie je riešením možných problémov v budúcnosti.
Napríklad ak nás v budúcnosti skutočne čaká takýto špecifický problém s nedostatkom učiteľov, len veľmi málo nám pomôže plošné zvyšovanie ich miezd. Teda niečo, čo robia všetky vlády poslednej dekády, počas ktorej vzrástli mzdy učiteľov zo 100 percent priemernej mzdy v hospodárstve na úroveň 126 percent. Minulý rok zarábalo 81 percent učiteľov viac ako 1 400 eur a polovica mala viac ako 1 500 eur. Títo učitelia (napríklad aj hudobnej výchovy v Sabinove) si budúci rok polepšia o 300 až 400 eur (plánované zvýšenie o 22 percent). Pričom začínajúcu učiteľku matematiky z Bratislavy má prilákať do školstva 200 eur navyše. Jej mzda bude stále hlboko pod priemernou mzdou v tomto kraji.
ATRAKTIVITA SA VEĽMI NEMENÍ
Zlé predpoklady o skutočnej podobe nedostatku učiteľov vedú napríklad aj k nesprávnym argumentom o nedostatočnej atraktivite pedagogického štúdia medzi mladými. Keď sa však pozrieme na dáta o prihláškach a zápisoch na vysoké školy, zistíme, že sa na atraktivite učiteľstva počas desiatich rokov nič nezmenilo. V roku 2010 bol podiel prihlášok na štúdium za učiteľa 12,4 percenta, minulý rok to bolo 13,4 percenta. V roku 2010 sa nakoniec zapísalo 14 percent študentov a minulý rok taký istý podiel. Na vysokých školách tak dlhodobo študuje za učiteľa každý siedmy študent.
Pri absolventoch učiteľského štúdia sa navyše znova vynára otázka regionálnej nerovnováhy. Podľa prieskumu Inštitútu vzdelávacej politiky bol nízky plat hlavným dôvodom, prečo sa mladí študenti nechcú stať učiteľmi v Bratislavskom a Trnavskom kraji, pri zvyšku Slovenska to boli iné dôvody. Výška platu nehrala až takú rolu.
To neznamená, že učiteľský zbor na Slovensku nemá problémy. Hlavným je starnutie. Podľa dát z roku 2021 má 10 percent učiteľov 60 a viac rokov. Nad 50 rokov má skoro 40 percent učiteľského zboru. Týchto ľudí bude treba časom nahradiť. Zdá sa, že zvyšovaním počtu študentov učiteľstva to už nepôjde. Určite sa však dá skrátiť počet rokov, počas ktorých budúci učitelia študujú. Dnes musí každý učiteľ absolvovať minimálne magisterské štúdium, a teda stráviť na škole päť rokov. Explicitne to určuje zákon o pedagogických zamestnancoch. Mnohé príklady krajín EÚ však ukazujú, že kvalitných učiteľov je možné vzdelať aj za tri roky bakalárskeho štúdia. A v Singapure im stačia dokonca dva roky.
LEN JEDNA MOŽNOSŤ
Rovnako je problém aj pri vysokoškolsky vzdelaných ľuďoch, ktorí neštudovali za učiteľov, ale vzbĺkla v nich túžba odovzdávať svoju odbornosť mladej generácii. Na Slovensku majú len jednu možnosť: absolvovať doplňujúce pedagogické štúdium, ktoré podľa zákona musí trvať minimálne dva roky. Pričom napríklad v spomínanom Singapure stačí polovica – jeden rok.
Takto by sa dalo analyticky zamýšľať ešte dlho. Napríklad nad tým, s akým počtom žiakov na učiteľa počítali analytici pri svojom odhade chýbajúcich učiteľov. Na druhom stupni ZŠ klesol počet žiakov na jedného učiteľa od roku 1989 po súčasnosť z 25 na 13. Toto sú však otázky, ktoré budeme môcť zodpovedať až po tom, ako uvidíme konkrétne prepočty a publikáciu Inštitútu vzdelávacej politiky.
Zlé predpoklady o skutočnej podobe nedostatku učiteľov vedú napríklad aj k nesprávnym argumentom o nedostatočnej atraktivite pedagogického štúdia medzi mladými.