Najväčší demokrat, akého Rusko malo
Je iróniou, že ako historická postava pomohol Michail Sergejevič Gorbačov pochovať samého seba ešte zaživa
Všetci potrebujeme perestrojku,“hovorieval často Michail Gorbačov. Posledný líder Sovietskeho zväzu podľa tohto kréda aj žil. Po tom, čo sa v roku 1985 stal generálnym tajomníkom komunistickej strany (KSSZ) a realizoval svoj program perestrojky (prestavby) a glasnosti (otvorenosti), dokonca zmenil svoje pracovné zaradenie a radšej sa dal nazývať prezidentom.
Prvý a posledný sovietsky prezident bol najdemokratickejším vodcom, akého kedy Rusko (de facto centrum ZSSR) za posledné storočie, ak nie vôbec, malo. Počas 31 rokov, ktoré uplynuli od rozpadu Sovietskeho zväzu, zostala jeho viera v mier, vo vzájomné porozumenie, v dialóg a demokraciu neochvejná.
TRÁPNE TICHO
Práve tieto hodnoty viedli Gorbačova k stiahnutiu Sovietskeho zväzu z desaťročnej katastrofálnej vojny v Afganistane i k tomu, že v roku 1993 použil peniaze za svoju Nobelovu cenu za mier z roku 1990 na pomoc pri financovaní novín Novaja gazeta, vlajkovej lode ruských demokratov, ktorej šéfredaktor Dmitrij Muratov dostal vlastnú Nobelovu cenu za mier minulý rok. Spolu s desiatkami ďalších nezávislých médií bola Novaja gazeta nútená prerušiť svoju činnosť krátko po tom, čo prezident Vladimir Putin vo februári spustil svoju „špeciálnu vojenskú operáciu“na Ukrajine.
Aj Gorbačov trpel za svoje presvedčenie. Ak by zomrel v roku 1991, možno by sa ľudia vtedy zaoberali hodnotením jeho miesta v histórii. Zoči-voči živému Gorbačovovi však nadlho zavládla nevraživosť a trápne ticho. Keď sa o ňom vôbec hovorilo, šlo len o obyčajné popieranie jeho úspechov.
Spustením perestrojky, ktorú dnes mnohí Rusi vrátane Putina považujú za katastrofu, sa Gorbačov vystavil kritike zo všetkých strán – za to, že je príliš radikálny alebo príliš konzervatívny, prípadne príliš slabý. Pred verejnou kontrolou však neušiel. A aj keď ho vek a choroba viditeľne oslabili, pokračoval ako riaditeľ Gorbačovovej nadácie, ktorej práca stelesňovala jeho hodnoty.
Rovnako ako Putin aj Gorbačov si myslel, že by bolo lepšie, keby ZSSR pokračoval. Na rozdiel od Putina si však predstavoval skôr reformovanú, demokratizovanú federáciu než úniu národov, ktoré sa nedobrovoľne podriaďujú vláde Kremľa.
UTOPICKÝ PLÁN
V roku 2000 mi Gorbačov povedal, prečo v roku 1989 neposlal tanky do východného Nemecka, aby zabránil zničeniu Berlínskeho múru (postaveného v roku 1961 na príkaz môjho pradeda Nikitu Chruščova). „Nemali by sme suverénnym krajinám diktovať ich spôsob života,“skonštatoval.
Za antipatie, ktorým čelil po rozpade Sovietskeho zväzu, bol čiastočne zodpovedný aj samotný Gorbačov. Reformátorom často chýba trpezlivosť a jeho plán na rozsiahle ekonomické zmeny len za 500 dní bol rovnako utopický ako Chruščovov sľub z roku 1961 o „rozvinutom komunizme“, v ktorom mali Sovieti žiť už o dvadsať rokov.
Gorbačov sa od ostatných ruských lídrov odlišoval tým, že prijal zodpovednosť za dôsledky svojej vlády. Zatiaľ čo Chruščov a Boris Jeľcin odišli z verejného života a len si v súkromí nadávali za všetko, čo nedokázali, Gorbačov sa, naopak, pri hodnotení svojej vlády pripojil k historikom, politikom, svojim súdruhom i verejnosti. Je iróniou, že ako historická postava pomohol pochovať samého seba ešte zaživa.
PRVÝ V HISTÓRII
Zatiaľ čo v Rusku panuje zhoda, že všetky Gorbačovove reformy odišli do stratena alebo zlyhali vinou jeho zlých rozhodnutí, na medzinárodnej úrovni je jeho odkaz oprávnene vnímaný veľmi odlišne. Posledné desaťročie dvadsiateho storočia a prvé desaťročie tohto storočia boli časom rozkvetu globalizácie z veľkej časti vďaka Gorbačovovmu úsiliu nastoliť „nové politické myslenie“a zmierniť zvyčajnú podozrievavosť a nevraživosť Ruska voči vonkajšiemu svetu.
Ako človek so svedomím, ktorý reflektoval svoje líderstvo mimo Kremľa, Gorbačov horlivo riešil problémy, za ktoré sa cítil zodpovedný, vrátane ekonomických ťažkostí a politickej nestability. Hoci bolo jeho postavenie slabé, jeho donkichotská kandidatúra v prezidentských voľbách v roku 1996 spôsobila, že aspoň niektorí Rusi (napríklad ja) našli dôvod odovzdať volebný lístok.
Bola by škoda, keby sa taká vzrušujúca udalosť (pre Rusko bola priama voľba prezidenta novinkou, a tak mala slávnostný nádych) stala len ďalšou príležitosťou na vyjadrenie nespokojnosti. Nikdy som neverila, že Gorbačov má vážnu šancu vyhrať alebo že bude dobrým prezidentom. Bol však prvým lídrom v ruskej histórii, ktorému sa po rokoch úsilia o jeho pochovanie podarilo objaviť sa znova ako kandidát, čo je schopný hovoriť ako vodca z minulosti aj ako hlas pre budúcnosť.
BOL OPTIMISTICKEJŠÍ
O takom niečom mohol dôchodca Chruščov po svojom vyhnaní z Kremľa v roku 1964 len snívať. Pred svojou smrťou, keď mal dostatok času na rozjímanie nad minulosťou, prastarý otec dospel k záveru, že jeho najväčším úspechom nie je politika „odmäku“– odsudzovanie Stalinových zločinov spolu s určitou politickou a kultúrnou liberalizáciou –, ale v skutočnosti je ním jeho vlastné odvolanie prostredníctvom jednoduchého hlasovania. Nebol vyhlásený za „nepriateľa ľudu“ani nebol vyhnaný do gulagu, bol jednoducho prinútený odísť na „zaslúžený odpočinok“na svojej dači. Po politickej smrti ho fyzicky nezlikvidovali, ako by to určite bolo v 30. rokoch. Napriek tomu Chruščov spätne ľutoval svoj nedostatok odvahy a želal si, aby bol býval využil svoj čas na to, aby svoju politiku posunul ďalej.
O dvadsaťpäť rokov neskôr v ruských dejinách tento liberálny obrat nastal. Smrť a zmiznutie už neboli jedinou možnosťou, ako končí líder. Politická smrť sa stala vecou voľby. Hoci Gorbačov v roku 1996 nemal šancu vyhrať, mal aspoň šancu kandidovať. Dnes tak vysmievaná perestrojka a glasnosť na to pripravili pôdu a Jeľcin, ktorý síce nebol fanúšikom svojho sovietskeho predchodcu, bol dostatočne demokratický na to, aby si zachoval ducha zmeny.
Pri pohľade na inváziu na Ukrajinu a zničené slobodné médiá, ktoré začali vznikať vďaka glasnosti, sa Gorbačovov odkaz zdá mŕtvy. Sám sovietsky prezident bol však optimistickejší. Často poukazoval na to, že bol produktom Chruščovovho odmäku, a nepochybne by nás povzbudzoval, aby sme verili, že jedného dňa sa v Rusku objaví nový líder, začne novú perestrojku a vzkriesi hodnoty, ktorým zasvätil svoj život.
Hoci bolo jeho postavenie slabé, jeho donkichotská kandidatúra v prezidentských voľbách v roku 1996 spôsobila, že aspoň niektorí Rusi (napríklad ja) našli dôvod odovzdať volebný lístok.