Nemáme vyhrané
Bol som proti rozdeleniu republiky a stále na tom trvám
Skončilo sa leto 2022, môžeme sa azda obzrieť za letnými mesiacmi, ktoré sme zažili pred 30 rokmi. 17. júla 1992 bol zvolaný slovenský parlament a prijímala sa v ňom Deklarácia SNR o zvrchovanosti Slovenskej republiky. Poslanci vládnej koalície navrhli, aby sa o nej hlasovalo verejne po mene, v priamom televíznom prenose. Námestie pred starým parlamentom bolo plné ľudí. Poslanci za KDH hlasovali proti jej prijatiu. To, čo sa po schôdzi dialo vonku, naznačovalo ďalší vývoj na Slovensku. Ľudia fyzicky napadli Jána Čarnogurského.
Vladimír Mečiar sa nás „zastal“, keď z balkóna SNR povedal do mikrofónu „nechajte ich odísť do minulosti“.
Václav Havel podal následne ako prezident ČSFR demisiu. Jeho demisiou sa skončil čas Nežnej revolúcie v Československu. Boli sme sa potom, už ako delegácia KDH, rozlúčiť s odstupujúcim prezidentom. Havel nás prijal vo vile v hradčanských záhradách. Po návšteve prezidenta sme sa išli prejsť na hradčanské nádvorie, ktoré bolo plné Pražanov. Boli ku nám milí, ale hovorili už jasne, že republika končí. „Zídeme sa snáď v zjednotenej Európe,“dodávali.
V Česku sa stal dominantným rovnako jeden muž a jedna strana. Po Havlovej demisii 17. júla 1992 som bol cez prázdniny v pražskej televíznej relácii Co týden dal. Okrem moderátorov Ota Černého a Zuzany Bubílkovej boli účastníkmi televíznej diskusie Václav Klaus, Jan Kalvoda, Václav Havel a ja. Celý ten čas pred reláciou, počas, i po nej som prvýkrát videl Havla iného ako dovtedy.
Politici vedeli, že rozpad republiky sa nedá zastaviť, a on sa zrejme rozhodol, že bude kandidovať za českého prezidenta. Stal sa tak zajatcom Václava Klausa a jeho poslancov v ČNR. Klaus mu to pokojne dával najavo a prezident ponovembrovej éry sa tomu nevedel celkom brániť. Dokresľuje to situácia, keď sme po relácii stáli na chodbe pred štúdiom, ktosi k nemu prišiel a povedal mu, že s ním chce hovoriť Klaus. „Asi ma chce za niečo sfúknuť,“dodal Havel.
Prvého septembra 1992 bolo v SNR hlasovanie o novej ústave Slovenskej republiky. Znovu sme boli vystavení verejnému hlasovaniu po mene v priamom televíznom prenose a znovu všetci KDH-ci hlasovali proti prijatiu ústavy. Dialo sa to všetko v rýchlej a napätej atmosfére, každý sme sa rozhodovali politicky aj intuitívne.
Ja som bol v tom čase proti rozdeleniu republiky. Vo volebnom období 1990 až 1992 sme vo federálnych orgánoch i na národných úrovniach boli priatelia z disentu, ktorí sme roky bojovali za slobodu v Československu. Symbolom tohto priateľstva a spolupráce bol Václav Havel. V nadobudnutej slobode bolo pre mňa neprijateľné, aby som tieto spoločné roky v jednej chvíli vymazal. Za svojím postojom si stále stojím.
Augustín Marián Húska mi v tom čase povedal, že teraz je čas, keď veľmoci rešpektujú vznik nových štátov. Neskôr to už bude omnoho ťažšie. Mal asi pravdu, rovnako ako „starí“Pražania, vtedy na hradčanskom nádvorí. Zišli sme sa s Čechmi v zjednotenej Európe. Ale vyhraté po 30 rokoch stále nemáme.