Na konci s dychom a iné filmy
Zomrel francúzsky režisér Jean-Luc Godard. Mal 91 rokov a patril medzi kľúčové osobnosti novej vlny
Uširšej verejnosti sa stal slávnym predovšetkým ako režisér, ktorý stál pri počiatkoch kariéry hereckej legendy Jeana-Paula Belmonda. Ten sa v pravdepodobne jeho najslávnejšom filme Na konci s dychom v roku 1960 objavil ako 27-ročný mladík, slávna je aj jeho rola o päť rokov neskôr v Bláznivom Petríčkovi. Nie sú to prvé Belmondove postavy, ale v počiatku jeho kariéry rozhodne tie najikonickejšie.
Na konci s dychom bol zároveň Godardov celovečerný debut. Okrem Belmonda v ňom zažiarila aj Jean Sebergová a film plný mladíckej energie a drzosti, v ktorom sa Sebergová po boku Belmonda vydáva na divokú jazdu ulicami Paríža, sa stal legendou, ktorá utvárala štýl nastupujúcej generácie filmárov, ktorá dostala názov nová vlna.
Tá sa v 60. rokoch začala šíriť Európou a dostala sa aj do Československa, kde sa tiež zhmotnila do niekoľkých slávnych diel. Godard, rovesník Formana, Passera či Papouška a ďalších našich režisérov, tak svojím vzorom dokázal inšpirovať a premeniť dovtedy trochu skostnatenú filmovú reč na živý, autentický obraz skutočnosti, aký bol do tej doby na filmovom plátne skôr výnimkou.
Keď sledujeme okúzlujúceho Belmonda v Godardových dielach, pôsobí stále ako reálny hrdina, s ktorým zdieľate okamihy jeho života. A práve bezprostrednosť tohto diváckeho zážitku je tým, čo púta dodnes na filmoch francúzskej novej vlny.
Réžia to umožňuje v dlhých neprerušovaných záberoch s rýchlymi prestrihmi, ktoré podporujú živosť filmov, od sledovania ktorých sa potom len ťažko dá odtrhnúť. Dej filmu Na konci s dychom je vlastne nepodstatný, vychádza zo správy z čiernej kroniky o krádeži auta, následnej vražde a úteku. Všetko stojí najmä na atmosfére a zbesilom tempe, v ktorom sa hrdina rúti parížskymi ulicami.
TEORETIK AJ PRAKTIK
Jean-Luc Godard sa nielen filmom, ale aj vďaka svojim teoretickým znalostiam stal jednou z vodcovských osobností francúzskej novej vlny. Bol rovnako nadšeným filmovým tvorcom, ako aj znalcom. Praktikom, aj teoretikom a divákom. Zároveň aj mužom dosť radikálnym, čo sa prejavovalo najmä v jeho neskoršej tvorbe.
Narodil sa v roku 1930 v Paríži do francúzsko-švajčiarskej rodiny. Na Sorbonne vyštudoval etnológiu a ako dvadsaťročný filmový fanúšik sa stal prispievateľom vplyvného časopisu Cahiers du Cinéma, ktorý sa stal hlásnou trúbou nových trendov.
Okolo tohto časopisu sa zoskupil okruh režisérov, ktorí neskôr stáli pri počiatkoch francúzskej novej vlny. Okrem Godarda to boli Francois Truffaut, Eric Rohmer alebo Jacqes RIvette.
Po niekoľkých krátkych filmoch nakrútil v roku 1960 Godard svoj triumfálny debut. Film Na konci s dychom z neho urobil hviezdu, čo len podporili ďalšie úspechy s filmami Vojačik (1960), prvý Godardov farebný film Žena je žena (1961) alebo Žiť svoj život (1962) s vtedajšou manželkou Annou Karinovou v úlohe prostitútky.
Po vojnovej satire Karabinieri (1963) prišiel ďalší slávny Godardov film – adaptácia románu Alberta Moraviu Pohŕdanie (1963) s Brigitte Bardotovou a Michelom Piccolim, z ďalších výrazných diel treba spomenúť Alphaville (1965), v ktorom sa pokúsil zmiešať žánre sci-fi a noir.
ODCUDZENIE, MAO A VOJNA
Godard nakrúcal filmy v rýchlom tempe a rovnako neúnavne ich teoreticky rozoberal. V množstve svojich diel experimentoval s formou aj s obsahom a skúšal možnosti filmu ako média. Je autorom niekoľkých desiatok hraných aj dokumentárnych filmov, aj veľkého množstva článkov.
Jeho posledným filmom je Kniha obrazov (2018), experimentálny dokument o odcudzení súčasného sveta. A o rok neskôr ešte vystavoval v Miláne svoje umelecké diela Le Studio d‘Orphée.
Ku Godardovi patrí aj jeho radikálne politické presvedčenie. Vystupoval proti vojne vo Vietname, bol stúpencom maoistickej ľavice a zástancom študentov pri nepokojoch v rokoch 1968 vo Francúzsku.
Čím bol starší, tým väčší dôraz kládol skôr na formálnu než obsahovú zložku svojich diel, a množstvo jeho neskorších filmov je pre väčšinových divákov nestráviteľných. Vo videoesejach a televíznych programoch teoreticky rozoberal možnosti filmového obrazu a na filmovom poli bolo jeho snaženie vnímané len ako marginálna záležitosť.
Nedá sa mu však uprieť obria snaha o to, ako dnes svetová kinematografia vyzerá a akými spôsobmi láka divákov A pozícia jedného z najvplyvnejších filmových tvorcov 20. storočia.
Bol rovnako nadšeným filmovým tvorcom, ako aj znalcom a zároveň aj mužom dosť radikálnym, čo sa prejavovalo najmä v jeho neskoršej tvorbe.